Pomenovanie Čierna hora je na Slovensku pomerne rozšírené, len v širšom okolí sa nachádzajú minimálne tri ďalšie hory s týmto názvom, plus navyše aj jedno celé pohorie. Na bližšiu identifikáciu popisovanej Čiernej hory je možné použiť prívlastok polomská, podľa obce Poloma, ležiacej priamo pod ňou a slúžiacej ako východzí bod dnešnej túry. Ostatne, vzťah Polomy a jej hory je zveršovaný aj v texte miestnej ľudovej piesne „Na polomskej hurečke“, takže na tom nemienime nič meniť.

Trasa

Poloma – Pod Úbočou – Ščob – Čierna hora (1093 m) – Čierna hora (1099 m) – sedlo Priehyba – Čierna kopa a späť

Začíname v Polome

Ak som dobre rátal, celkovo päťkrát sme z hlavnej cesty odbočili na vedľajšiu, ktorá sa následne stala hlavnou, kým sme došli do Polomy, podhorskej obce situovanej v malebnom prostredí na východnom úpätí hrdo sa dvíhajúcich Levočských vrchov. Samotná obec leží v slušne strmom svahu, veď rozdiel medzi dolným a horným koncom predstavuje 100 výškových metrov. To je mimochodom merateľný teplotný rozdiel pri ustálenom počasí. Je zrejmé, že v takto situovanej obci všetky druhy dopravy končia a otáčajú sa. Neznalý človek by povedal, že dedinka na konci sveta je odsúdená na postupné vyľudňovanie, ako toľko iných na Slovensku, toto však nie je prípad Polomy.

Vo dvojici so synátorom prichádzame jedno mrazivé januárové ráno k miestnemu kostolu, vyberáme batohy a od prvých krokov začíname výstup na horný koniec. Špecialitou dnešnej túry je absencia turistického značenia. Využívať budeme hlavne zvážnice, vytvorené pri postupnom odlesňovaní horných partií oboch hôr. Po opustení posledného plota sa ocitáme na svahu, ktorý slúži ako pasienky. Volá sa Pod Úbočou a vedie ním poľná cesta kolmo na vrstevnice priamo k lesu. Dnešná ranná teplota (asi -8 °C) ako tak zodpovedá dátumu a miestu, so snehovou pokrývkou je to však výrazne horšie. Kdeže sú zimy, keď tu všetko bývalo zaviate metrovou vrstvou snehu. Dnes tu máme len akýsi symbolický poprašok, aj to len vďaka včerajšej prehánke. Cesta vedie pozdĺž koryta Polomského potoka, ktoré ako jazva pretína celý svah zhora nadol a mieri do Polomy. Zbytok snehového záveja dokazuje, že nejaký sneh túto zimu už napadol, no po výraznom oteplení v minulých dňoch je preč.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyhliadka Ščob

Pod lesom prechádzame na druhý breh potoka, kde sa terén začína dvíhať ešte strmšie. Pred vstupom do lesa sa rozhliadneme za seba a musíme uznať, že odtiaľ sa ponúka veľmi slušný rozhľad do celého údolia. V lese začína strmý miestny chodník, ktorý nás po zhruba pol hodinke od vstupu do lesa privádza na Ščob, ako sa nazýva vyhliadka v nadmorskej výške 956 m. Je to malý skalný zub situovaný nad najstrmšou časťou Čiernej hory, poskytujúc tak krásne vzdušné výhľady na Polomu a okolie. Svah nad zubom je vyčistený, stojí tu kovový kríž viditeľný aj zdola z obce. Okrem toho je tu altánok, lavičky či ohnisko, jednoducho, plná výbava pre miestnu turistickú komunitu.

Vyhliadka na Ščobe poskytuje polkruhový výhľad východným smerom do Šarišského podolia, uzavretého na druhej strane dominantným pohorím Čergov. Čergov zaberá väčšinu obzoru, ľahko sa na ňom identifikuje najvyšší vrch Minčol priamo oproti nám, či dva podhorské hrady, Kamenický a Hanigovský. Severnejšie, naľavo od Čergova, ležia málo známe kopce poľského pohoria Beskid Sądecki (pokračovanie Ľubovianskej vrchoviny). Výhľadovo zaujímavejšie to začína byť napravo od Čergova, juhovýchodným smerom, ktorým sa Šarišské podolie (údolie rieky Torysy) ťahá k Prešovu, kde sa cez susedný podcelok Stráže pripája do Košickej kotliny. Stráže, známe aj ako prešovské sopky, sú výrazným orientačným bodom aj z tejto strany a nachádzajú sa odtiaľ vo vzdialenosti cez 30 km.

Za Strážami vyplňujú obzor Vihorlatské vrchy (100 km) a naľavo od nich sa črtajú zasnežené vrcholky ukrajinských Karpát, vzdialených cez 150 km. Avšak spojenie juhovýchodného obzoru s ranným pozorovaním, čo je presne naša situácia, nerobí nikdy dobrotu. Voľným okom sa proti slnku pozerať nedá a aj teleobjektív na fotoaparáte sa vyslovene trápi, aby niečo kontrastnejšie zachytil. Za výhľadmi tu treba byť o pár hodín neskôr, to by sme ale nestihli, čo sme si na dnes naplánovali. Pokračujeme teda na samotný vrchol Čiernej hory, kam sa dostávame zhruba o pol hodinku.

Dva vrcholy Čiernej hory

Vrchol polomskej Čiernej hory (1093 m) nám odhaľuje, že sa nejedná o izolovaný sólovrchol, ale ide o vrcholový chrbát, dlhý 1 km, s druhým vrcholom na opačnom, severozápadnom konci. Výhľady sú podobné tým zo Ščobu. Vďaka výškovej výhode sa na obzore objavili poľské Bieszczady (cez 140 km). V rámci ukrajinských Karpát je z Čiernej hory vidieť najbližšiu Poloninu Runu / Rivnu (156 km) a hlavne značnú časť Poloniny Bukovskej, vrátane jej najvyššieho vrchu Pikuj (165 km). Čerešničkou na torte pre fajnšmekrov je drobný kúsoček hory Stij (Polonina Boržava), ktorý leží vo vzdialenosti 185 km a vidieť sa dá v jednom zo zdanlivých sedielok na hrebeni Vihorlatu. Bohužiaľ, idem si oči vyočiť, v ostrom protisvetle tam nič nevidím. Opačným smerom je vidieť Radziejowu, najvyšší vrch Beskidu Sądeckého a pod ňou Ľubovniansky hrad.

Je mi jasné, že mladého chrta, nervózne postávajúceho vedľa mňa, „zdĺhavé“ pozorovania ďalekých horizontov nebavia. Preto trochu modifikujeme plán a rozdelíme sa už tu, nie až pod Čiernou kopou, ako bola pôvodná predstava. Kým si dôkladne preskúmam výhľady z Čiernej hory a Čiernej kopy, synátor, orientovaný na výkon, si zabehne na Siminy a okolie. Stretneme sa poobede opäť na Čiernej hore. Presun po vrcholovom chrbte mi trvá štvrťhodinku a odhaľuje pekný výhľad na Tatry. K dispozícii je dokonca Kráľova hoľa, zatiaľ však iba pomedzi konáre. Severozápadný vrchol Čiernej hory má nadmorskú výšku 1099 m a poskytuje takmer identický, možno o čosi lepší výhľad. Vzdialenosti po ukrajinský obzor narastú o necelý kilometer.

Cez sedlo Priehyba

Pokračujem zvážnicou, ktorá spätným oblúkom podchádza vrchol a mieri do sedla Priehyba. Sedlo Priehyba (997 m) je najnižšie miesto na hrebeni medzi Čiernou horou a Čiernou kopou. V tomto mieste starí „Polomjani“ a „Blažovjani“ (Blažov – od 1955 zaniknutá obec v doline Torysy na druhej strane hrebeňa) spoločne pásli v lete voly. Dnes je tu iba menšia lúka obkolesená lesom. Z Priehyby terén opäť pozvoľna stúpa. V mieste, kde zvážnica začína traverzovať Čiernu kopu z ľavej strany, bočím doprava na asi najkrajší úsek dnešnej túry. Ide o príjemné stúpanie miernym svahom pomedzi jednotlivé stromy roztrúsené naokolo.

Čierna kopa a jej výhľady

Nevýrazný hrebienok ponúkne pomedzi stromy raz - dva razy pohľad do vnútra Levočských vrchov, no po príchode na samotný vrchol Čiernej kopy ostávam trochu sklamaný. Predsa len, napriek malebnej, neporušenej prírode naokolo, výhľady tu nie sú žiadne. No tesne pod vrcholom na západnej strane sa začína nevábne rúbanisko, ktoré odhaľuje lokálne pohľady do vnútrozemia Levočských vrchov. Pekne odtiaľ vidieť neďaleké Siminy, druhý najvyšší vrch celého pohoria, aj výrazný hrebeň Kuligura - Čiernohuzec, tiahnuci sa od Simín do vnútra pohoria. Ponad hrebeň sa trochu ukazujú vrcholky Tatier. Južnejším smerom je vidieť Kráľovu hoľu. Vraciam sa späť na vrchol Čiernej kopy, a keďže mám ešte nejaký čas k dobru, skúšam sa naslepo spustiť na opačnú, východnú stanu v nádeji, že predsa len objavím nejaký výhľadík.

Oplatilo sa, natrafil som na krásnu výhľadovú lúčku, pod ktorou vyrúbaný svah začína prudko klesať dole, vytvárajúc tak perfektnú vyhliadku. Výhľad mi je dobre známy, tu však dosahuje najlepšie parametre. Ideálne miesto na dnešný turistický obed, tak sa tu na nejaký čas zasedím, nakoľko to dovolí mráz. Ukrajinský obzor je stále vidieť, no vzduch sa v diaľke významnejšie zakalil. Nič nové do výhľadu nepribudlo, ak nerátam malú bielu čiapočku v najnižšom bode čergovského hrebeňa (sedlo Črchla). Je to Kruhly Wierch, najvyšší bod poľskej Połoniny Caryńskej, vzdialený odtiaľ vyše 130 km. Spomenúť by som mal aj štvrtý dnešný hrad. Z Čiernej kopy sa smerom k Slanským vrchom objaví nad kopcami Bachurne Šarišský hrad. Pekne je odtiaľ vidieť aj Polomu učupenú pod Čiernou horou. Keď sa tieň Čiernej hory začína dotýkať prvých domov, nahadzujem batoh na plecia a začínam návrat.

Čerešnička na torte predsa len ulovená

Traverzom sa postupne vrátim k svojim stopám a rovnakou cestou sa vraciam späť. Keďže mám nejaký náskok pred synátorom, ktorý je tiež na návratovej trajektórii, opätovne sa vyšplhám na Čiernu horu. Len tak, pre istotu. Bolo to dobré rozhodnutie. Napriek slabnúcemu slnečnému svitu a čoraz zakalenejšiemu obzoru sa predsa len na obzore ukázal kúsok hory Stij v Boržave. Takže padol aj najvzdialenejší obzor z Čiernej hory a celej dnešnej túry. Vidieť ho z oboch vrcholov, z polomského predsa len o trošičku lepšie. Po zdokumentovaní začínam zostup, pod vrcholom ma už čaká syn. Spoločne sa vraciame cez Ščob, odkiaľ sledujeme posledné slnečné lúče na Čergove a do Polomy prichádzame po západe slnka. Vydarenú bodku za pekným dňom nám sprostredkúva rozžiarená obloha na severozápadnom obzore.

Záver

Spišsko-šarišské medzihorie, taký je presný geomorfologický názov krajiny, ktorú sme dnes mali možnosť spoznať z výšky. Má úzky tvar, pretiahnutý od juhovýchodu k severozápadu, ohraničená z východu pohorím Čergov a zo západu Levočskými vrchmi a Bachurňou. Od Stráží pri Prešove, cez Šarišské podolie dosahujúce po Polomu a susednú Krásnu Lúku, až po Ľubovniansku kotlinu, ľahko identifikovateľnú vďaka svojej dominante, Ľubovnianskemu hradu, to všetko má turista ako na dlani na „Čiernom“ okraji Levočských vrchov. A pri troche šťastia môže pribudnúť aj korenie v podobe nie zanedbateľných ďalekých výhľadov. Absencia oficiálneho turistického značenia vôbec neprekáža spoznávaniu málo známeho a neopozeraného kúta Slovenska. Kombinácia miestneho značenia a najrôznejších zvážnic umožňuje prehľadné putovanie po okolitých vrchoch či hrebeňoch, s viacerými možnosťami výstupov / zostupov do podhorských obcí.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek