Trasa

Ľubotín – Šarišské Jastrabie – Minčol, sedlo – Minčol – Lazy – sedlo Ždiare – sedlo Priehyby – Solisko – sedlo Lysina – Chochuľka – Čergov – útulňa Drina

Ozval sa parťák Marek, s ktorým som išiel nejednou oblasťou na Slovensku. Chcel by rovnako objaviť Čergov, ktorý má všeobecne turistický cveng. I keď som čergovským hrebeňom išiel, tak som začal rozmýšľať nad trasou. Aby bola zaujímavá aj pre mňa, ale tiež, aby videl čo najviac.

A aby to bola "echtová" hrebeňovka, tak som štart navrhol v Ľubotíne, i keď odtiaľ značka nevedie. Začína najbližšie v Šarišskom Jastrabí resp. Ďurkovej, ale po asfaltke sa mi nechcelo ísť, tak som navrhol Ľubotín.

Ešte predtým ako sme neznačene vystúpili na lúky nad dedinou, Marek si išiel kúpiť jedlo a ja som za ten čas čakal v blízkom parčíku. Keď tak sedím, zrazu taká šupa do mňa. Ja prekvapený, že čo to a pozerám nad seba a tam nejaké vtáčky. No paráda. Osral ma vtáčik. Ale mal som šťastie v nešťastí, že vtáčik bol presný bombardér, že nielen mňa na zemi trafil, ale trafil dokonca len šatku, ktorá v korodobe je v masovej doprave dôležitejšia ako samotné platidlo. Tak keď som skontroloval, že nikde inde nemám jeho bombu, opatrne som si dal šatku cez hlavu dolu a umyl v blízkom jarku, za iste čudných pohľadov miestnych a škodoradostného smiechu Mareka. Ale keď povedal, že mu nechceli predať, lebo boli dôchodcovské hodiny, tak som sa mu na oplátku vysmial ja. Ináč, dúfam, že lietajúceho parchanta medzičasom zožrala nejaká mačka!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Neznačene k značke

Tak sme teda veselí okolo Domu smútku vyšli na polia a tu nastal prvý problém. Cesta končila pri oplotených pasienkoch. Na jednom sa pásli kravy, tak tadiaľ Marek nechcel ísť, a preto sme museli viac doprava a prešli cez inú okolíkovanú lúku. Zo stúpania sa nám pri spätnom pohľade ukázal nielen Ľubotín vo svojej šírke, ale aj končiare Vysokých Tatier vo svojej kráse.

Pôvodne som chcel ísť okolo po hrebeňovej lúke cez Vojtovky, keď nám to kravičky znemožnili, museli sme ísť cez Chotárny potok a nasmerovať si to na začiatok Šarišského Jastrabia, ktorým som pôvodne nechcel ísť. A nakoniec neľutujem, lebo okrem piva, ktoré sme si zakúpili na večer do útulne Drina, zaujalo ma pár pôvodnejších ľudových domčekov, ktoré sa ešte vyskytujú hlavne v zapadnutých dedinkách.

Po dokúpení zásob sme konečne mohli načať stúpanie na Minčol, kam sme mali za niečo cez 2 hodiny dôjsť. Sprvu cez lúky, ale potom sme vošli do lesa. Čiastočne je to lesná stúpacia nuda, ale osvieži a to doslova pri prameni pri rázcestníku Hriňová hora. Je tu soška Panny Márie. Ale tiekol cícerkom, tak by som sa naň nespoliehal.

O čosi ďalej sme možno mohli mať čiastočný odvoz traktoristom, tak ako sa nám to podarilo pred pár rokmi na poľskej strane Zamaguria, kde nás ochotný Poliak zobral na pofidérne zlátanú vlečku. Ale keďže traktorista nakoniec išiel iným smerom ako my, tak nás to ani veľmi nemrzelo.

Čoskoro sme sa dostali na horský chrbát, kde sme objavili priestranný senník, takže ak by niekto potreboval, tak odporúčam. Krásnym lesom sme na pohodu stúpali ďalej a čoskoro uvideli aj severovýchodnú časť hrebeňa s Malým Minčolom, čím sme sa blížili na čistinky Minčolíka, kde zaujali, hlavne na jeho južnej strane, umelo vytvorené horské lúky, ktoré zdobia Čergov ako taký.

A práve kvôli nim som chcel začínať po žltej z tejto strany. Tu je hrebeň stále drvivo zalesnený a až tesne pred sedlom pod Minčolom zrazu ustúpi a okrem smerovníka a tabuľky označujúcej NPR sa ukáže čučoriedkové temeno Minčola, na ktorý sme za asi 10 minút mierne strmým terénom vystúpili.

Minčol

Práve počas výstupu sú najideálnejšie spätné výhľady na Vysoké Tatry, keďže samotný Minčol s vrcholovým pylónom, označujúcim štyri susedné okresy (Stará Ľubovňa, Sabinov, Prešov a Bardejov), je z južnej strany zalesnený, a tak bráni vo výhľade na Tatry. Z Minčola sú ale bezchybne výhľady na vnútrajšok Čergova, či na severnú časť až kdesi do Poľska, či na západ na Ľubovniansku vrchovinu.

Po chvíli sme pokračovali asi najkrajšou pasážou z celého Čergova, keďže pseudohôľnaté pásmo ponúka kruhové výhľady i na Tatry, Levočské vrchy, Bachureň a dediny popri rieke Torysa. Tu sa nachádza kríž s obetným stolom a lavička, kde sme sa na chvíľu zastavili a nadchýnali sa výhľadmi.

Keďže však fúkalo, tak sme si tu nevybalili naše zásoby, ale zišli nižšie k opäť zalesnenému sedlu Lazy a kde pri „búdkach“ s náboženskými symbolmi sme si zasadli. Odtiaľ až po otvorené horské lúky v strednej časti hrebeňa sme išli poväčšine lesnatým terénom s ojedinelými horskými lúkami.

Po najedení sme sa pobrali ďalej, lebo aj keď boli dlhé letné dni, mali sme časovo naplánovanú trasu tak akurát. No ale keďže sme obaja boli zdatní chodci a batohy nám nerobili problémy, tak sme nepredpokladali, že by sme nemali dôjsť načas. No staré lesy s krásne poskrúcanými stromami či brezové hájiky a najmä horské lúčky či skôr čistinky sme si nemohli nepofotiť.

Napríklad v sedle Ždiare, kde je mierne pretiahnutá lúka a nový prístrešok. Žiaľ, stále len bez možnosti bezpečného prespatia pod strechou. Odtiaľ odbočuje žltá a zelená značka a druhá zmienená vedie okolo útulného Hanigovského hradu do Hanigoviec.

Od sedla za nevysokou Forgáčkou sme prešli po jej južnej strane a klesli na výraznejšie odlesnený hrebeň, ktorý sa v minulosti používal na pasenie. No teraz je len z časti kosený. Odtiaľ sa poväčšine na južnú stranu ukazujú pohľady, a to na Hornotoryskú oblasť a Bachureň.

Čoskoro sme sa dostali do sedla Uhliská, kde je lavička a stolík s označením miesta. A veru je to pekne fotogenické miesto kvôli brezovým hájikom, ktoré nás oboch zaujali. Bolo to tu príjemné miesto.

Pokračovali sme ďalej a traverzovali poloodlesnené Dvoriská, odkiaľ je výhľad väčšinou do stredu pohoria. Ešte chvíľu sme išli lúkou a čoskoro sme zostúpili lesnou zvážnicou, čím sa ukázali ojedinelé výhľady na sever, do doliny s dedinou Livov.

Tu sme zbadali výdatný prameň, ktorým sme nepohrdli, ale zase, keďže nebolo horúco a slnko sa nenávratne skrylo za mračná, tak veľa vody sme ani nevypili. Zišli sme do sedla Priehyby, kde je nepísaná polovica Čergova, a tak sme vlastne polovicu čergovského hrebeňa mali za sebou. I keď reálne sme prešli len trochu a stále sme mali dosť pred sebou.

Sedlo Priehyby

V sedle okrem obvyklého bordelu po pilčíkoch je smerovník, tabuľa miestneho NCH a najzaujímavejšia je kaplnka, ku ktorej sa viaže legenda o kupcovi, ktorého chceli obesiť v Levoči, ale spolčil sa s diablom a ten ho zachránil. Podrobnejšie si však legendu nepamätám a iste má niečo spoločné s pokladom a s veľmi peknou kaplnkou.

Ako som si fotil, Marek len prebehol a nič ho nezaujímalo, čo by som od neho nečakal. Keď som ho pri stúpaní na Hrašovík, ktorý sa následne rozvinul na lúky Pasterčačky, dobehol, tak len utrúsil, že nemá náladu, lebo má problémy s topánkami. A nakoniec z neho vyšlo, že si ich nezobral akurátne. No nechápem, idem na ťažkú túru a nezoberiem si dobré topánky?

Tak ma to napálilo, lebo kvôli nemu som sem šiel a nakoniec ani sám nie je poriadne pripravený. A nakoniec sa zamračilo, tak ani z krásnych výhľadov nebolo veľa. Ale jednu vec mu musím uznať, že aspoň prešiel celú trasu. Otázne však bolo, či to bolo zo zištných dôvodov alebo chcel naozaj dať zadosť svojmu slovu.

Mĺkvo a vcelku rýchlo sme pokračovali cez nádherné úzke horské pasienky, ktoré sa príjemne zatáčajú, vlnia a z väčšej časti ponúkajú výhľady na juh, no sem-tam preskočil pasienok aj na druhú stranu hrebeňa a dali sa nájsť výhľady na sever.

Čochvíľa však pasienky ustali a čakal nás krátky lesnatý výstup na Solisko. No ešte pred ním som na chodníku na úzkom nezalesnenom pásiku zbadal pohnúť sa niečo veľké čierne huňaté a hneď som zastal. Marek bol za mnou a on tiež. Keď sa "veľké čierne huňaté" pohlo, zbadali sme aj vedľa ležiaceho staršieho chlapíka a bolo nám jasné, že medveď to asi nebude. Idúc bližšie sme v chlapíkovi spoznali šéfa VLKa - Juraja Lukáča.

Ten nám zakričal, že báť sa jeho psa nemusíme, ale to už bol pri nás a oňuchával nás. My sme sa tiež vydali smerom k Jurovi a keď sme ho obchádzali, tak sme ho len pozdravili a šli ďalej. Aj mi napadlo, že či nepopýtam o fotku, ale bolo mi to trápne a Marekovi asi tiež. Nechceli sme rušiť jeho pokoj. Tak sme len pokračovali ďalej.

Vyzeralo to, ako keby tam okrem bežnej potulky strážil časť lesa, na ktorý upozorňovala tabuľka oznamujúca, že sme na pozemku, kde sa nič nerobí. Kde sa nestrieľa, kde sa nepíli, kde sa neťaží, kde sa proste všetko necháva na prírodu.

Staré známe sedlo Lysina

Vyšli sme na Solisko, kde sa nám okrem smerovníka ukázala tabuľa NCH. Pokračovali sme ďalej zíduc širšou zvážnicou na lúku s výhľadmi na severovýchod a najmä na hrebeň, kadiaľ vedie Cesta hrdinov SNP. Opäť sme vkročili do lesa a po chvíli sme zišli do ďalšieho, vcelku dobre známeho sedla Lysina, na ktoré som onehdy stúpal pri mojej prvej dvojdňovke Čergovom, keď sme s parťáčkou išli severný hrebeň a potom cez sedlo Lysina prešli na “južný”. Rovnako pri inej túre, pri jednodňovke s inou parťačkou Evou, sme odtiaľ zišli do dolín, keď sme prechádzali okruh cez vrch Čergov z Majdánu.

Odtiaľ lúky opäť viac stláčajú les nižšie od hrebeňového chodníka, a tak po oboch stranách sa zjavujú väčšie horské lúky. No stromy lesa sú stále na dohľad. Kráčali sme ďalej, keďže Mareka to veľmi nezaujímalo, tak som ho kvôli foteniu týchto miest sústavne dobiehal.

Opäť sme stúpali na ďalší kopec - Veľká Javorina, ktorý je štvrtý najvyšší v pohorí. Tu je okrem malého panela o činnosti partizánov počas SNP vrcholová kniha, kde som našiel svoje staršie zápisky. Odtiaľ vedie opäť ďalší pekný úsek cez úzku hrebeňovú horskú luku, kľukatiacu sa ako Zákľuky vo Veporských vrchoch. Samozrejme, lúky poskytujú parádne výhľady najmä do vnútra Čergova, ako aj obmedzené na Hornotoryský región.

To sme klesali a tento úsek mi začínal byť známy a za strmším klesákom, ktorý sa zatáčal, som očakával, že bude nasledovať sedlo Chochuľka, ktorým som raz išiel na Žobrák a do Hervartova a odkiaľ sa pripája Cesta hrdinov SNP. A to bol neklamný znak, že aj vrch Čergov je nablízku a s ním útulňa Drina.

Prišli sme k smerovníku a napojili sa na červenú značku. Priamym úsekom v lese sme pokračovali ďalej a keby som veľmi chcel, tak aj tu by sme mohli odbočiť k útulni. Ale chcel som parťákovi ukázať aj vrchol, tak sme ešte naposledy vystúpili pár výškových metrov a ocitli sa na odlesnenom, ale výhľady neposkytujúcom vrchole.

Spravili sme si dokumentačný záber a vydal som sa v ústrety malo viditeľnému vchodu do lesa, kde ma nasledoval Marek a po chvíli sme konečne prišli k útulni Drina, čo pre nás na dnešok znamenalo koniec driny. Bolo 20.00 h a zistili sme, že máme ešte hodinu do zotmenia nazvyš.

Fajront na Drine

Keďže Marekovi veľmi do reči nebolo, tak len rýchlo otvoril pivo, ktoré sme si kúpili na večer, rýchlo vypil a rýchlo si ľahol spať. Ja som pivo o čosi dlhšie pil, ale to len z tradície, keďže ma tiež prešla chuť. Keď sme boli roztiahnutí na pričniach, tak prikvitol ďalší turista a spal vedľa mňa dole. Mne to neprekážalo, ale keď v noci začal chrápať, tak som ho musel budiť. No najmä som mal obavy, aby sa mi do batoha nedostala myš alebo plch, keďže v noci sústavne čosi šramotilo.

Pokračovanie uverejníme nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek