Trasa

Dubodiel – NKP Hradisko – Pažite – Nad Dubodielom – Hrachoviská – Inovec – Sviniarky – Za Sokolou skalou – Selecké kamenné more – Selec – Pod Lašidom – Beckov, Hôrka – Beckov – Beckov, pri hrádzi – Zelená voda – Nové Mesto nad Váhom

Niečo po 8.35 h som vystúpil na prvej zastávke v obci Dubodiel, aby som si ju pred túrou lepšie prezrel, keďže som pred týždňom o nej ani netušil. Zišiel som dolu na križovatku a pokračoval doprava. Na budove OcÚ ma zaujala pamätná dvojtabuľa. Nielen na pamiatku piatim popraveným na Brezinách pri Trenčíne, či koncentračných táboroch, ale aj americkému pilotovi, ktorý tu zahynul 7. 7. 1944 pri havárii bombardéra B-24.

Po tom čo som naposledy navštívil Valy a Kostolec, tešil som na prehliadku NKP Hradisko. Zarazilo ma, že som v obci nenašiel žiadnu tabuľu s upozornením na ňu, ostatne ani pán Google mi k nej nič nepovedal. Takže som sa riadil tabletom a z konečnej autobusu som vykročil doprava hore a po vyjdení na pole som sa pustil kolmo hore malým borovicovým kopcom. O chvíľu som sa ocitol pri obrannej priekope, ktorá sa ťahá okolo celého skalnatého vrchu, ale to bolo všetko, čo som videl. Teda okrem posedov na boroviciach a malého ohniska na lúke pod vrchom. Neviem si predstaviť, čo tu na takej malej ploche mohlo vôbec stáť, ale čo nechápem, je označenie NKP. Ak je to naozaj NKP, tak národ, ktorý sa takto stavia k svojim dejinám...

Smer Inovec

Vrátil som sa na cestu, za rampou vchádzala do lesa. Videl som cyklistickú značku a až po čase som si uvedomil, že nevidím turistickú. Pohľad do tabletu, samozrejme, že som bol mimo. Ešteže odbočovala doprava lesná cesta, a tak som sa vybral po nej. Napokon som ju vyhodnotil ako kratšiu ako značka, a keďže sa mali stretnúť, tak som po nej pomaly stúpal hore. Občas sa mi ukázali pekné spätné výhľady. Došiel som na križovatku lesných ciest a značka prichádzajúca sprava pokračovala kolmo hore. Došiel som k miestu, kde obyvatelia Dubodielu, paradoxne, vysadili 15.9.2021 jasene, zriadili piknikové miesto a osadili vrcholovú skrinku. Pokračoval som ďalej bez prestávky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Les začal byť ihličnatý a hlavne začal pribúdať sneh. To mi Bača napísal pred týždňom, že je len na posledných 100 m pod Inovcom. Nemal som paličky a už vôbec nie mačky, a tak som sa pridržiaval konárov a pomaly napredoval zľadovateným chodníkom. Toľko snehu som za celú zimu nevidel. Strmé stúpanie sa zmiernilo a ja som došiel na vrchol Inovca. Trošku ma zaskočila „chata“ za plotom, ale pochopil som, že to je asi k telekomunikačným stožiarom. Zastavil som sa pri prvom drevenom kríži.

Potom som pokračoval k rozhľadni Helena, nalákaný príspevkami o ďalekých výhľadoch. Ide o meteorologicko-telekomunikačnú vežu, vysokú 21,5 m, pričom vyhliadková plošina sa nachádza vo výške 17 m. Žiaľ, nemal som šťastie a v opare som horko-ťažko videl pár okolitých vrchov. Zišiel som dolu a na vedľajšom drevenom kríži som si prečítal zoznam rangerov, ktorí od roku 1910 do 2018 zahynuli v Európe pri výkone služby. Podrezaný, zabitý gangom, zastrelený poľovníkmi. Až ma striasalo pri čítaní mien a príčin úmrtia. Postavili to tu členovia združenia Strážca – Ranger a 29.7.2018 bol kríž vysvätený. Na stĺpoch altánka sú fotografie a spomienka na ing. Vladimíra Švancára a Karola Mrázika, na ktorých miestni turisti nezabúdajú.

Trochu fúkalo, a tak som sa rozhodol najesť niekde nižšie. Oproti mne hore vybiehali ultratrailoví bežci a hoci som pátral na internete, aká by to mohla byť akcia, lebo nemali označenie, nenašiel som oznam o žiadnych pretekoch. V tomto termíne bývala Letecká 100-ka a 50-ka, ktorú som párkrát išiel.

Smer Selec

Po zľadovatenom chodníku sa išlo dolu ešte horšie ako hore a keď som konečne zastal na suchej zemi, vydýchol som si. Bežci ma obiehali, zdravili sme sa. Konečne som došiel na križovatku lesných ciest a sadol som si na polená, ktoré ohrievalo slniečko. Keď som sa najedol, rozmýšľal som, či pokračovať po značke, alebo rovno po neoznačenej lesnej ceste. Chcel som totiž zájsť si pozrieť Selecké kamenné more. Značka ide nad ním, cesta pod ním. Napokon vyhrala značka a keď som došiel ku skalnatému hrebienku, vykročil som doľava po ňom. Vyšiel som na skalnatú plošinu s krásnym výhľadom na Inovec a skaly pod ňou. Bol som rád, že som si sem odskočil, lebo po zelenej na Selce som šiel zopárkrát, no tu som nikdy nebol. Pofotil som a vrátil som sa na značku.

Doviedla ma k lúkam nad obcou, a tak som si zašiel na ňu. Piknikovali tu miestni a rozhodol som sa zísť dolu popri lyžiarskom vleku. Dolu som stretol miestneho blbca, ktorý začal, po zistení, že nie som miestny, vykrikovať, že čo im sem Bratislavčania chodíme do ich hôr. Minule mi zase v Kálnici povedali, že neznášajú nás paštekárov. Po prvé paštekári sú v Bratislave oni, čo sem dochádzajú roky za prácou, ale trvalé bydlisko si nechajú na dedine a po druhé, aký je ten národ slovenský holubičí...

Na konci obce je altánok s prameňom a pri ceste dolu obcou je vidno kopu rúr zo svahu a z nich sa valiacu vodu do Seleckého potoka. Práve odchádzal autobus a ak som uvažoval, či pokračovať ďalej na Beckov, pohľad do CP ma presvedčil, že pôjdem až do Nového Mesta nad Váhom, lebo tam budem skôr peši ako autobusom.

Cez Beckov do Nového Mesta nad Váhom

Pokračoval som po zelenej ďalej. Vyšiel som na lúky nad záhradami a odtiaľ boli pekné výhľady na kopec Hradisko nad obcou a inovecký hrebeň. Na chvíľu som sa ponoril do lesa, prešiel ponad Klenkov potok a začal som stúpať veľkou lúkou. Z jej vrcholu sa mi otvorili úžasné spätné výhľady na šíre okolie. Zašiel som si pozrieť (asi poľovnícku) chatku s ohniskom. Žiaľ, neposkytuje žiadnu možnosť úkrytu. Pokračoval som príjemným lesom a opäť som sa nechal zviesť širšou lesnou cestou zo značky. Obišiel som tak Lazový vrch zľava a napojil sa zase na značku. Vedel som, že by tu mala byť chatka s krytou verandou a nejako sa mi zdalo, že idem dlho.

Napokon som vyšiel na lúku, od poslednej návštevy tu pribudla veľká zateplená maringotka s pekným ohniskom a ešte jedna unimo bunka na druhej strane lúky. Mne známa chatka vyzerá stále zúboženejšie. Zelená sa spojila s NCh Sychrov, prešiel som cez elektrický ohradník, ktorý sa ťahal na obe strany lúk a otvorili sa mi výhľady na Považie. Napokon som vyšiel na lúku nad hradom Beckov a alejou som kráčal k nemu. Mal som so sebou fotoaparát so zoomom práve pre výhľady na hrad, a tak som cvakal a cvakal. Pozrel som si židovský cintorín, zišiel k ceste na hrad, ale čas na prehliadku nebol. Napokon, veď sme tu pred dvomi rokmi boli.

Zato ma potešil pohľad na veľkonočné kraslice, ktoré pán ponúkal za 2,- €. Nekúpil som, asi by v ruksaku cestu domov neprežili bez úhony. Cukráreň pod hradom vyzerala byť zatvorená, tak som si utrel slinky a pokračoval von z Beckova. Na futbalovom ihrisku hrali zápas dorastenci a domáci práve z priameho trestného kopu napálili brvno. Zdá sa, že sa pandemická situácia definitívne ukľudnila a časom odložíme rúška.

Prešiel som popod autostrádu D1 a ocitol som sa na protipovodňovej hrádzi. Podarilo sa mi spraviť pekný spätný záber na hrad a začal som pátrať po tabuľkách, čo sme naposledy študovali. Hovorili o tom, že územie sa nekosí, aby zachovali životné prostredie pre hmyz a motýle. Žiaľ, žiadnu som nenašiel. Nuž som kráčal vpred. Z jednej strany zvyšky zregulovaného Váhu a z druhej pribudla vodná plocha Zelenej vody. V areáli bolo minimum ľudí, deti hrajúce basketbal boli asi Ukrajinci. Ako mi vyhovovali vysoké vibramky pri stúpaní či klesaní z Inovca, tak tu na rovine mi začali prekážať. Vyšiel som na chodník a popri ceste som prešiel ponad Váh i Biskupické rameno. Preštrikoval som sa mestom a 1,5 h pred odchodom vlaku som bol na stanici.

Tak skoro sa sem znovu nedostanem, ale po návrate zo Španielska sa chcem venovať okoliu kaštieľa Patrovec a PR Svinica.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek