Stará skala

Keď som pred mnohými rokmi prvýkrát navštívil kalváriu na Vítkovom vŕšku nad Dubovou, miesto na mňa zapôsobilo duchom pokoja a tajomna. V mojich spomienkach tu bola hranica vinohradov a lesa, kontrast ďalekých pohľadov a úzkeho chodníčka v temnom lese lemovaného krížmi. Dnes je môj pohľad trochu smutnejší. Akoby to tu nemalo pána, drevo krížov i plechové striešky viditeľne podliehajú času. Pomaly prejdeme celú kalváriu a za ňou, na okraji vinohradu vojdeme do hory. Turistická značka nás privedie na rázcestie Pod Vrchmi. Tu hneď aj značku opustíme a vyberieme sa širokou cestou severným úbočím Kukly. V starom zarastenom lome natrafíme na krmelec plný sena. Jeho okolie je naširoko rozryté a podupané od zveri. A hneď uzrieme skupinku muflónov. Postávajú na ceste obďaleč. Iste sme ich práve vyrušili. Hľadia k nám a keď sa pohneme, odbehnú preč.

Pohodlná lesná cesta nás privedie pod nevýrazný vrchol Starej skaly. Pod rozlámanou skalnou stenou tu nachádzame oblé návršia, nepochybne vytvorené ľuďmi. Azda tu bola v minulosti baňa, po ktorej zostali len haldy hlušiny, mne sa však nepodarilo nájsť žiadnu zmienku o nej. Odtiaľto je len zopár metrov na vrchol Starej skaly, veľmi pekné miestečko s bizarne pokrútenými stromami a pahýľmi. Z vrcholu zídeme krížom cez horu späť na cestu a okolo viacerých poľovníckych posedov sa dostaneme na križovatku turistických značiek pod vrchom Tri kopce.

Tri kopce a Medvedia skala

Tu stojí veľká orientačná mapa s vyobrazením veľkej časti Malých Karpát. Neďaleko je vrchol s veľkou skalou, ktorá mi pripomína vtáka s mohutným zobákom a krídlom. Tiež je tu stôl s dvomi lavicami. Posedíme teda chvíľku a načneme zásoby z batôžkov. Sme pri pinge Tri kopce, jednej zo zastávok banského náučného chodníka. Pomerne strmo schádzame ponad Hornú Medvediu skalu, hojne navštevované skalné útvary so spleťou vyšliapaných chodníčkov a zopár lezeckými cestami. Po mostíku prekročíme Vištucký potok, prejdeme asfaltku a vzápätí sa po značenom chodníku vyberieme smerom k Harmónii.

Dvojitá štôlňa a Kočištan

Zastavujeme sa pri vchode do Dvojitej štôlne. Ako názov napovedá, sú v nej dve chodby, jedna vedie priamo, druhá odbočuje doľava cez mostík zabezpečený zábradlím. Obe chodby sú dosť vysoké a dá sa nimi bezpečne prejsť, pravdaže opatrne, aby sme si nebuchli hlavu o skalu. S chabými svetielkami prejdeme pomaly až na koniec. Na konci chodby cítim, že v bani je dosť prachu, a tak sa v nej dlho nezdržíme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Neďaleko nad baňou nás zaujme priehlbeň v piesočnej pôde, z jednej strany ohradená zopár konármi a označená tabuľkou so zákazom vstupu. Možno tu tiekla voda, ktorá vymlela jamu, možno ide o prepadlisko nad podzemným priestorom.

Od priehlbne sa vydáme nahor, na zarastajúcej čistinke zahneme doľava a po krátkom stúpaní sa ocitneme na skalnatom vŕšku, miestnymi nazývanom Kočištan. Znie to celkom záhadne, je to však len skomolenie z nemeckého názvu Katzenstein. Nájdeme ho napríklad na vojenskej mape z roku 1839. Na tomto prekrásnom mieste s ozrutnými balvanmi a skupinkou borovíc si doprajeme obed a poriadny oddych.

Tisové skaly

Z Kočištanu zbehneme dolu na značku, ktorá nás vedie cez obrovskú holinu po spracovanej kalamite. Stopy po víchrici, ktorá sa prehnala Malými Karpatmi v máji 2010 a vyvrátila stromy od severného okraja Bratislavy, cez Suchý vrch a Žilovú nad Pezinkom až po Kuklu, budú ešte dlho viditeľné. Potom vojdeme do lesa. Vidno tu veľa briez, ktorým sa darí na tunajšej podmáčanej pôde. Takmer po rovinke prídeme k Tisovým skalám. Pôvodne som chcel ísť okolo nich z ľavej strany cez horu, je to tu však pomerne husto zarastené. Takže sa húštinou prederieme priamo k chodníku vedúcemu na Veľkú homoľu, naširoko vyšliapanému davmi ľudí, navštevujúcich populárnu rozhľadňu Alexandra Filípka. Je tu niekoľko veľmi pekne spracovaných náučných zastávok s vyobrazením miestnej flóry a fauny. Pri jednej z nich sme vlani našli dva vysadené tisy. Azda sa im tu bude dariť.

Peprovec

To sme už opustili značku a klesáme k Stoličnému potoku popri viacerých zachytených zdrojoch pitnej vody. Dozvedám sa, že turistická značka viedla kedysi tadiaľto, avšak práve kvôli zdrojom vody bola presmerovaná cez vrch Zabitá na Zámčisko. Pristavíme sa ešte pri prameni na pravej strane cesty. Chladná osviežujúca voda tu vyteká z malého kamenného múrika.

Za prameňom odbočujeme do zmiešaného lesa k vrcholu Peprovca. Pamätám si, že keď sme sem išli predvlani od Zámčiska, zdolávali sme krížom cez horu celkom strmé kopčisko. Takže vzhliadam nahor, kadiaľ pôjdeme, a začínam trošku pochybovať, či ideme správne. Je tu len mierny briežok a na kuse ideme dokonca nadol. Ale mapa ukazuje, že Peprovec je blízko a čoskoro sme pod obrovskými skaliskami na najvyššom západnom vrchole. Minule sme ich obchádzali zospodu, s peknými pohľadmi na dlhý pás členitých skál nad nami. Skúšam to aj teraz, no v polmetrovej vrstve lístia s roztrúseným kamením sa kráča ťažko, a tak volím obrat a pokračujeme priamo po hrebienku. Vyjdeme na stredný vrchol, oblú kamenistú kôpku, a čoskoro sa ocitneme na odlesnenej planine, zarastenej smlzom, černičím a všelijakými kriakmi.

Na jej konci je pekný výhľad na protiľahlé úbočie Zámčiska a Veľkú homoľu s charakteristickou vežičkou rozhľadne. Po krátkom výstupe pomedzi balvany sme na východnom vrchole Peprovca. Hoci je nižší ako susedné, práve na ňom sú tabuľky s označením vrcholu. Spravíme si krátku prestávku, obdivujúc zvislé steny skál pod nami. Sú známe tiež lezcom, ktorí miesto nazývajú Malé Hradisko.

Vinosady

Opäť sme na značke a kráčame tienistým údolím popri Srnčom potoku. Od bývalej horárne pod Širokým sa ozývajú detské hlasy. V pekne upravenom oplotenom areáli je zo dvadsať ľudí, prevažne detí. Tipujem, že ide o oslavu narodenín, tak či tak, pivo a ani kávu tu nedostaneme, a tak ideme ďalej.

Cestička nás vedie popri stromami porastenom vale, kamenici vytvorenej vynášaním kameňov z vinohradu. Aj vrch nad nami sa volá Kamenica. Mnohé bývalé vinice zarástli lesom a zostali po nich iba staré terasy a zarastené kamenice. A na ďalšie si dnes ani nespomenieme, sú zastavané domami a nič nepripomína ich minulosť.

Sme len kúsok nad Vinosadmi, keď zazriem akési nezvyčajné modré kvietky. Je ich tu veľa, v drobných skupinkách rastú popri chodníčku. Doma zisťujem, že by to mala byť scila viedenská, vzácna chránená rastlinka. Vo Vinosadoch si ešte všimneme tabule náučného chodníka. Venované sú prácam vo vinici v rozličných ročných obdobiach či všelijakým odrodám hrozna. Na zastávku prichádzame pár minút pred odchodom autobusu a nadšení i mierne unavení sa vezieme domov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek