Trasa

Hrušov – Prašný vrch, rozhľadňa – Krížne cesty – Cerina – hrad Čabraď – Čabradský Vrbovok – Horný Badín – Uňatín – Vartovka – Krupina

Rázovitá dedinka a jej zaujímavosti

Cestujem do oblasti, v ktorej som nebol ani prstom na mape, a tak z okna autobusu neustále sledujem okolie. Pri prestupovaní vo Veľkom Krtíši ma prekvapuje, v akej kopcovitej krajine sa mesto nachádza, lebo doteraz som mal pocit, že je na rovine. Nakoniec vystupujem v centre rázovitého Hrušova, obce známej vďaka slávnostiam Hontianska paráda. Amfiteáter, kde sa akcia konáva, je kúsok vedľa zastávky. Je zamračené a až nečakane chladno, no v priebehu dňa by sa to malo zlepšovať. Po chvíli som vystrojený a vyrážam.

Dedinka je zovretá nevysokými vŕškami a pôsobí na mňa príjemným dojmom. Preplietam sa uličkami a míňam niekoľko krásne upravených ľudových domov, dýchajúcich atmosférou dávneho Slovenska. V jednom je múzeum hrušiek, pri ďalších panel miestneho náučného chodníka. Cítim sa trochu ako v skanzene. Zakrátko nachádzam ďalšiu tunajšiu zaujímavosť, ktorou sú malé vínne pivničky vydlabané do tufového podložia. Ako stúpam ulicou, objavuje sa ich čoraz viac. Pôsobia ako príbytky Hobitov zo známeho fantasy filmu. A keď zasvieti slnko na žltučký krík zlatého dažďa, idylka je dokonalá. Pomaly dosahujem horný koniec obce, kde je v stene ešte posledných sedem otvorov, niektoré s peknými ozdobnými dverami. Priznám sa, že hoci som o ich existencií vedel, skutočnosť aj tak prekonala moje očakávania a asi hodinku, ktorú som tu strávil, vôbec neľutujem.

Mrazivé vyhliadkové vŕšky

Za poslednými domami odbočujem z cesty do hájika a ten ma privádza pod vŕšok Stráň (520 m). Na ňom stojí kalvária s malým kostolíkom, ktorý mi padol do oka už pri pohľade z dediny. Nemôžem odolať jeho vábeniu a vystupujem na vrchol s nedávno obnoveným svätostánkom. Jedna rodinka sa venuje úprave kvietkov a ja vychutnávaniu výhľadu. Dominuje mu Hrušov medzi kopčekmi na samotnom okraji planiny, ktorá sa tu zvažuje do roviny ťahajúcej sa do Maďarska. Malebná poloha dedinky z tohto miesta dokonale vyniká a svieže farbičky všetko vhodne dotvárajú. Vraciam sa späť na modrú značku a asfaltkou okrajom lúk a lesíka mierim k usadlosti pod Prašným vrchom (513 m). Popri rade kvitnúcich stromov stúpam na jeho trávnaté temeno s peknou drevenou rozhľadňou. Stretám párik turistov, ktorí, ako vysvitne neskôr, budú jedinými v dnešný deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nepríjemne tu prefukuje, a preto sa rozkladám dole v závetrí. Je neskoršie odpoludnie a potrebujem sa nutne najesť, keďže mi v bruchu vyhráva hlasná muzika. Následne si navliekam softšelku aj čiapku a vyliezam na najvyššie poschodie. Tam však fučí mrazivá víchrica, ktorá mi tlačí slzy do očí a nádherný výhľad sa nedá vôbec vychutnať. Okolitá krajina Krupinskej planiny je príjemne členitá a striedajú sa v nej lúky, lesíky a rôzne samoty a hospodárstva. Na juhu prechádza do maďarskej roviny, nad ktorou sa na horizonte dvíha pár mne neznámych pohorí v maďarskej časti Novohradu. Pre lepšiu orientáciu slúžia panoramatické tabuľky s popismi, a tak východne rozoznávam napr. ďalšiu rozhľadňu na Opavskej hore.

V diaľke na severe sa dvíha pohorie Javorie a dokonca zahliadnem aj malý biely fliačik patriaci Krížnej vo Veľkej Fatre. Tabuľky informujú o Vysokých Tatrách, čo ma dosť zaujalo, ale dnes nie sú až také vhodné podmienky. Severozápadne vyrastajú Štiavnické vrchy s dominantným Sitnom. Ja však najviac očami skúmam blízke okolie. Hnedé, ešte neolistené lesy oživujú zelenkavé a biele stromy a sviežo zelená trávička, spolu vytvárajú krásnu mozaiku. No predsa len jarný farebný aspekt ešte nie je taký výrazný ako som očakával. Dôvodom je pomerne chladné počasie, ktoré zjavne rozvoj vegetácie pribrzdilo. Ruky mám skrehnuté do kostí a pohľad na hodinky ma taktiež prinúti vydať sa opäť na cestu.

Cez lúky, samoty a hospodárstva

V kríkoch tesne pod vrcholom objavujem ďalšiu pivničku a následne značku i líniu chodníka strácam v lesíku. Po pár minútach ju na lúke zas objavím a napájam sa na hlavnú cestu vedúcu z Hrušova. Oblaky postupne ubúdajú a teplota je takisto príjemnejšia. Šliapem do lokality Krížne cesty s väčšou koncentráciou domov, kde hlavnú cestu zasa opúšťam. Odtiaľto vykračujem pohodovým tempom a míňam viacero hospodárstiev so štekajúcimi psami, ktorým zjavne narúšam poobednú siestu. Okolité pestré prostredie sa mi páči čoraz viac a už teraz som s túrou spokojný.

Odbáčam na lúky, kde pri močiari plaším skupinku srniek a za pahorkom míňam ďalšie domy. Na križovatke ciest stoja cyklotabuľky z názvom Poloveň. Na nich ma zaujme meno neďalekej samoty Miští vŕšok. Po keksíkovej pauze pokračujem lúkou a opäť križujem hlavnú cestu z Hrušova. Na pár okamihov sa vnáram do dubového lesíka až dosahujem lokalitu Cerina. Vedie tadiaľto hlavná cesta spájajúca Veľký Krtíš s Dudincami. Žeravá guľa je však akosi nízko a docvakne mi, že s tempom som to nejako podcenil. Vyzerá to, že plánovaný západ slnka na hrade Čabraď nestíham, ale flintu do žita ešte nehádžem.

Tajomnými dubinami na odľahlú zrúcaninu

Za rampou opäť kráčam asfaltovou cestou, ktorá zakrátko vedie peknou alejou stredom lúky so sviežou trávičkou, na ktorej by sa dal hrať golf. Celé je to tu v obkolesení sympatického dubového lesa. Úsek je dlhý možno len 200 m, ale vďaka nasvieteniu podvečerným slnkom má ohromné čaro. Následne v dubine s drobnými lístkami dosahujem odbočku cyklotrasy a zároveň koniec asfaltu. Naťahujem krok a v útrobách hustého lesa si vychutnávam štebot vtákov. Po čase konečne dosahujem hranicu PR Čabraď významnú početným výskytom plazov. Riečka Litava si do Krupinskej planiny vyrezala prielom s viacerými meandrami. A práve na jednom z nich sa rozkladá pevnosť. V údolí si všímam pasúce sa stádo vysokej zveri. Dorážam neskoro, lebo zlatá hodinka je už dávno v plnom prúde. Za prvým pohľadom na hrad si vybieham na trávnatý hrebienok a som unesený. Vopred som nemal veľa informácií o jeho veľkosti a pohľad na rozsiahle ruiny ma prekvapuje. Na oblohe sa rozplývajú posledné mráčiky, spev vtákov tíchne a večerná atmosféra okolitých lesov mi zalieza pod kožu.

Do hradu vstupujem po drevenom moste a následne cez peknú bránu, ktorá je najviac zrekonštruovaným objektom. Preštudujem si pár informácií, prispejem do kasičky vo dverách a vydávam sa na rýchly prieskum. Celý areál je pomerne veľký a akosi intuitívne mierim do zadnej časti popod vysoký múr ožiarený posledným svetlom. Je tu posedenie a vstup do vnútorných hradieb. Sem však slnko svojimi chápadlami nedosahuje a opäť ľutujem, že som nedorazil aspoň o pol hodinu skôr. Postupne prekutávam každé zákutie a popri tom hľadám miesto na rozloženie spacáka. Najviac ma zaujme posledná miestnosť - veža s košatým stromom uprostred. Dole vidím priestranstvo pri bráne a nad ňou prístupový hrebienok oslnený posledným lúčom dňa. Hradné múry majú takto za šera tajomnú atmosféru, ktorá je samotou ešte umocnená. Varím večeru, keď odrazu tmu preseknú svetlá auta zastavujúceho pri bráne vo vnútri areálu. Chlapík však namiesto prechádzky zakladá oheň a púšťa hudbu. "Tak predsa tu nebudem nocovať sám," vravím si. Rozbaľujem pelech, pozorujem hviezdy a keď konečne zostáva ticho, usínam.

Mrazivé ráno na hrade a v podhradí

Ráno vstávam pred brieždením, hoci toto nie je najlepšie miesto na pozorovanie východu slnka. Je riadna kosa a dole v údolí pri riečke si všímam mrazom vybielenú trávu. Slnko vylieza spoza hrebeňa a krajinu pomaly zbavuje tieňa. Najkrajší pohľad je na bránu podo mnou a hrebienok, ktorým som včera prišiel. Z oboch strán je obkolesený riečkou Litava, ktorá tu vytvára naozaj dokonalý meander. Zrúcanina má skutočne jedinečnú polohu, keďže vôkol nevidieť žiadnu dedinu a ani inú civilizáciu. Je to akoby tajomný hrad v Karpatoch s mimoriadne príťažlivou atmosférou. Jediné, čo ma mrzí je, že okolité lesy ani takto na konci apríla stále nie sú olistené, hnedá im totiž príliš nesvedčí. Raňajkujem, balím batoh a skúmam ešte pár zákutí, ktoré som večer nestihol. Pri vstupnej bráne sa nakoniec stretám s neznámym chlapíkom. Vraj sem chodí občas na noc a ráno sa vydáva na rybačku. Po krátkej debate sa lúčime a opúšťam hradný areál s prísľubom skorého návratu.

Opäť fotím hrad z odstupu z trávnatého hrebienka, ale chýba tomu šmrnc mäkkého svetla. Cestičkou klesám do údolia až k odbočke k prameňu, kde si chcem naplniť fľašky. Cupkám popri Litave, ktorá je v podstate len trošku väčším potokom, ale okolité prostredie pôsobí ozaj malebne. Z prameňa sa vykľuje vrt s teplou vodou, navyše upravený aj na sprchový kút, pravdepodobne pre pracovníkov z hradu. Po príjemnom prekvapení mierim do podhradia, kde je na lúke niekoľko väčšinou chátrajúcich budov. Jedna z nich, bývalý kostol ma zaujme o čosi viac. Stavba ako celok je krásna, ale vo vnútri značne zdevastovaná. Škoda, no zároveň je to dokonalá ukážka vlažného vzťahu nás Slovákov k historickým pamätihodnostiam. Mostíkom cez riečku definitívne opúšťam oblasť Čabradského hradu. Lesnou cestou stúpam bočným údolíčkom Konštianskeho potoka s niekoľkými zaujímavými zákutiami a stretám prvé skupinky turistov. Dosahujem malé parkovisko pri samote Konské, kde na lavičke krátko oddychujem.

Zvlnenou krajinou Krupinskej planiny

V nasledujúcich kilometroch ma čaká putovanie samotnou planinou a som zvedavý, čo mi to prinesie. Začínam starou asfaltkou pomedzím zelenajúcich sa lúk a polí lemovaných zväčša ešte neolistenými stromami. Po oblohe pláva množstvo barančekov a teplota je oveľa príjemnejšia než včera. Prichádzam do Čabradského Vrbovka, kde si len vyfotím kostol a rovno pokračujem ďalej. Trochu lavírujem na rozmočenej lúke za dedinou a po prechode cez potok stúpam k hospodárstvu, kde sa za plotom pasie stádo kráv. Cesta ma vedie alejou s peknými rozkvitnutými čerešňami a pozvoľna sa kľukatím prašnými poľami. V širokom okolí si v krajine všímam viacero roztratených lazov a na horizonte dominuje štiavnické Sitno. Pred Horným Badínom ma upútajú dve obrovské lipy a v centre dedinky si ovlažujem tvár z prameňa vody.

Pri družstve ma modrá značka opäť smeruje do poľa a následne schádzam do dolinky potoka Jalšovík, kde sa to v lesíku príjemne zelená. Preskakujem potôčik, ktorý by však bolo potrebné pri vyššom stave vody brodiť a obďaleč ochutnávam ďalší prameň - Hostečná studnička. Po chvíli sa znova ocitám na rozhraní hájika a poľa. Premýšľam nad tým, že poľnú turistiku zažívam asi po prvýkrát v živote. S tatranskými scenériami sa to nedá porovnať, ale aj takéto je Slovensko. Šliapem krížom po hrudách, okrajom remízky a prašnou cestou až ku kostolíku Krista Kráľa na okraji Uňatína. V tejto chvíli ešte netuším, že o pár mesiacov práve tu bude mať svadbu jeden z mojich kamarátov z Hikingu.

Za dedinou vchádzam do Starého hája, v ktorom sa objavuje malé žaburinkové jazierko. Sadám si do lístia a vyberám si niečo pod zub. Od Čabrade ma sprevádza okrem modrej značky náučný chodník, a tak si na paneli čítam povesť o vzniku miesta. Odrazu po druhom brehu cupká malý srnec, som ticho, len sa usmievam. Potom opäť šliapem okrajom polí a remízok až do hustejšieho lesa Sýkora, v ktorom križujem hlavnú cestu z Hontianskych Nemiec do Bzovíka. Dosiahol som údolie Krupinice a po ďalšom asfaltovom úseku sa ocitám v lokalite Bzovícky mlyn.

Údolím na historickú vyhliadku

Najprv zle odbáčam, no našťastie si svoj omyl rýchlo uvedomujem. Popri Briačskom potoku smerujem k vytúženému výhľadu. V jednom mieste si v mape v mobile všímam opäť akési pivničky, ale nemám chuť k nim zachádzať a pokračujem dlhou púpavovou lúkou, až kým značka neodbočí do svahu. Okrajom záhrad pomedzi ovocné stromy a kríky vystúpim konečne na vrch Stražavár (378 m) s vyhliadkovou vežou zvanou Vartovka. Pekne zrenovovaná stavba z čias tureckých vpádov, keď slúžila na pozorovanie a stráženie okolia pred nepriateľmi, je bezpochyby symbolom Krupiny.

Je vidieť, že miesto je obľúbené, nachádza sa tu prístrešok a viacero lavičiek, ktoré okupujú rodinky s deťmi. Keď sa veža uvoľní, po strmých schodoch šplhám na ochodzu, aby som si vychutnal kruhové výhľady. Najkrajší je pohľad na Krupinu, ktorá je odtiaľto ako na dlani. Nad ňou sa dvíhajú Štiavnické vrchy, kde samozrejme najvyššie vyčnieva Sitno. Južne zahliadnem veže kláštora Bzovík. Očarujúca je aj okolitá krajina pahorkov, samôt, zelených lúk, hájikov a rozkvitnutých stromov. Spolu s modrou oblohou a početnými barančekmi vytvára vskutku osobitú jarnú mozaiku.

Chvíľu ešte nasávam genius loci a následne sa vydávam zdolať posledné stovky metrov. Strmou cestou sa vnáram do mestskej zástavby a uličkami sa preplietam na hlavnú cestu. Naposledy ešte mrknem očkom po Vartovke, na námestí fotím peknú budovu Mestského úradu a putovanie zakončujem na autobusovej stanici s poriadnym kopcom zmrzliny v ruke.

Záver

Prechod Krupinskou planinou môžem opäť zhodnotiť ako nadmieru vydarený. Oblasť bola pre mňa úplnou neznámou a o to viac mohla prekvapiť. V úvode sa mi páčili vínne pivničky a ľudové domy Hrušova a zaujal tiež výhľad z veže na Prášnom vrchu. Ale jednoznačne najkrajšie dojmy vo mne zanechal hrad Čabraď. Ráno a večer v ruinách doslova stratených v údolí Litavy malo nesmierne čaro. Je to miesto, kam sa v budúcnosti určite ešte vrátim. A výhľady z veže Vartovka boli príjemnou čerešničkou na konci putovania. Zvláštnymi pre mňa boli úseky poľami, pretože turistiku v takomto teréne som doteraz nezažil, ale aj takáto je slovenská krajina. Jarné farby dodali prírode osobitý šmrnc a aj vďaka nim som si svoju prvú návštevu neznámeho Hontu užil naplno. A turisti - okrem Prášneho vrchu, okolia Čabrade a Vartovky, som nikde nestretol ani nohu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek