Trasa

Útulňa Drina – Ambrušovce – Baranie – sedlo Besná – Lysá – Oltarkamiň – Črchla – sedlo Čergov, chaty – Zapáč, rázc. – Nad Závadkou – Hradisko – Terňa – Záhradné – Fintice, kameňolom – Kikapa – Kapušiansky hrad – Kapušany

Druhá a posledná časť prechodu naprieč Čergovom, keď som v predošlom článku opísal hrebeňovú časť pohoria s prenocovaním v útulni Drina. Aj keď spolunocľažník chrápal a musel ho som budiť, tiež za občasného kontrolovania, či nemám myš v batohu, som sa celkom vyspal.

Ráno som chcel vstať a ísť so svitaním, keďže sme mali pred sebou riadnu štreku, ale podarilo sa až pred 6-tou. Náš ďalší smer ale nebol pokračovaním po hrebeňovej červenej, pretože Marek chcel vidieť zaniknuté osady Ambrušovce a Baranie a tie sa nachádzali rovno pod Drinou, tak sme od nej len zbehli dole do doliny Ľutinky so žltou značkou. Chvíľu sme po nej išli a čoskoro sme objavili smerovník Ambrušovce.

Hľadanie opustených osád

Tu sme našli prvé pôvodné domky, jeden po pravej strane, druhý po ľavej na druhej strane potoka. Prešli sme aj do bočnej doliny, kde boli ďalšie domky. Už sme sa chceli vrátiť, ale podľa mapy to vyzeralo, že keby sme šli ďalej bočnou dolinou, tak by sme mali dôjsť zvážnicami až k osade Baranie. Veď predsa osady museli byť nejako prepojené.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Marek váhal, ale nakoniec sa nechal prehovoriť a opäť to nebolo také jednoduché. I keď sme za ohybom v bočnej doline našli ďalší pekný pôvodný domček a za ním dokonca nádherný cintorín, či na druhej strane ďalší domček a dokonca "iglu" a kulisu dotvorila mačka, ďalej sme už veľmi nevedeli, kam ísť, a tak sme začali blúdiť.

Skúsili sme i tu ísť, i tam ísť, a tak sme sa dostali na rúbaň. Skúsili sme jednu strmú zvážnicu, ktorá vyzerala, že sa ňou dostaneme na inú zvážnicu a ňou by sme mali dôjsť do Baranieho. Tak sme vystúpili, aj keď bolo ráno, už bolo celkom horúco a tým pádom morálka rýchlo upadala a radšej sme si dali prestávku. Pokračovali sme ďalej a išlo sa už celkom dobre. Už sme mysleli, že to bude v poriadku.

No našli sme opäť ďalšiu zvážnicu, ktorá smerovala rovno do kopca a neviem prečo sme sa ňou vydali. Išli sme hore, išli a zrazu sme sa ocitli na čistinke kóty 1054, čiže nie na vhodnom mieste a boli sme nadšení. No čo robiť? Mohli sme ísť na zelenú, ktorou sme chceli ísť, ale od Lysej, ale obišli by sme Baranie a Lysú. Tak nám neostávalo nič iné, len zísť nejako do osady Baranie.

Vedeli sme akurát to, že osada je dole pod kopcom. A pred nami, nie veľmi ideálny terén na zostup. Ešteže bolo sucho. Na druhej strane, táto časť bola ako keby zarastená lúka so všelijakými poskrúcanými stromami i vysokými krami. No radosť sa tu predierať. Ale čo sa dalo robiť?

Snažili sme sa ísť dole hrebienkom, ktorý vyzeral byť lepšie schodný. Po istom čase sme odbočili na stranu a už ako sa dalo sme zišli smerom na Baranie. Chvíľu to trvalo, ale dalo sa, a keď sme objavili obrysy striech, tak som vedel, že sme čoskoro dole.

Z hory sme zbehli akurát v momente, keď tam boli nejakí dvaja návštevníci a museli byť riadne vyhúkaní, keď sme sa tu tak z ničoho nič objavili. Podarilo sa nám dôjsť k vyššie položeným zachovaným domkom, z ktorých jeden bol dosť prerobený a druhý síce vyzeral pôvodný, ale bol nanovo postavený.

Tu sme si oddýchli, zajedli a, samozrejme, pofotili. Ďalej sme pokračovali po zvážnici, kadiaľ išli aj dvaja turisti a objavili sme sa na modrej značke, ktorou sme chceli stúpať do sedla Besná. Ale ešte predtým sme zišli nižšie k smerovníku Baranie, kde som chcel ukázať Marekovi krásne opravený a pomaľovaný domček, ktorý som naposledy navštívil v zime 2018.

Lysá

Pofotili sme dosť aj tu a stúpali naspäť po modrej popri bývalých záhradách Baranieho, potom kus lesom a čoskoro sme vyšli cez zjazdovku do sedla Besná. Následne sme stúpali na vrch Lysá. Tu sa mi to tiež veľmi páči, keďže ponúka výhľady na juh a teda Branisko a Levočské vrchy, na západ dovnútra Čergova a samozrejme, na Vysoké Tatry. A tiež na hrebeň, ktorým sme išli včera.

Tu sme si dali prestávku a zrazu pozerám na jednu dievčinu, nejaká mi je známa a kričím: "Mirka?" A ona sa obzrela a spoznala ma. Tak sme sa po rokoch opäť náhodne videli, keď naposledy to bolo v Bratislave. Svet je malý. Sranda je, že na Lysej som vtedy v zime stretol aj môjho triedneho.

Tu Marek pokúšal, že by chcel ísť pozrieť Sabinov, ale keďže potreboval končiť v Prešove a mne to tiež viac vyhovovalo, tak som trval na pokračovaní. Nakoniec sa uspokojil a po najedení sme vyrazili po zelenej k chate Čergov.

Vedie opäť ďalším pekným úsekom, a to najprv okolo pamätníka SNP a úzkym hrebienkom, ktorý sa mierne pretransformuje do skalnatého v oblasti kultového miesta Oltarkamiň. Neskôr značka mierne schádza na podlhovastú lúku, ktorú sme po jej dĺžke prešli a vošli do lesa, čím sme definitívne opustili známe čergovské horské lúčky a pasienky. Napriek tomu z rúbane sa nám podarilo zbadať náš cieľ, a to Kapušiansky hradný vrch. A veru, ešte k nemu bolo cesty.

Od Lysej to tu bolo ako na korze, najmä z dôvodu pekného počasia a prvého víkendového dňa. Tak sme postretávali skupinky ľudí i dvojice kráčajúce k Chate Čergov. Keď sme tam došli, rozhodli sme si tu dať pivo, tak sme zamierili k veľkému stanu, kde bolo niekoľko stolov, zrejme s dvojmetrovými odstupmi kvôli koro-opatreniam.

No žeby si z toho vnútri robili veľkú hlavu, to sa nedá povedať. Nielen parťák, ale aj sám autor vošiel dnu bez rúška a nielenže ho nikto nevyhodil, ale ani vnútri ho nikto nemal. Toť slastné bezstarostné leto roku Pána 2020 kdesi na horách, keď za pol roka pošlo na onen svet 10 000 Slovákov...

Parťáčky eSeNPáčky

Za ten čas, čo Marek tankoval pivo, ja som sedel v stane a zaujali ma dve neďaleko mňa sediace konzumujúce turistky s batohmi, paličkami a zvončekom na medvede. A psom. Rozmýšľal som, že vyzerajú ako viacdňovkárky a na trase prechodu SNP, aj jej protagonistky. Ale pes mi v šablóne nepasoval. Veď by najskôr psa nemali, ak by išli taký dlhý prechod. I keď nie je to nemožné...

No nedozvedel by som sa to, keby som sa neopýtal, tak som tomu aj učinil a nakoniec vyplynulo, že mal som správne tušenie a že idú SNP-ečku a že pes sa len k nim pridal a je ako nechcená záťaž, keďže kadiaľ idú, tam robí neplechu. A nevedeli, čo si s ním počať.

Marek došiel, vypili sme pivo a ony sa tiež začali zberať, a keďže sme mali rovnakú časť trasy - na Hradisko a Terňu, navrhol som, či sa nemôžeme pridať. Ony, po viacdňovom spoločnom putovaní, rady prijali spoločnosť dvoch švárnych junákov a pobrali sme sa k chatám a okolo kríža a sošky sv. Huberta kráčali po zvážnici pomaly opustiac pohorie Čergov.

Čakal nás síce ešte asi dvojhodinový zostup do podhorskej dedinky Hradisko a i keď pri prvom zostupe sme tadiaľ šli a vtedy sa mi to zdalo dlhé a nezáživné, teraz trasa bola veľmi krátka, ako keby trvala maximálne polhodiny. Dôvod tkvel v spoločnosti Doni a Sisy, dvoch dlhoročných kamarátiek z Bratislavy, aj keď pôvodom z iných kútov Slovenska, s ktorými sme viedli typické reči turistov, ktorí sa stretnú na chodníku.

No najhlavnejšia a najakútnejšia téma rozhovorov bežala popri nás a hlavne Sisa so svojim silným empatickým cítením riešila, čo so psom. I keď volala starostovi do Hervartova, tak on to neriešil. Akoby sme si aj my mysleli, dúfala, že jej pomôžu v Slobode zvierat, ale tí sa na to doslova vykašľali.

Tak sme pomaly vyšli z čergovských lesov a objavili sme sa na širokých, takmer rovinách Šariša, s typickými kopcami ako Šarišský hradný vrch, Lysá stráž a Stráž. A takmer rovno pred nami s horizontom v podobe Slanských vrchov sa ukázal hadíkovitý Kapušiansky hrady vrch. Tam bol náš cieľ.

Pri kríži s lavičkami, sme sa na chvíľu zastavili, oddýchli si a urobili spoločnú fotku na pamiatku. Odtiaľ sme podľa značky zišli úvozom do Hradiska s výrazným kostolom na kopčeku, čo evokuje, že niekedy v minulosti tam asi bolo hradisko.

Vošli sme do Hradiska, miestnej časti Terne a pokračovali by sme hneď ďalej, kebyže nebol problém so psom. Keďže dievčatám nikto nevedel alebo nechcel pomôcť a nedvíhali ani v Terni, tak sa rozhodli nechať psa priviazaného pri zastávke v centre Hradiska s lístkom, že pes sa našiel a nevedia, čo s ním. Rovnako však zavolali na políciu, aby poslali hliadku.

Pokračovali sme ďalej, pozerajúc sa na psa a hlavne Sisa bola precitlivená, ale keďže vedela, že inak sa nedá a urobila preňho všetko, čo sa dalo, tak so smútkom pokračovala ďalej. Psík asi tiež pochopil, že asi s nami ďalej nezájde, tak zmĺkol.

Tak sme po asfaltke kráčali a rozprávali sa o tom, akí farizeji sú zo Slobody zvierat, aké ďalšie s nimi mala skúsenosti a mňa rozhorčilo, že ak chcem nejaké zviera z útulku, tak ešte musím za to zaplatiť. Čo mi prišlo riadny nonsens, keďže by mali byť radi, že sa zbavia ďalších nákladov naňho. Ale zjavne potrebujú svoje náklady refundovať...

Keď sme boli asi v polovici cesty do Terne, zrazu vidíme ísť oproti, policajné auto. Zastavili sa pri nás a i my sme očakávali, že je to asi hliadka, ktorú Sisa žiadala prísť. Tak sme sa s nimi chvíľu pohodovo bavili, vysvetlili situáciu a oni upokojili hlavne Sisu, že dobre spravila. Tak sme sa rozlúčili a s lepšou náladou pomaly zišli dole. No mne bolo čudné, že ako rýchlo prišli, tak teraz im nejako dlho trvá zísť dole so psom, hoc to bolo na minútu autom k nemu do Hradiska.

Dokráčali sme do Terne, kde sme sa v centre rozlúčili. Keďže sa mi Sisa celkom páčila, vytiahol som z nich informácie, kto sú, čo sú na FB a rovnako aj oni sa s nami podelili o instagramový profil, kde zo svojej cesty SNP dávali príspevky. A musím priznať, že boli dosť vtipné. Slečny nakoniec prešli celú trasu, i keď Nízke Tatry kvôli zhoršeným podmienkam, keď tam nasnežilo, vynechali, ale určite si zaslúžia klobúk dole a uznanie, že sa na to dali a že to prešli. A mohli by byť ďalším argumentom, že by som to zvládol tiež.

Keďže sa mi spoločný postup veľmi páčil, tak som Marekovi navrhol, či by sme nešli s nimi do Veľkého Šariša, kde by sme končili a kde ony tiež mali nocľah. Ale dôvod tkvel v tom, že to vyzeralo, že nestíhame dôjsť do Kapušian na posledný vlak tak, aby sme stihli vybaviť jednu záležitosť v Prešove a zároveň, aby Marek stíhal na vlak na západ. To, že som nestíhal na autobus domov, som neriešil.

(Ne)značene na hrad

Ale keďže to Marek vo svojom múdrom fóne prepočítal a našiel skratku popod obe Stráže, tak nakoniec povedal, že by sme to mali stíhať. To bola pre mňa informácia, ktorá menila aj môj návrh končiť vo Veľkom Šariši, a tak sme pokračovali k cieľu, ale upravenou trasou, skratkou cez polia po ľavej strane Ternianky.

Takto sme išli cez nielen repkové polia, až sme došli na kraj Záhradného, kde sme opäť prešli cez Ternianku. Okolo bytoviek a začudovaných pohľadov domorodcov sme smerovali cez zemiakové políčka, ale aj veľkú lúku, hore k hore, odkiaľ sa ozýval čiastočný rachot. Miesto sme nakoniec identifikovali ako lom a horu ako Maliniak, cez ktorú vedie žltá značka, po ktorej sme mali ísť.

Ale to by sme nestíhali, tak sme zvolili skratku. Vyšli sme na vrchný okraj lúky a cez zalesnenú medzu prešli na druhú lúku, kde práve kosili. A odtiaľ asi šiel hrmot. Prešli sme ňou a dostali sa na asfaltku, ktorá oddeľuje Lysú od Kapušianskeho hradného vrchu a ktorá zároveň zase spája dediny z podhoria Čergova s Prešovom.

Chvíľu sme po nej kráčali a okrem áut nás obiehali osamelí cyklisti. Vyšli sme do časti cesty, kde sa objavila žltá a zelená značka, kríž a zo dva schátrané objekty. Poniže sa nachádzala zastávka a smerovník Fintice, kameňolom. A ten sme zbadali a kvôli nemu bola aj časť zelenej značky pretrasovaná, keďže v kameňolome ohlodali časť z kopca s pôvodnou trasou.

Tak sme sa vydali na poslednú časť dnešnej etapy, ktorú sme začali ráno o 6-tej na Drine a teraz bolo 17.00 hodín a mali sme čas asi 2,5 h k vlaku z Kapušian. Keďže úsek mal len čosi pod 2 h, tak sme išli na plnú pohodu. Sprvu značka vedie chodníčkom miernou džungľou, kde sme stretli turistov a lízli hranu lomu, potom sa nám zase ukázal výhľad zo západnej skaly NPR Fintické svahy. Tak sme mohli uvidieť Fintice, Prešov a v pozadí Slanské vrchy i Šarišský hrad.

Ďalej sme vošli do príjemného lesa, kde sme ešte stretli dvojicu na bicykloch a následne skupinu turistov pri lokálnom kultovom mieste zvanom Kikapa. To znie indiánsky, ale pôvod slova je v maďarčine a označuje „kamennú kapuru, bránu“, čo je odkaz na vytesanú časť cesty do skaly, keďže tadiaľ viedla stará obchodná cesta, o čom je zmienka z roku 1326. V roku 1933 tu bola postavená kaplnka so zabudovaným liatinovým obrazom Ježiša v Getsemanskej záhrade. Neskôr tu pribudli lavičky, a tak sa tu slúžia omše. No zároveň je to príjemné oddychové miesto.

Odtiaľ sme pokračovali pohodovým chodníkom, akoby súčasťou aleje, čím sme mierne obchádzali skaly Kapušianskeho hradného vrchu, ale pomaly a isto sme sa približovali k samotnému hradu, ktorý sa nachádza na východnej strane skál.

Keď som bol pred rokmi na hrade, myslel som si, že zelená príde zo západu po lesnatom hrebeni nejakým príjemným chodníčkom, ale nakoniec, keď sme šli po zelenej, prišli sme na hrad zo severu, a to po širokej príjazdovej ceste, na ktorú sme sa dostali asi 2 kilometre pred vstupom na hrad. Čo už, predstavy niekedy kolidujú s realitou.

Spomenutia hodné na širokej príjazdovej ceste je, že asi kilometer od hradu sa poniže nej nachádza slovanské obetisko či niečo podobné. Ale keďže sme nemali veľa času tam zachádzať, tak sme to nechali tak a len došli k majestátnym múrom Kapušianskeho hradu.

Pôvodný plán bol, že by sme tu ostali na noc a v nedeľu ráno zišli dole a možno pokračovali ešte niekam. Ale keďže hlásili dážď a kamoš preto nechcel pokračovať, tak som neprotestoval. Keďže sa však hrad zatvára, tak by sme asi nemali, kde prespať. I keď možno aj áno...

Brána hradu, ktorý sa spomína v 13. storočí a bol zbúraný na základe rozhodnutia snemu v 18. storočí, bola ešte otvorená, tak sme išli dnu a spravili si rýchlu prehliadku. Rýchlu najmä preto, že prístupných časti hradu nie je veľa a k ďalším sa dá dostať len s kľúčmi. Tie možno mal študent, ktorý zrejme bol zalezený v správcovskej búde pri vstupe a vyliezol z nej, až keď sa objavil mladý párik.

My sme len čosi zjedli v prístreškoch na nádvorí a urobil si pár podvečerných záberov z múrov, hlavne na Kapušany a Slanské vrchy a vyšli sme z hradu, prešli popod opravené majestátne múry a následne nás čakal dosť riadny značený zostup strmákom do Kapušian. Tam som síce chcel ešte zájsť do centra, ale keďže nám stačilo končiť v bližšej železničnej stanici a hlavne sme museli ísť daným vlakom, dokráčali sme len na stanicu.

Zhrnutie

Tak skončil náš takmer dvojdňový prechod Čergovom, ktorý sme prešli z jednej strany na druhú. Musím dodať, že k úplnému priečnemu severo-južnému prechodu by sme museli začínať v jeho najsevernejšej časti a k tej nám chýbalo asi 5 km. Spojmi to nebolo reálne, musel som sa uspokojiť s o čosi kratším variantom.

Prechod naprieč Čergovom bol výživný a aj keď nebol nejaký extra "hojdalkový", dal zabrať hlavne takmer nonstop chodením s len krátkymi prestávkami, i keď na môj vkus častými. Po väčšine času sme nestretli turistov, ale ako sa dalo čakať, tak na známejších miestach ako Lysá, Chata Čergov či Kapušiansky hrad ich bolo dosť.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek