Mali sme ísť v podstate celú trasu po červenej značke, len kúsok pred cieľom som si vymohla odbočku, lebo som chcela vidieť ako vyzerá Turecká hora. Podľa Hikeplannera pohodička. Janke sa však podaril zázrak a autobus, ktorý mal odísť 5 minút pred naším príchodom, pozdržala, a tak sme mali zrazu hodinu naviac. Nie je problém, vieme ju využiť, len naši parťáci sa musia zmieriť s tým, že to nebude až taká pohodička.

Trasa

Jedľové Kostoľany – Drieňová, rozhľadňa – Kamenec, jaskyňa – Levašovský štál – Brezov štál (Bresovo) – Lámaniny – Turecká hora (Biela skala) – Penhýbel

Janka nás vítala v Zlatých Moravciach na zastávke a súrila nás, že autobus nás čaká. Chudák šofér bol v riadnom strese, lebo meškal kvôli nám a ešte musel vydať 18 lístkov, čo na trase nebýva zvykom. Okrem nás sa viezli len dvaja domáci. Spokojní sme vystúpili v Jedľových Kostoľanoch a hneď sme sa pobrali k nášmu prvému cieľu.

Drieňová

Už výstup na Drieňovú nám dal trochu zabrať. Po dlhom sedení v autobuse nie a nie rozhýbať naše dôchodcovské kosti. Teda aby som nekrivdila – rýchla rota sa už tešila z výhľadov a my "dýchavičiari" sme boli ešte len uprostred kopca. Kým sme vyšli hore širokou lesnou cestou, oni sa snažili identifikovať všetko, čo z rozhľadne vidia. Neviem, či správne, nám to bolo jedno, my sme boli radi, že vôbec dačo vidíme. Obvyklá kávička a koláčik stmelila kolektív a mohli sme ísť ďalej. Dole kopcom nám to išlo všetkým dobre!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kamenec

Na križovatke sme sa pristavili pri peknom kríži so sympatickým nápisom: „Bože ochraňuj turistov“. Minimálne my dýchavičiari sme si to aspoň trikrát zopakovali. Krížom cez lúku sme si to šinuli k jaskyni Kamenec.

Cez lúku to išlo, v strmom svahu sme opäť brzdili. Mali sme však čas, lebo aj okolie jaskyne bolo zaujímavé, a kým prví všetko presnorili aj sme ich dobehli. Vchod do jaskyne je pôsobivý, chodba je však veľmi tesná a navyše z jaskyne sálalo teplo. No videl to kedy svet! Z jaskyne má ťahať chlad a nie sálať teplo! Nad jaskyňou v tieni stromov je malé posedenie. Nedočkavci si to už šinuli cez lúku a tak sme sa plazili za nimi.

Levasovský štál

Z lúk nad Kamencom sú krásne výhľady na hrebeň Tribeča s hradom Hrušov v popredí. Načo sme teda liezli na rozhľadňu? Zišli sme na cestičku k Levasovskému štálu. Najskôr potešil krásny domček s okenicami, z ktorého sa však pri spätnom pohľade vykľul síce krásny, ale „len“ prístrešok. Zišli sme k miestu, kde pred dvomi rokmi, povedala Janka, bolo zborenisko. Teraz nás tu vítalo pekne upravené posedenie. Aj upozornenie pre tých, ktorí chodia po svete štýlom – po nás potopa, že sa nachádzajú na súkromnom pozemku. Z informačnej tabule sme sa dozvedeli, že štál v roku 1860 založil Ján Lukáč, prezývaný „Oficier“ a osade sa hovorilo jednoducho „Levasovská.“ Jeho potomkovia si neskôr zmenili priezvisko na Levasovský. Zišli sme na červenú značku a pohľadom z diaľky sme sa potešili štálu Borisko na terase pod nami.

Brezov štál (Bresovo)

Cesta červenou značkou ubiehala rýchlo, nebolo čo pozerať a o pol hodinky sme stáli pred Bresovom. Najskôr sme sa pristavili pri kríži z roku 1906, potom pri peknej kaplnke pred štálom a o chvíľu na malom rínku uprostred osady. Tunajší štál sa nedal len tak prebehnúť. Aj najväčší ponáhľači zastavili a už sme len obzerali. Na námestíčku pekné drevené posedenie, o lavičku opretý biely nepojazdný bicykel, dva drevené jelene, dva stromy, ktoré poskytujú v lete tieň a teraz sa na nich vynímali pekné insitné obrazy a k tomu kamenný kríž, ktorý „Na česť a chválu Božú dali postavyť občania Bresovo 1926“. Okolo námestíčka pekne upravené domčeky s maľovanými bránami a plotmi. Radosť pozerať! Chvíľu sme tu pobudli, pojedli, popili a vydali sa červenou ďalej.

Lámaniny

Červená značka traverzuje svahy Kamenných vrát a Lámanín, a tak rýchla rota opäť vyštartovala a my svojím tempom za nimi. Zrazu zastali a začali sme tušiť dačo nedobré. Na otázku prečo stoja, nám bolo vysvetlené, že ideme rýchlo a v Penhýbli budeme dlho čakať na autobus. Že či nevybehneme na Lámaniny. Vraj je to len 200 výškových metrov. No kto im kázal ísť rýchlo! My sme to určite neboli. Vybehnúť na Lámaniny? Nebežím ani po rovine, nieto ešte do kopca! No keď aj Marta odobrila, že 200 metov nie je veľa, bolo rozhodnuté. Zabudli jej však povedať, že 200 výškových metrov je asi na 750 metrov dĺžkových.

Zo začiatku bol svah mierny, ale potom „ako na strechu“. Vladkov povzdych: „Ľubko nás asi nemá rád!“ hovorí za všetko. A tak sme šomrali, dýchali a škriabali sa zubami-nechtami za tými ďaleko pred nami. Keď je najhoršie, treba sa smiať. A tak sme spomínali, vymýšľali, nadávali až sme sa dotiahli na hrebeň Lámanín. Tu už bol svah mierny a mohli sme prejsť viac ako „desať krokov“ bez oddychu.

Keď sme uvideli skalnatý vrchol Lámanín, od nadšenia sme zabudli na všetky útrapy. Lámaniny sa ukázali ako typická kremencová hôrka. Z jednej strany strmé bralá, z druhej plochý chrbát porastený dubmi. Kremence tu majú rôzne farby, ale prevláda ružová, občas prechádzajúca až do bordovej. Hôrka však dostojí svojmu názvu – Lámaniny. Nie je tu žiadna kompaktná stena, ale skaly sú doslova rozlámané na vežičky, ostré ihly a väčšie či menšie ostrohranné balvany. Z juhu vyzeral vrchol takmer nedostupný. Keď sme ho obišli, zistili sme, že je naň celkom pohodlný výstup. Tak sme sa tu rozložili, každý si našiel svoju skalu a naobedovali sme sa. Vrchol mal nejakú divnú atmosféru, nikomu sa nechcelo ísť dole. Slniečko príjemne hrialo a my sme si užívali príjemné chvíle na peknom mieste.

Nakoniec som predsa len zavelila odchod, ale ďaleko sme nezašli. Za vrcholom je plošina akoby podopretá menšími skalnými hradbami. A samozrejme, treba ich preskúmať. Niektorí zhora, niektorí zdola, no proste, skúmať nás baví a na všetko sme zvedaví. Naši najväčší pátrači objavili kremennú žilu, ktorá ich nadchla a po jej prieskume sme pokračovali v zostupe. A zase nie ďaleko!

Staré buky

Na ďalšej terase nás pristavili buky. Ale nie hocijaké! Boli to nádherné, sto až dvesto ročné jedince. Nebolo ich veľa, len pár kusov, tak päť až osem, ale uprostred mladiny boli ako zázrak. Či je to nejaká génová základňa buka lesného alebo porast pre zber semien, alebo len na ne lesníci zabudli, sme síce nezistili, ale v každom prípade nás nález veľmi potešil. Štyroch bolo treba, aby najmohutnejší oblapili.

Lesom sme zišli na Krížne cesty. Kedysi tu stála horáreň, dnes je tu len skladisko dreva. Opäť sme pokračovali po červenej značke ďalej. Na chvíľu nás pristavila Filandova murovaná studnička pod Sokolcom. Voda z nej je chutná, a tak sme sa osviežili pred posledným stúpaním, ktoré našťastie bolo mierne a krátke, ale aj tak opäť rozdelilo náš kolektív.

Turecká hora (Biela skala)

Konečne sme došli nad Penhýbel ku krátkej odbočke lesnej cesty. Zdá sa, že kedysi ku skale viedla cesta, no teraz bola v zajatí černičia. Našťastie netrvalo dlho a stáli sme pod skalou. Teda na jej južnom okraji. Prví nadšenci vyliezli na prvé možné bralo, ale hneď kričali, že ďalej sa nedá, aby sme hľadali lepší výstup. Tak sme prechádzali okrajom brala, ale nebol to ľahký oriešok. Pod bralom veľké suťovisko, navyše zarastené a bralo veľmi rozoklané, plné hlbokých štrbín. Na druhom okraji sa zdalo, že by to išlo. Tak som sa vyškriabala na peknú terasu, z ktorej bol výhľad, ale ďalej som si netrúfla. Podo mnou hlboká trhlina, nado mnou rozoklané bralo s prevismi. A navyše kremencové skaly sú ostrohranné a aj malý pád by veľmi bolel. A tie modriny!

Tak som počkala na rýchlu rotu, ktorá medzitým zliezla z prvého brala a oznámila im, že ja sa mám rada a idem radšej obdivovať skaly zdola. A bolo čo. Vďaka mimovegetačnému obdobiu sme si mohli bralo dobre poobzerať. Pekná ružovkastá farba kremeňa, ostré štrbiny, previsy či nepravé okno nás doslova fascinovali. Ale chápem, prečo sa na bralo veľmi nechodí a ani sa o ňom veľmi nevie, hoci je blízko civilizácie. Nie je to príjemná skalka s pekným výhľadom, je to skala, pred ktorou sa musíš pokoriť. Je vznešená, neprístupná ľuďom, zvieratám i rastlinstvu. Poddáva sa len času, vetru, dažďu či ľadu. Biela skala je proste príroda sama.

Vrátili sme sa na značku a pokračovali do Penhýbla. Penhýbel, kedysi prosperujúci a populárny agroturistický areál s možnosťou jazdenia na koni, občerstvenia, stravovania i ubytovania má lepšie časy za sebou. Koníky tu ešte sú, aj sa dá zajazdiť, ale inak mŕtvo. Škoda – je to pekné miesto. Tak sme len prešli popri plote, oddeľujúcom usadlosti od turistického chodníka, zhromaždili sme sa na zastávke, študovali mapy a dojedali posledné zásoby z batohov. Záverečná bodka bola až v Žarnovici.

Záver

Spoznali sme ďalší zaujímavý kút pohoria Tribeč. Ako vždy, trasa bola naplánovaná, ale zhodou okolností sme si pozreli aj niečo navyše, s čím sme doma nerátali. Neplánované bonusy mám veľmi rada, aj keď si zvyčajne vyžiadajú väčšiu námahu. Veď na tú sa doma zabudne a zostávajú len pekné zážitky.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek