Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rolincová
Rolincová Zatvoriť

Túra Nová Bošáca – Bošáca – Nové Mesto nad Váhom

Na jar sa mi podarilo dvomi túrami spoznať severnú stranu Bošáckej doliny. Teraz na jeseň si hovorím, nebolo by od veci spoznať aj južnú. Láka ma tam aj niečo, čo by mi mohlo zodpovedať otázku, prečo tu ležiaca obec Podhradím (Zemianskym) sa volá. Sobota nesľubuje žiadne excelentné baboletné počasie, ale to je vzhľadom k nenáročnosti trasy najmenší problém.

Vzdialenosť
25 km
Prevýšenie
+620 m stúpanie, -741 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 02.10.2021
Pohoria
Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty) a Považské podolie
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 543 m n. m. Nová hora, východný traverz
  • Najnižší bod: 182 m n. m. Nové Mesto nad Váhom, stanica
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Doprava
Nové Mesto nad Váhom (vlak, bus) - Nová Bošáca (bus)
Nové Mesto nad Váhom (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.481 Biele Karpaty, Považsk… (1:40.000)

Trasa

Nová Bošáca – Rolincová (Hradište) – Bošáca – Trenčianske Bohuslavice – Turecký vrch – Nové Mesto nad Váhom

Ráno začína dosť tragicky. V pláne máme dosiahnutie východiskového bodu v Novej Bošáci autobusovým spojom. Polovica plánovanej výpravy ignoruje zvonenie budíka a splieta niečo o tom, nech si idem sám. Tak to sa mi ozaj nechce. Za prispenia nátlakových metód sa skompletizujeme. Dokonca stíhame aj odchod spoja od železničnej stanice v Novom Meste nad Váhom.

Nová Bošáca

Pred siedmou vystupujeme na mieste štartu. Je totožné s jarnou túrou (NCH ponad Bošácku dolinu cez Zabudišovú). Len dnes kráčame namiesto dole obcou, smerom hore. No nie dlho. Dnešná trasa ide v priebehu turistických značiek. Ešte pred koncom obce odbočujeme vľavo, v smere zelenej. Prejdeme okolo poľnohospodársky aktívnych dvorov a začíname stúpať do svahu kamenistou cestou. Asi najnáročnejšia dnešná etapa pohodovej turistiky. Pomaly sa otvárajú výhľady do okolia. Obec v doline s výrazným kostolíkom, rozložitý Veľký Lopeník, dlhá Bošácka dolina v šedivosti rozvíjajúceho sa dňa. Počasie ozaj nebude dnes asi nič moc. Chladná polooblačnosť, slnečné lúče nehrejú. Nedá sa moc postávať, treba kráčať.

Prechádzame okolo osamelých usadlostí v oblasti Bestinné. Žiadne rozpadávajúce sa budovy. Neviem, či niektorá je trvalo obývaná, alebo sú to už len rekreačné objekty. Občas zdvihnem orech ležiaci na ceste, pokochám sa pohľadom na posledné neobraté jabĺčka na stromoch. Kraj ešte žije. Autá dostanú síce zabrať, pokiaľ sa takto kvalitnou komunikáciou dostanú do týchto miest, ale asi to stojí za to. Niektorí z majiteľov nezanedbávajú ani estetično svojho majetku. Aj v chlade zohrial dušu pohľad na domček s veselou farebnou výzdobou. Ďakujem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Stúpanie sa zmierni, prichádzame k turistickej križovatke Horné Kameničné. Odbočuje tu značka smerujúca k moravskej strane Bielych Karpát. Prechádzame krajom rozsiahlych lúk a pasienkov. Kraj sa otvára doširoka. Z diaľky nás sleduje stádo kráv na pastve. Pomaly dosahujeme vrcholové partie hrebeňa, vidíme aj do doliny nad Moravským Lieskovým. Už to bude hlavne pohodové klesanie smerom k Bošáci. Kráča sa ľahšie.

Prechádzame krajom väčšej kopanice s názvom Dorotkovci. Nestretáme nikoho, len psy sa ozývajú. Značený chodník obchádza vrcholy menších výrazných výšin (Dahané, Hlohová), prechádza krátkymi lesnatými úsekmi. Nezadržateľne sa približujeme k osade Rolincová.

Ako pokročil čas, aj slniečko dostáva na oblohe viac priestoru. Pohoda sa zvyšuje. Neviem, či to bolo tým, že došlo k meteorologickej zmene, alebo krásou krajiny, odrazu sa cítime akosi optimistickejšie. Niekoľko domov v ovocných záhradách tvoriacich Rolincovú je ukrytých v sedle pod Lysicou. Hora je takto z diaľky pekná. Zo severnej strany pokrytá lesom, južný svah je zatrávnený terén, ideálny pre paragliding.

Už prvý dojem z osady je veľmi pozitívny. A nie je to subjektívne mámenie. Ako prechádzame okrajom osídlenia, už z veľkej diaľky nás prívetivo zdraví obyvateľka pracujúca v záhrade. Veľmi dištančne prehodíme pár slov. Už viac ich padne pri stretnutí s pánom v dôchodcovskom veku neďaleko smerovníka. Dozvedeli sme sa pár zaujímavých informácií. Nie je to len pekné miesto, žijú tu aj príjemní ľudia.

Zhodíme si batohy v neďalekom prístrešku. Kryté posedenie chráni pred chladnejším vetríkom, využívame na krátke posedenie s občerstvením. Je to tu menšia križovatka. Návštevníkov sa tu dnes moc nepohybuje. Zdravíme sa len so starším párom kráčajúcim priamo slepou odbočkou vedúcou na neďaleký Hradištný vŕšok. Prichádzajú značkou vedúcou priamo zo Zemianskeho Podhradia. My plánujeme neskôr pokračovať našou zelenou okľukou do Bošáce.

Hradište

No teraz absolvujeme, z môjho pohľadu, gro dnešného programu. Návšteva opevneného miesta z dávnych dôb. Som zvedavý, čo sa v teréne zachovalo, či nie je hradiskom len podľa mena. Od krytého odpočinkového miesta to nie je ďaleko. Vybehnúť cestou hore lúkou k zalesnenému vrcholu. Vysoké stromy pokrývajú megaval, obkolesujúci rozsiahly trávnatý priestor. Moja charakteristika valu nie je príliš nadsadená. Jeho mohutnosť je vidieť v záreze, ktorým ho poľná komunikácia prekonáva. Jeho šírka a výška je impozantná. Pristavujeme sa pri starších informačných tabuliach. Vek sa prejavuje ich nečitateľnosťou. Inak, aj obsah je dosť stručný a všeobecný. Predstavoval by som si niečo sofistikovanejšie.

Prejdeme trávnatým priestorom, tvoriacim jadro hradiska, k hornému okraju. Tu sa priestor zužuje na úzky hrebeň. Charakter si v týchto miestach nevyžadoval opevnenie. Stačila príroda. Chodník vedúci vrcholom je nevýrazný, no nie je kde odbočiť. Stretneme vracajúci sa pár. Ďalej vraj nič nie je. Predsa nám nedá a ideme sa na to nič pozrieť. Na konci hrebeňa boli dozrievajúce drienky.

Aby návrat len obyčajným návratom nebol, skúsime priestor obísť po historickom opevnení. Znižovaním strmosti a výšky svahu jeho hmota rastie. Zamýšľam sa nad množstvom práce investovanom do opevneného priestoru. Nesvedčí to len o nebezpečných dobách, ale aj o hustote osídlenia v oblasti. Ako tak rozhutujem, kráčam zrazu sám. Partnerka zaostala. Vraciam sa. Venuje sa zberu čohosi, čo nepoznám. Na zemi ležia plody oskoruše. Sú to chutné hniličky. Na jar som sa zastavil pri jednom strome v oblasti Zabudišovej (Melčice - Kykula - Zabudišová - Zemianske Podhradie). No plody vidím a jem na staré kolená prvýkrát.

Prechod valu nám dosť predĺžil pobyt. Takúto stratu času tu odporúčam každému. Fortifikačné dielo je síce skryté lesom, no jeho mohutnosť sa pri tejto trase nedá prehliadnuť. Končíme priamo pri vchode a už je to návrat do Rolincovej. Ťažisko dnešného výletu bolo zážitkom nielen z historického hľadiska, ale neočakávane aj z gurmánskeho.

Bošáca

Len pár pohľadov späť a vzďaľujeme sa od viac ako sympatickej osady. Kráčame postaršou spevnenou cestou v traverze Lysice k Bošáci. Deň sa prehupol do druhej polovice, obloha je modrejšia. Aj tepelná pohoda sa vplyvom slnečných lúčov výrazne zlepšila. Optimizmu pridávajú pohľady do zelenej, zvlnenej, dobre obhospodarovanej krajiny. Nechcem zľahčovať rolu bezproblémového klesania pre tento pocit, no kraj je tu ozaj pekný. Postupne sa zatáčame k Bošáckej doline a klesanie sa stupňuje. Rozsiahla obec je v dohľade. Prejdeme okolo nešťastnejšie umiestneného prístreška. Jeho blízkosť k cestnej komunikácii a hlavne k obci sa odrazila na stave stavby a okolia. K posedeniu ozaj neláka.

Krátky prechod k centru obce nezabral veľa času. Trošku viac bolo venované čakaniu na spoj smer Nové Mesto nad Váhom. Ešteže je obec rodiskom viacerých rodákov, zanechavších stopu v dejinách, bolo čo skúmať. Na stene obecného úradu je celá zbierka pamätných tabúľ. Generál Jurech má dokonca aj bustu v miestnom parčíku. Po synagóge zostala len tabuľka.

Do spoja nastúpila len polovica výpravy. Ja som sa rozhodol pokračovať v putovaní. Láka ma vyhliadka z Tureckého vrchu smerom k Beckovskému hradu. Môže to byť pekné. A času je dosť. Dohydratujem v miestnej krčmičke telo. Trošku sa pomotám okolo Bošáckej pálenice, Múzea Bošáckej doliny, kostola. Nič nenavštívim, len tak si obzriem. Popri areáli poľnohospodárskeho družstva opustím obec. Tak ako je vzorne obhospodarovaná krajina, tak to vyzerá aj v tomto areáli. Kde bola vôľa, tam to ide.

K Tureckému vrchu

Pokračujem novo vyznačeným turistickým chodníkom smerom k Trenčianskym Bohuslaviciam. Úsek je rovinatý, z jednej strany ohraničený poľom, z druhej korytom Bošáčky, skrytej v hustom poraste. Keďže tok nie je našťastie v týchto miestach regulovaný, pohybujem sa raz bližšie a raz ďalej od riečky. Keď sa mi naskytne príležitosť zabočiť cestičkou k nej, neodolám. Voda je tu plytká, dala by sa prebrodiť. Neskúšam, len sa trošku scivilizujem. Čo ma ale príjemne prekvapí, tak to je charakter lesa v meandroch. Akási džungľa, vysoké stromy bohato porastené bujným brečtanom. Tak, ako možno vidieť v neďalekej Haluzickej tiesňave. No tu síce v rovine, len akosi bujnejšie a aj rozsiahlejšie.

Tesne pred obcou končí prírodný charakter toku rozsiahlejšou vodnou plochou ukončenou betónovou hrádzou. Umelé, ale akosi sympatické aj s kaskádami už v umelom koryte. Trošku dlhší prechod urbanizovanou oblasťou je z väčšej časti zhodný so spomínanou túrou. Dnes nepôjdem k železničnej stanici, ale k Penziónu pod Tureckom. Dosť síl ma tu stálo odolať lákadlám reštaurácie. Predsa, dni nie sú najdlhšie, vyzerá to na chladný večer, treba ísť. Názov Turecko alebo Turecký vrch je pamiatka na obdobie tureckých vojen v Uhorsku. Tu umiestnený tábor osmanských vojsk umožňoval kontrolu prístupov k Beckovu, Novému Mestu nad Váhom a aj k priesmykom na Moravu. Nemohli tu táboriť krátko, ak sa to vrylo do pamäti krajiny. Aspoň si myslím.

Prejdem lavičkou cez Bošáčku, chodník začne naberať výšku vo svahu Tureckého vrchu porasteného lesom. Prekvapí ma, že tu nachádzajúca PR je až v 4. stupni ochrany. Paradoxne, nakrátko vstupujem do nej pri betónových torzách zariadenia starého kameňolomu z roku 1942. Má to tu charakter južného teplomilného spoločenstva. Lesnými cestami sa kráča príjemne, pomerne rýchlo registrujem, že nestúpam. Som pri cieli.

Začínam sa obzerať, kde bude miesto s dobrý výhľadom na výraznú hradnú stavbu na skale za Váhom. Nič nenachádzam. Z okraja lesa síce vidieť rozsiahlu otvorenú plochu zvlneného zoraného poľa smerom k juhozápadu. Toto nie je to, čo hľadám. Túlam sa lesom, no nič, kde by som aspoň obmedzene videl niečo z údolia najdlhšej slovenskej rieky, nenachádzam. Rezignujem, dumám, čo teraz. Celkom som nepochopil, aký význam mala slepá, značená turistická odbočka do tohto miesta. Keby aspoň vrchol zdolala. Aj zo symbolu prístreška v mape sa vykľuje len krmelec. Vracať sa mi nechce, skúsim zdolať rozsiahlu obrobenú planinu. Kdesi tam za ňou je skryté Nové Mesto nad Váhom.

K Novému Mestu nad Váhom

Vyrazím pustinou krížom v stopách traktorov smerom k remízke vpredu. Kráčam krajinou bez života. Nevidím chrobáčika ani červíčka, že to nie je púšť, sa ukáže až po vzídení novej úrody. Bezútešnosť mi v duši umocňuje studený vetrík. Pri menšej zarastenej oáze v jarku sa napájam na regulárnu poľnú cestu. Prejdem ňou ďalší diel zvlneného lánu. Pri nasledujúcom zelenom priestore idem navštíviť objekt skrytý v húštine. Vykľuje sa z toho pekný oddychový, voľne prístupný areál. Uzamknutá chatka, kryté vonkajšie posedenia s ohniskom, drevená búdka toalety. Majetok poľovníkov dostupný pre širokú verejnosť. Dobrý počin na mieste, kde možno pozorovať mesto zo skoro vtáčej perspektívy.

Po krátkej prestávke pokračujem priamo k mestu. Snaha skrátiť si cestu sa ukázala ako chyba. Nevraciam sa k ceste, čo podľa mapy ide obchádzkou, ale skúsim ísť vyjazdenou trasou smerom k osídleniu. Cestička sa mení v chodník a aj ten sa tratí. Kráčam na pomedzí poľa a hustej tŕnistej kroviny. Preniknúť cez ňu sa nedá. Len na jednom mieste je to redšie, realizujem tu márny pokus. Narazím na zadný plot záhradkárskej osady. Pokračujem pomaly dole krajom poľa. Keď mi reálne hrozí návrat späť, v kúte spozorujem nevýrazný chodníček. Trošku s problémami sa mi podarí vyliezť na výstavnej ulici s príznačným názvom Turecká. Dlhší prechod mestom k železničnej stanici je bezproblémový.

Zhodnotenie

Dnes to bola túra mnohých tvárí. Nebolo to putovanie žiadnou divočinou, ale kultúrnou, obhospodarovanou krajinou s historickým kontextom. Nič náročné, vhodné aj pre menej zdatných turistov. Len záver bola trošku príliš veľká improvizácia. Až tak by som toto riešenie neodporúčal. Ja ho však neľutujem.

Fotogaléria k článku

Najnovšie