Trasa

Dobšinská Ľadová Jaskyňa – Krivian – VN Hansjakubová – sedlo Kopanec – Blajzloch – Sokol, horáreň – Píla–Piecky – Podlesok – Hrdlo Hornádu – bývalá osada Letanovský mlyn – Letanovce

Aj keď Klauzy sú vcelku známe, tiež sa do nich zatúla len zlomok turistov. No vodné nádrže, ktoré som v jeden pekný slnečný deň prešiel s parťákmi, som veru nepoznal ani ja. Dopomohol k tomu pán Fejsbuk a ľudia, ktorí naň pridávajú fotky. A to sa nestáva často, aby ma inšpirovali.

No čudo čudovateľné, nový parťák, starší pán Dušan, vymyslel navlas rovnakú trasu a s Jankou, s ktorou sme išli Muránsku planinu len toť týždeň predtým, sa rozhodli ju ísť. Ja som chcel ísť inam, ale na takúto túlačku niekoho pozháňať je skoro zázrak, tak som neváhal a pridal sa k nim. Partiu doplnil aj tretí člen z Muránskej planiny, Samo.

Všetci sme sa opätovne stretli v bývalom Horehronci a následne vystúpili na stanici Dobšinská Ľadová Jaskyňa, ktorá bola jediná vhodná na začiatok túry. A to aj napriek tomu, že začiatok predstavoval asfaltové šliapanie. A k tomu ešte po vcelku frekventovanej štátnej ceste. Na druhej strane, tento úsek, podobne ako železničný, je krajinkársky veľmi nádherný, tak sme ani nereptali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ale ešte predtým sme si skrátili cestu od stanice k parkovisku drevenými mostíkmi NCH Mokrade Hnilca, ktorý vedie NPR Hnilecká jelšina, o ktorom som nemal ani tušenia, a tak to obohatilo výlet. Musím uznať, páčilo sa nám.

Po absolvovaní príjemnej skratky sme šliapali po krajnici k smerovníku Krivian, kde začal zeleno značený chodník. Žiaľ, opäť po asfaltke, keďže tadiaľ prechádza cestná skratka Kopanecká cesta na Podlesok a ďalej do Spišskej Novej Vsi. Ale keďže veľa áut tadiaľ nechodí, tak to nebol až taký problém.

Vodná nádrž Hansjakubová

Hneď na začiatku by sme skoro zabudli, resp. si nevšimli vodnú nádrž Hansjakubová, keďže je za stromami a menšími skalkami. Tak sme tam zašli a je to tu nádherné miesto. Jej tajomnosť som si vysvetľoval tým, že sa nachádza v odľahlejšej časti. No pravdou asi bude fakt, že je v súkromnom vlastníctve, a tak sa tam vraj nesmie chodiť…

Pokračovali sme ďalej a čakal nás úsek asfaltkou a následná odbočka zeleno značenou skratkou na Kopanecké sedlo. Ja som sa však odpojil, keďže som chcel vidieť viac z Kopaneckých lúk. Moja obchádzka trvala asi toľko ako skratka zvyšku partie, a tak nakoniec som ich ja čakal. Ale keďže som si nebol istý, tak som skúšal pozorovať, či je prechodený chodník, ale keďže vyzeral byť stále neporušene zarosený, tak som usúdil, že parťáci ešte nevyšli.

A naozaj. Čoskoro sa objavili, jeden pekne po druhom. Tu sme si trocha oddýchli, a keďže tu bol aj cyklista, spravil nám spoločnú fotku v pozadí s prekrásnymi Kopaneckými lúkami, ktoré sú zvláštne - v jednej línii v objatí nepoškodených lesov. Radosť sa pozerať. A možno by nezaškodilo vymyslieť chodník cez lúky. Predsa len, Slovenský raj a lúky, to je ešte väčší kontrast ako vodné plochy.

Odtiaľ sme začali schádzať dolinou Štvrtockého potoka, chodník či cesta prudšieho klesania sa vyrovnala, až sa pretransformovala na protipožiarnu, ktorú využívajú cyklisti, keďže sme asi dvoch stretli. Ale na čudo, aj peších. Ale tiež v malom počte.

Blajzloch

Po upravenej ceste sme došli k ďalšiemu bodu nášho výletu, a to k tomu najhlavnejšiemu - jazeru Blajzloch, ktoré je tiež umelou vodnou plochou a ktoré bolo prednedávnom opravené. Tak ako nás pritiahlo zvláštne znejúce miesto, tak aj iných, motorizovaných turistov, ktorí si ponechali svoje autá čosi poniže, na spomenutej štátnej ceste cez Kopanecké sedlo.

Vodná plocha bola vybudovaná v roku 1966 a je vskutku zvláštna, až priam čarovná. Blajzloch nie je veľký, ale na rozdiel od iných v Slovenskom raji, má jednu veľkú výnimočnosť, a to malý ostrovček. Na ten sa dá dostať z opačnej strany cez drevený mostík. Na ostrovčeku je lavička, a tak sa to priam ponúka na romantickú návštevu, keďže je ukryté zraku väčšiny návštevníkov Raja.

Ďalej k ústiu Veľkého Sokola sme museli kráčať po asfaltke aj my, kam sme však nepokračovali, ale vybrali sme si málo známu zelenú trasu kopírujúcu asfaltku, ale v zarastenejšej flóre Raja, až sme prekrižovali Pílu a opätovne nás to prinútilo ísť po asfaltke smerom na Podlesok.

Kaňon Veľkej Bielej vody

Ale k nemu sme predsa len došli mimo nej a to po málo známom chodníku trasovanom ešte menej známym kaňonom Veľkej Bielej vody, a to dokonca so železnými reťazami a drevenými schodíkmi. A veru, ohromilo. Raj vie stále prekvapiť.

Došli sme na Podlesok, kde sme si dali pivo a pokračovali ďalej. No to som bol v menšom časovom strese a rozmýšľal som, či ísť priamo na vlak do Vydrníka alebo zariskovať a ešte chvíľu pokračovať s parťákmi. Nakoniec som dal prednosť im.

Dali sme sa po modrej okolo Ranča a bývalého pionierskeho tábora, kde to našťastie nezakapalo úplne. Pre mňa to malo špeciálnu príchuť, keďže za detských čias som tu strávil krátky zimný táborák, ktorý zorganizovala istá neziskovka pre deti z dedín, ktoré zasiahla povodeň.

Približovali sme sa zaujímavým chodníkom k Hrdlu Hornádu, kde si horúci letný deň krátili Rómčatá čvachtaním sa vo vode. Tu mi zrazu zavolal kolega a informoval ma o bleskových správach a následných novotách v práci, čoho výsledkom bol skoro aj môj vyhadzov. Nakoniec odišiel s odstupným jeden dobrý kolega. A bol vcelku rád...

Takto rozrušený som skoro ani nevnímal, kde som a čo robím. Byť niekde na rebríku, tak asi z neho spadnem. Ale spamätal som sa a pokračovali sme spoločne ďalej a vyšli sme na rozľahlé lúky pod Zelenou horou s Hrabušickým hradom, ktorý som si chcel obzrieť, ale keďže ma tlačil čas, tak som musel naň rezignovať.

Rovnako však aj na mojich parťákov, ktorí sa ponáhľať nemuseli, a tak som sa s nimi rozlúčil, keďže som chcel stihnúť autobus z Letanoviec a následný prípoj domov. Išiel som po výraznej lúčnej cestičke neďaleko Hrabušických rašelinísk, ktorá je cyklochodníkom a zjavne hojne využívaným, keďže som stretol desiatku cyklistov.

Prekvapenie na záver

Po takomto príjemnom cyklochodníku som došiel k menšiemu parkovisku s červenou TZT a veľkou vstupnou bránou od Letanoviec, kam ma mala priviesť novučičká asfaltka. Keď som takto po nej kráčal na pahorok a obrátil som sa, zazdalo sa mi, že je mi to nejako povedomé. Ale keďže som vedel, že som tu nebol, tak som bol na pochybách. No ale zrazu ma osvietilo... Toto miesto som videl na Markíze v reportáži Trebuľu o neslávne známej osade Letanovský mlyn, keď bol záber práve z toho pahorku na osadu. Ale čo mi nesedelo, že teraz tam nebola žiadna osada, žiadny bordel a jej obyvatelia, len pekne upravené miesto a vstupná brána do Raja.

A vtedy ma osvietilo po druhýkrát, že o osade, ktorú pred pár rokmi presťahovali ku Spišskému Štvrtku, bola vtedy reč, keďže sa niekto vyhrážal, že ak presťahujú osadu, tak otrávi studne. Nakoniec to (nechtiac) vyriešili šalamúnsky, osada je v letanovskom chotári, ale blízko Spišského Štvrtka. A veru, riadna zmena a konečne k dobrému. A malo to zmysel. Dovtedy by sa sem nikto neodvážil a teraz to bol civilizovaný prístup ku Kartuziánskemu mostu a ďalej na Kláštorisko. A určite sa aspoň o 300 % zlepšilo bývanie aj pre samotných osadníkov. I keď je to blízko cesty na Podlesok...

Tak som po asfaltke s krásnym obláčikovitým nebom a výhľadom na Tatry kráčal do Letanoviec, kam som došiel asi 10 minút pred príchodom autobusu.

Zhrnutie

Túra by sa dala nazvať aj asfaltkovou, ale napriek tomu bola bezchybná. Lebo takmer po celom jej úseku je nádherné prostredie. Či na juhu pri Kriviane, či smerom na Kopanecké sedlo s neporušenými lesmi. Prekvapila Hansjakubová a tiež malý kaňon Veľkej Bielej vody pred Podleskom. No čerešničkou na torte bol Blajzloch, ktorý sám o sebe je nepoznaným skvostom.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek