Trasa

Závadka nad Hronom – Voľchovo – Bučník, rozhľadňa Polomské očko – Petríkova dolina – Fabova hoľa – Tri kopce – Kučelach – sedlo Burda – Pod Vysokým vrchom - Randavica – Stožky, horáreň – Pod Skalnou bránou – Skalná brána – Nižná Kľaková – Hrdzavá dolina – Muráň

Ale zase sa nedá povedať, že by som tam v živote nebol. Úplne prvou návštevou, na ktorú som sa nenormálne tešil, bol silvestrovský výlet spred siedmich rokov, aj s hikingáckym kolegom Ronym Kochom a inými v rámci silvestrovskej parťáckej chaty, na Veľkú lúku, vyhliadku Maretkiná a Muránsky hrad.

No priznám sa, bol som sklamaný. Zima u mňa všeobecne nemá také čaro ako iné obdobia, ale bol som z Muránskej planiny rozčarovaný. Dôvod som videl najmä v asfaltových úsekoch. Preto som na Muránsku planinu na dlhšiu dobu zanevrel a až asi o tri roky som do nej zašiel v rámci diaľkovej túlačky z Mýtnej do Muráňa, keď som si poslednú časť trasy naplánoval cez Voniacu a Martinovu dolinu.

A práve Martinova dolina ma nadchla, a tak som opäť uvažoval o návšteve planiny so všetkým, čo k tomu patrí. Teda dlhšia túra, leto a prespávačka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aj keď pôvodne som rozmýšľal ísť inam, búrkové predpovede dávali jeden deň bez upozornení, ale druhý malo pršať od rána. Preto to chcelo trasu, ktorou v prvý deň prejdeme gro trasy a druhý deň to len zakončíme.

Výhodou hľadania trasy bolo, že sme sa Janka, Samo a ja pozbierali v Horehronci cestou po najkrajšej slovenskej trati. Nenútená debata s fajn parťákmi mi znemožnila sledovať čarokrásne okolie, tak som si nevšimol ani to, že ideme práve po telgártskej slučke. No nič. O dôvod viac opäť zájsť na planinu.

Aj keď na Polomské očko vedie zelená značka z Polomky, vybral som si ako nástup Závadku nad Hronom. Ako obvykle, dôvod tkvel vo fotkách na TuristickaMapa.sk, ktoré ma presvedčili, že to má zmysel sa tu trochu ponevierať. Ďalší dôvod bol v tom, že sme mali relatívne dosť času. Aj keď...

Tak sme sa teda o 9.30 vybrali zo Závadky n. H., prekročili Hron a pomaly stúpali lesom na Voľchovo, kde sa nám ukázala rozľahlá prehnutá lúka. Podľa očakávaní z mapy som zazrel senník, ku ktorému som zašiel. No pri ňom bola taká vysoká tráva, že bola vyššia ako ja. Ale i napriek tomu som sa k nemu prebojoval a potešil. Teoreticky by sa dal použiť na prespatie.

Vrátil som sa späť k parťákom a klesali sme k Volchovmu potoku. Z mapy som vedel o vodnej ploche, tak sme stúpali po asfaltke k nej, čím sme sa objavili na miestnom NCH. Ale žiaľ, vodná plocha bola rybníkom za pletivom, so súkromným domom, tak sme to len obišli a dostali sa na cestu, ktorá spája dolinu so zelenou TZT.

K nej sme sa dostali tak, že sme stúpali po širších lúkach s výhľadmi na Horehronie a až tesne pod hrebeňom sme museli trochu prechádzať džungľou. Ale čoskoro sme sa ocitli na hrebeňovej zelenej, a tak sme v pohode zašli na kopec Bučník, kde sa nachádza rozhľadňa Polomské očko.

Polomské očko

30-metrov vysoká rozhľadňa mi tak trochu pripomínala ázijské pagody. Možno kvôli neobvyklej veľkosti či zakončeniu strechy. Tulákov poteší, že sa dá v jej vnútri ukryť a prípadne prespať na holej zemi so závetrím vnútra prízemia. A teoreticky by poslúžil aj široký prístrešok.

Keď sme k nej došli, čo bolo asi na poludnie, tak sme aj zabudli na ňu vyjsť. Ale rýchlo sme to napravili a výhľady boli naozaj ďalekosiahle. Časť Horehronia je ako na dlani a rovnako aj práve prejdená trasa z Voľchova či naša nasledujúca po zalesnenom hrebeni. A niekde na juhu sme tipovali Fabovu hoľu. A samozrejme, nekonečná hradba Nízkych Tatier.

Po absorbovaní krásnych výhľadov, keď zároveň prišli ďalší návštevníci, sme zasadli na občerstvenie. Keď si oni otvorili pivo a Samo zo srandy spomenul, že by veru bodlo, tak mu normálne priniesli za pohár piva. A veru, aj mne sa trochu ušlo. A najmä potešila dobrosrdečnosť Žochárov, ktorí tu boli na dovolenke.

Po najedení sme sa rozlúčili, zaželali si pekný nasledujúci zvyšok dňa a vrátili sme sa k zelenej a následne po nej pokračovali k nášmu ďalšiemu cieľu - Fabovej holi. Aj keď som vedel, že je zdevastovaná ťažbou a že asi budú problémy so schodnosťou, bol som prekvapený, že problém nastal asi 3 km od Bučníka, keď sme prechádzali džungľou, kde len vďaka nejakému turistovi, ktorý tadiaľ zrejme nedávno šiel, bol vychodený chodník. Ale dopomohol aj Locus.

A to v horúčave a zmohutnievajúcej sa oblačnosti nebolo veľmi príjemné. A tak sme očakávali, že nás asi chytí prehánka. Problém so značkou však stále bol a len sem-tam sa nejaká ukazovala a viac som teda veril tomu ako-tak vyšliapanému chodníku. No našťastie, po čase sa to zlepšilo, až sme čoskoro počuli traktor a za kŕmidlom sme došli ku skládke dreva, kde oddychovali dvaja miestni. Iste sme pre nich boli prekvapením.

Odtiaľ už nebol problém, keďže sme šli po zvažujúcej sa kamenistej ceste, ktorá nás priviedla do Petríkovej doliny a po nej sme kráčali asfaltkou pod Fabovu hoľu. Táto časť bola neskutočne otravná a unavujúca.

Nálada a situácia sa zlepšila, až keď sme odbočili z tvrdej cesty a dali sa chodníčkom v čučoriedkovom poraste k zatiaľ neporušenej časti Fabovej hole. Až potom sa ukázali popadané stromy a následne celý zdevastovaný kopec. Ale zdevastovaný len na prvý pohľad. Lebo vieme, že je to prirodzené a lepšie, keď padnuté drevo ostane ako zdroj živín pre ďalšiu generáciu a nebude vyťažené, vyčistené a následne vyprahnuté ako v Nízkych Tatrách.

Fabova hoľa

Problém ale bol, že sme stratili značku a keďže sme sa spoľahli, že nájdeme vrchol bez pomoci Locusu, tak sme sa teda brodili a preskakovali suchármi a kriakmi. Ale neprekážalo nám to, mali sme času a bola veľmi dobrá nálada. Až potom sme objavili chodník a značku. A čoskoro sme došli k samotnému označenému vrcholu Fabovej hole.

Tu sme si dali spoločnú fotku a zapísali sa do vrcholovej knihy. Odtiaľ sme mohli priamo zbehnúť k Burde, ale ja som chcel zájsť na Kučelach, keďže Muránska planina je tiež známa samotami a lazmi. A Kučelach je jedným z nich. Zachádzka nemala byť veľká, tak sa nakoniec parťáci nechali presvedčiť a klesali sme k osade.

Nachádza sa poniže smerovníka, ale v smere červenej Rudnej magistrály. Samotná osada určite stojí za zachádzku a páčili sa mi asi dva až tri staršie domky. Iste by sa dalo spojiť aj zo zelenou smerom na Spuzlô, ale to niekedy inokedy.

Vrátili sme sa naspäť k smerovníku a očakávali, kedy dôjdeme do sedla Burda a v ňom uvidíme rovnomenný zrub. Samo, a nielen on, mal veľkú chuť na pivo, tak sme dúfali, že sa podarí. I došli sme a bolo otvorené a boli tam aj návštevníci. Najprv sme sa nalogali vody a potom si vychutnali čapované. Janka spomínala, že tu pomáhala pri stavbe latríny a správca ozrejmil ďalšie plány s panoramatickou terasou.

Keďže s časom to nevyzeralo až tak ružovo, ako som si prv myslel, tak sme sa rozlúčili a pobrali k útulni Nižná Kľaková. Tento úsek k Stožkam a lúkam Randavica je mierne zničený a zarastený, takže nešlo sa nám veľmi dobre. Ale pohľady na skalnaté obrysy Stožiek nám napravili chuť a mňa osobne dostali lúky na Randavici. Tu sme objavili a preskúmali zrub, ktorý je stále k svetu.

Prešli sme okolo ďalších búd v okolí bývalej horárne Stožky, kde by sa teoreticky dalo prespať, ale buď to bolo zdevastované, alebo to bolo ťažko dostupné (ako otvorená povala jednej staršej budovy) a ďalej sme pokračovali k útulni Kľaková, hlavne kvôli predpokladanému rannému dažďu.

Za divne vyzerajúcim domom s dverami na prvom poschodí bez vonkajšieho schodiska či balkóna sme sa nechali zviesť cestou, ale keď mi bolo podozrivé, že žltej značky nie je vidieť, tak som musel zapnúť Locus a následne sa vrátiť. To bolo 20.00 h a začalo sa šeriť.

A keďže sme mali pred sebou zalesnený úsek na poľanu s útulňou, tak najmä Janka pri zmienke o medveďoch nebola veľmi nadšená. Ale upokojovali sme ju, že medveď sa nepustí do troch turistov. No sám neviem, či som to myslel vážne alebo nie.

Šerom na Nižnú Kľakovú

No horšie bolo to, že na Nižnú Kľakovú je to stúpačka a z posledných síl, pod miernym časovým stresom a v šere to nebolo ideálne. A pritom sme sa zdržiavali a mysleli, že nebudeme mať tam čo robiť, ak prídeme skoro.

Ale aj keď sa šerilo a medvede boli za každým stromom, únava nám nedovoľovala pridať do kroku a aj nám to bolo jedno. Vedeli sme, že sa nemáme veľmi čoho obávať a že za krátky čas tam musíme dôjsť aj jednotkou rýchlosti „Paliho pomalošľap“. Rozprávajúc sa o knihách Remarqua sme odkrajovali z výškových metrov, a keď sme došli k odbočke ku Skalnej bráne, tak sme tam s Jankou zašli. Teda najprv sa rozbehla, ale keď uvidela skaly a stúpanie, tak hneď spomalila. Vyhliadka je parádna, ale v šere to nebolo ono a prísť o kus skôr, tak tu pobudneme dlhšie.

Keďže nás Samo čakal a chceli sme to mať konečne za sebou, tak sme sa rýchlo vrátili a za 15 minút sme vyšli na rozľahlú poľanu, kde sme za súmraku zbadali oheň a stany. Tak nakoniec v pekný deň sme neboli jediní na návšteve Muránskej planiny a mali sme šťastie, lebo keby si táboriaci nezobrali stany, ako aj ďalšie dva páriky, tak asi by sme spali vonku.

Útulňa, napriek svojej mohutnosti, neponúka až tak veľa miesta. Myslím si, že predok je zbytočne veľký. Rovnako by možno ešte bodli poschodové prične. A najmä opraviť škáry. V očakávaní nočného dažďa som si urobil protiopatrenia. Až ráno som si všimol, že som spal rovno pod medzerou medzi šindľami... (Pozn. red.: v roku 2022 je v pláne obnova útulne vrátane novej šindľovej strechy.)

V útulni našťastie spal len jeden párik a malý pes, ktorý bol vychovaný, tak sme sa pomestili bez problémov a potom ráno sme zistili, že chalan je Portugalčan a poznajú sa s iným Portugalčanom, ktorého som stretol rok dozadu na útulni Varta pod Klenovským Veprom. Svet je malý.

Na môj vkus veľmi neskoro, až po 9-tej sme konečne vyrazili a vybrali sme si žltú značku dole Hrdzavou dolinou. Najprv sa zdalo, že s búrkami a dažďom to nebude až také akútne, ale po polovici cesty za robotníckou ubytovňou sa rozpršalo. Najprv raz nakrátko a potom nižšie to bola regulárna búrka, že mne nepomohlo ani pončo, ktoré síce zvrchu ochránilo, ale spodok bol bez šance mokrý.

Búrková Hrdzavá dolina

Keď som zbadal chaty, tak som kričal parťákom predo mnou, že či sa nejdeme skryť, ale skoro ma nepočuli. Nakoniec sme tam išli a prečkali asi polhodiny. Čo malo následky, lebo by sme stihli skorší autobus domov.

Ale to som ešte dúfal, že zájdeme k tunelu pod sedlom Dielik, ktorý som pri vyššie spomenutej túlačke od Mýtnej do Muráňa nenašiel. Ale keď sme po ustálení dažďa pokračovali a keď nás pred dedinou opäť chytila búrka, bolo jasné, že z hľadania tunela nič nebude. Aj keď sa čoskoro vyčasilo, už sa nám, teda hlavne parťákom, veľmi nechcelo, a tak sme 2 hodiny zabili pri hraní, po muránsky zvaného ch.ja, ako nám ozrejmili miestni štamgasti - faraóna.

Musím sa ešte vrátiť k Hrdzavej doline, keďže bola jedným z lákadiel trasy. Musím priznať, že ma dosť sklamala. Myslel som si, že bude ako Martinova dolina a tá sa mi veľmi páčila. Naproti tomu, Hrdzavá bola široká, asfaltková a relatívne poničená dolina, ktorá vraj je jedna z najkrajších. Fakt nechápem prečo.

Na druhej strane, veľké skalné bloky, ktoré sú nezvyčajne pohodené v doline, boli dosť zaujímavé. Hlavne na nich vyrastajúce stromky. A v dolnej časti zase kaňon Hrdzavého potoka. Našli sa aj kaskády, po ktorých stekal prítok. Takže to asi nebolo až také nudné, len možno som náročný. A kvôli predpovedanému dažďu to bol ideálny únik z planiny. Ale tak skoro (ak vôbec) tadiaľ neplánujem ísť.

Zhrnutie

Aj keď záver nebol podľa mojich predstáv, nielen kvôli sklamaniu z Hrdzavej doliny ale aj opäť ušlému tunelu pod Dielikom, hodnotím túlačku opäť vysoko. A to aj vďaka veselej atmosfére s pohodovými parťákmi. I keď Muránska planina svojou zalesnenosťou nie je mojím primárnym cieľom, potešila a určite sa sem budem chcieť vrátiť. Okrem návštevníkov na Polomskom očku, pri Burde a na Nižnej Kľakovej sme po ceste nestretli turistov. Rovnako značenie je na zelenej z Polomky pod Fabovu hoľu zlé a je tam problém sa podľa neho orientovať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek