Zvolen je presne masív, na ktorý pozeráte, keď zaparkujete na Donovaloch. Keďže na Donovaloch je cieľ pretekov Nízkotatranská stíhačka, zvykla som si naň vybehnúť, kým bolo treba chystať zázemie pre pretekárov. No nikdy som na ňom nebola v zime. Ako som zistila nedávno, oplatí sa to.

Na služobnú cestu si beriem turistické topánky aj BC bežky, zdá sa mi, že na horách je stále dosť snehu. Prechádzam cez Donovaly a definitívne sa utvrdzujem v tom, že cestou späť si ešte vyrazím odtiaľto na bežkách.

Na druhý deň ráno som tu opäť. Rozmýšľam, či ísť po upravenej trase smerom na Polianku, je to pekné, ale tam som bola minulý rok. Kozí chrbát vyzerá vyfúkane. No od miestnych mám tip na ďalší výlet. Nová hoľa. Áno, je to lyžiarske stredisko a vyzerá to dosť strmo, ale hore sa vraj dostanem bez problémov z Mišútov cez les a dole sa môžem zviezť lanovkou.

Parkujem teda na Mišútoch najvyššie, ako sa dá, až pod ceduľou súkromný pozemok na ypsilonke. Vidím odtiaľto zjazdovku v plnej kráse. Naozaj to nevyzerá, že by som to zlyžovala na bežkách, aj keď s hranami a pásmi, ale to mi vôbec neprekáža. Nepovažujem lanovku za žiadnu potupu, keď tu už je. Dôležité je pre mňa stráviť nejaký čas tam hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa

Donovaly, časť Mišúty – Cúdenice – lyžiarsky vlek Patočiny – Ploštiny – Nová hoľa – Zvolen – Zvolenská hoľa – Malý Zvolen – traverz Zvolena – Cúdenice – Donovaly

Z auta kráčam ešte chvíľu rovno a doprava popri jazierku. Za ním sa vnáram do lesa po cyklotrase. Kúsok snehu je tu roztopeného, tak musím vyzuť bežky, no zvyšok trasy je bez problémov. Len vidieť, že už ubehol nejaký čas od posledného sneženia, na snehu sú ihličie a šišky.

Na Novú hoľu

Plynulo naberám výšku na lesnej ceste. Po čase vyjdem do otvorenejšieho priestoru, cesta sa tu už asi veľmi nepoužíva, lebo je z väčšej časti zarastená mladými, húževnatými listnatými stromčekmi. Míňam lavičku s výhľadom na hrebeň Nízkych Tatier. Onedlho ma lesná cesta vyvedie na spodok lyžiarskeho svahu Patočiny.

Ním sa presúvam k stanici lanovky, ktorú vidím nad sebou. Je to trochu otravné, ale zasa výhľady na Prašivú a Kozí chrbát za mnou to vyvažujú. Priebežne sa obzerám a rozmýšľam, či by to predsa len nešlo dole aj na bežkách. Ak by bol tvrdý sneh, nie je o čom premýšľať, no teraz mám pod nohami roztopený kryštálový cukor, na tomto povrchu to s pásmi ubrzdím.

Po pravej strane vidím hrebeň medzi Zvolenom a Malým Zvolenom, vzadu vpravo sa zasa vynára nízkotatranský Salatín. Ledva ho vidieť, hoci počasie je pekné, kopce zahaľuje fialový opar.

Posledné metre pod lanovkou mi dávajú zabrať. Vydýchavam sa za vrcholovou budovou lanovky. Silno fúka, ale aspoň sa chvíľu pokochám scenériou pred sebou. Hrebeň medzi Zvolenmi je už blízko, na oslňujúco bielom snehu sú fotogenicky rozmiestnené ihličnaté stromčeky, ktoré pripomínajú malé tmavé šišky. Ešte neviem, že presne tadiaľto sa budem spúšťať dole.

Spúšťam sa do sedielka medzi Novou hoľou a Zvolenom. Celkom to ide, až na jeden menší pád, potom opäť stúpam. Vychádzam na rozľahlý lúčny vrchol, odkiaľ môžem obdivovať hrebeň Veľkej Fatry. V zime to tu vyzerá naozaj parádne. Napijem sa a keďže dosť fúka, pokračujem ďalej, najem sa niekde v závetrí.

Zvolenskou hoľou

Táto časť túry je najkrajšia. Pred sebou mám širokú zasneženú pláň s nízkymi solitérnymi ihličnatým stromčekmi, vľavo hrebeň Veľkej Fatry, vpravo hrebeň Nízkych Tatier. Terén je nenáročný, onedlho trocha vystúpam hore a opäť sa spustím pod samotný Malý Zvolen. Na veľkofatranskej strane dominuje Rakytov. Fúka práve odtiaľto, no pri výstupe na Malý Zvolen ma trocha chráni les.

Vrchol je priestorovo oveľa menej veľkorysý než jeho väčší menovec, je to v podstate len malá plošinka, čiastočne obklopená lesom, no na severovýchod klesá otvorená lúka, ktorá by sa asi tiež dala pekne zlyžovať. Martin Birka hovorí, že to je obľúbená skialpinistická lokalita, no musím sa vrátiť k autu.

Na túto stranu sú parádne výhľady na Nízke Tatry a ich predhorie s Liptovskou Osadou. Uvažovala som ešte pokračovať ďalej na Končitú, no mám časové obmedzenia a už by som to nestihla.

Zjazd je v pohode aj na bežkách, najmä keď som si na nich nechala pásy. Obedujem kúsok nad sedlom v závetrí. Míňa ma niekoľko skialpinistov aj iných BC lyžiarov. Pri jednej z debát kto – odkiaľ – kam sa dozviem, že sa nemusím vracať rovnakou cestou a trápiť sa na zjazdovke. V sedielku pod Zvolenom mám sledovať lyžiarske stopy, ktoré ma privedú k zvážnici. Tou sa pohodlne dostanem na spodný okraj zjazdovky Patočiny.

Netrvá dlho a som pod Zvolenom. Stopy nájdem bez problémov. Zjazd mi dáva trocha zabrať, najmä preto, že túto zimu som veľa nelyžovala, a tak cítim stehná. Inak to ide, jedna noha priamo dole, druhá brzdí. Horšie sú len úseky v tieni, kde je sneh tvrdší, ale zvládam to s asi tromi menšími pádmi.

Stopy vedú do lesa a po chodníku, ktorý sa neskôr zmení na lesnú cestu. Po vrstevnici prichádzam k spodnej stanici lyžiarskeho vleku Patočiny. Odtiaľto spodnú časť zjazdovky zvládnem bez problémov, keďže miesta na manévrovania je tu dosť. Napojím sa na zvážnicu, ktorou som išla hore. Tentokrát využijem lavičku a oddýchnem si s pohľadom na záver hrebeňa Nízkych Tatier pred sebou.

Potom len zjazd lesom s poslednými dvomi pádmi a som pri aute. Výlet prekonal moje očakávania, rozhodne ho odporúčam v akomkoľvek ročnom období. Je nenáročný a krajinársky veľmi atraktívny.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek