Vybrať vhodnú trasu je naozaj veľký problém, pokiaľ nechceme všetci vyzerať ako svine divé, práve vylezené z bahniska! Povedali sme si, že juh Štiavnických vrchov by mohol byť dobrou voľbou. Tufové podložie a lesné cesty zaručujú, že aspoň niektoré úseky budú bez blata.

Trasa

Jabloňovce – Varta (Stráž), tufové pivnice – Pečenická dolina (prielom Jabloňovky) – vyhliadka Borovica – vodná nádrž Bátovce – Barokový most cez Sikenicu – Bátovce

Jabloňovce

Vystúpili sme z autobusu a zostali sme očarení. Naše oči pozerali na krásne opravený bielo–modrý domček. O chvíľu prechádzame vedľa žltého domu, na ktorom nás pamätná doska informuje, že tu napísal Martin Kukučín novelu Mišo, v ktorej zachytil spôsob života a reč hontianskeho kraja. Na severnom okraji dediny stojí evanjelický kostol (nazývaný tiež husitský), ktorého vznik sa datuje do 2. polovice 13. storočia až 1. polovice 15. storočia. Bližšie o ňom na apsida.sk.

V areáli kostola stojí drevená zvonička, rastie mohutná stará tolerančná lipa a za múrom opevnenia leží cintorín, na ktorom sa nachádza niekoľko starých kamenných náhrobníkov. Peniaze vládnu svetom a preto budú niektoré z cintorína odstránené, pretože nikto už neplatí za hrobové miesta. Verím však, že obec nájde pre ne dôstojné miesto. Vraciame sa do stredu dediny na malé námestíčko s rímskokatolíckym kostolom a pokračujeme smerom na Baďan. V tejto ulici nás milo prekvapili ďalšie dva krásne opravené modro-biele domčeky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stráž (Varta), tufové pivnice

Cesta mierne stúpa úbočím kopca Stráž. Občas zastavujeme a hodíme spätný pohľad na dedinu. Zaliata slnkom pomaly klesá do hĺbky, zatiaľ čo my stúpame do výšky. Žiari len belostný kostolík a červené strechy domov. Odbočujeme poľnou cestou ku kopcu. Stráň je terasovitá a nevieme presne kde sú pivničky. Rozdeľujeme sa a pátrame. Je to však dosť ťažké, lebo kopec je porastený trninami a černičím. Keď sa prestalo hospodáriť, náletové dreviny hneď využili svoju šancu. Väčšinou sú pivničky na úpätí kopcov, preto schádzame aj nižšie, no našťastie tu Jaro natrafil na domácu obyvateľku a tá nás poslala hore.

A naozaj, pivničky sú tu takmer pod vrcholom. A je ich tu celkom dosť. Niektoré sú zasypané, jedna je zaplavená, ale do štyroch sa dá vojsť a pozrieť si vnútro. Pivničky nie sú rovnaké. Niektoré sú jednopriestorové, niektoré dvojpriestorové. Zaujímavá bola jedna dvojpriestorová, ktorá mala v druhej miestnosti ešte jednu, vyhĺbenú ako ďalšiu pivnicu. Pivnice zrejme slúžili na uskladnenie vína a iných požívatín a možno aj ako úkryt. V jednej sú na zemi položené tri foršne ako pričňa, takže je možné, že tam niekto začas aj býval. Okrem pivničiek nás na kopci zaujali staré a krásne tvarované duby.

Pečenická dolina - prielom Jabloňovky

Od pivničiek sme sa pustili rovno dole zvieracími chodníčkami cez trniny. Išlo to celkom dobre, len posledný úsek bol bolestivý. Malým preskokom sme prekonali ľavostranný prítok Jabloňovky, prešli sme lúkou s pekným výhľadom na jabloňovský katolícky kostolík a vyšli sme na Paprdovú. Malý kopec, ktorého vrchol zdobí množstvo roztrúsených balvanov. Každý sme si našli svoj balvan, usadili sme sa a schuti sa naobedovali.

Cez sedielko sme potom zbehli do Pečenickej doliny na zelenú značku. Ňou sme kráčali asi kilometrík a obdivovali z jednej strany celkom divokú riečku a z druhej strany kamenisté svahy porastené hrabmi. Niektoré stromy mali podivuhodné tvary. Starou úvozovou cestou, ktorou vedie trasa NCH Pečenice, sme vyšli na pekné výhľadové lúky neďaleko Valu obrov. K tomu sme ale nezašli, lebo jednak sme ho už navštívili a jednak ho máme v pláne niekedy nabudúce pri inej trase.

Vyhliadka Borovica

Lúkami sme prešli k vyhliadke Borovica, kde je postavený pekný prístrešok s vrcholovou knihou. Tu sme ešte vytiahli posledné zásoby orechovky a zázvorovky, našiel sa nejaký keksík a potom sme len pozerali. Z vyhliadky je pekný pohľad na vodnú nádrž Bátovce (Lipovina), ale aj na obec Bátovce, náš konečný cieľ. A samozrejme, na doširoka sa rozprestierajúcu Podunajskú nížinu. Bol opar, jednotlivé body sme sa ani nesnažili identifikovať, jedine večne pariace Mochovce sa nedali s ničím zameniť. Oddýchnutí sme sa pustili dole poľnou cestou k vodnej nádrži Bátovce.

Bátovce, vodná nádrž

Prišli sme k hornému koncu nádrže a napojili sme sa na zelenú značku. To, čoho sme sa najviac obávali, nás dostihlo až tu – blato. Zeleno značený turistický chodník ide severným okrajom nádrže. Hneď vedľa je pole, no a kvôli dotáciám treba rozorať aj kus chodníka.

Zablatili sme sa statočne! Našťastie sa dalo zísť k okraju vodnej plochy a na bezpečnom mieste nastala hromadná očista.

Tešili sme sa na pivo, lebo na odbočke do dediny je zaznačená v mape krčma. No žiaľ, zavretá. Ideme teda skúsiť šťastie do dediny.

Bátovce

V Bátovciach nás najskôr pristaví riečka Sikenica, cez ktorú je vybudovaný krásny kamenný barokový most. Bol postavený v roku 1780 a dodnes slúži cestnej premávke. Má tri oblúky a jeho piliere sú tvarované tak, aby kládli čo najmenší odpor tečúcej vode a aby sa ľahšie lámali plávajúce ľady. Na okraji mosta je postavená socha Jána Nepomuckého - patróna prírodných nešťastí a povodní. Most je fotogenický, a tak všetky foťáky a mobily cvakali.

Cestou do centra obce sme prechádzali popod múr, na ktorom je pamätník dejín, ktorý nás informuje, že tu stála kedysi Dolná brána a mesto Bátovce bolo Mesto kráľovien. Podľa niektorých listín mesto vraj arpádovskí králi venovali svojim manželkám. Písomne je určite doložené, že Bátovce už začiatkom 14. storočia boli mestom.

Na zastávke sme zistili, že do odchodu autobusu nám zostáva 25 minút. No ak bude šikovná krčmárka, mali by sme to stihnúť. Krčmárka bola šikovná, pivo veľmi nepenilo, a tak bola bodka za túrou.

Záver

„Medzičasie“ je vhodné na objavovanie zaujímavostí v zapadnutých kútoch Slovenska. A musím povedať, že často bývam veľmi prekvapená, a hlavne potešená, ako sa malé dedinky a osady pekne preberajú k životu. A na rozdiel od vychytených turistických centier sa nesnažia ohurovať veľkoleposťou a umelými atrakciami, ale zdôrazňujú prirodzenú krásu a skutočný vzťah ľudí k odkazu predkov. Návrat do minula nie je možný a priznajme si, ani o to nestojíme, ale zachovať súvislosť a pretaviť tradície do súčasnosti prirodzeným spôsobom sa určite dá. Aj vďaka dedinám ako Jabloňovce a Bátovce má Slovensko stále kus neopakovateľnej krásy, ktorou sa stáva jedinečným.

Autorky fotografií: Danka Tomášiková a Ľudka Szeteiová

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek