Bývali to vždy pekné akcie, pri ktorých nebola núdza o nejaký ten pohárik a hlavne o príbehy, ktoré sa nedali nikde inde vypočuť. A tak sme trepali piate cez deviate, keď tu hovorí chatárova manželka: "Janko, veď sa ty len pochváľ, ako si vajcia na Silvestra zachraňoval." Nuž a Jano s úsmevom spustil:

Už od Vianoc sme mali na chate výbornú partiu. Lyžovali ako anjeli a pili ako diabli. Turnus im končil až 2. januára a nás s nimi čakal búrlivý Silvester. Ale pre takú partiu bolo treba nachystať aj dobrú stravu a po dohode s nimi sme chceli pripraviť aj druhú – nočnú večeru, čo mal byť podľa ich želania len „akýsi“ obložený tanier. Lenže tuto moja zistila, že sa nám míňajú vajcia a hovorí:
„Janko, zajtra by si mal zbehnúť výťahom dolu do skladu a vyviezť veľkú debnu vajec. Ale Jano, jedno ti hovorím, nie že sa niekde zastavíš a my zostaneme bez vajec. Lebo pamätaj si, že keď my na Silvestra bez vajec, tak ty po celý zvyšok života“.

Zasmiali sme sa a ráno 30.12. som zobral prázdnu veľkú debnu od vajec, priviazal ju na krosná a pustil sa k výťahu. Lyžiarov bolo všade ako maku, počasie prekrásne, sedačka premávala a ja som bol niečo po jedenástej dole na parkovisku. Gazika som mal zaparkovaného priamo pri chate Vrátna tak, aby som ho mohol pustiť dolu kopcom. Zakrátko som bol v sklade v Terchovej, zobral vajcia, vybavil poštu a objednávky a už okolo 14-tej hodiny som bol nazad aj s debnou s 360 vajciami. Zaparkoval som gazíka, priviazal debnu na krosnu, hodil to na chrbát a stále v dobrej viere som sa vybral k výťahu. Lenže človeče, čo čert nechcel, ako som prechádzal okolo chaty Vrátna, tak vybehli chalani z Horskej služby a vraj: „Jano, ty beťár jeden, a to nás chceš takto obísť? To si s nami ani nevypiješ na koniec roku? Tak do služby ti chodiť môžeme, keď ťa zasype snehom, tak ti potraviny nosiť na hrbe môžeme, úrazy ti zvážame, ale ty si s nami ani poldeci nedáš?“ No povedzte, čo som mal robiť, dočerta? Veď to boli všetko kamaráti, čo mi už stokrát pomohli a tak som išiel. Hovorím im: „Chlapci, prosím vás, ale len na chvíľu, lebo posledná sedačka ide o 16-tej hodine a ja predsa nebudem v noci šliapať pešo aj s vajciami. Veď to sú vajcia na silvestrovskú večeru“. Lenže sedel tam aj šéf od výťahárov a hovorí: „ Len sa ty Janko nič neboj, veď keby si sa aj zdržal, tak ti pustíme sedačku aj v noci. Keby niečo, tak to bola akcia horskej služby, no nie chalani? Hádam by sme ťa tu dolu nenechali. A daj si tú debnu dolu, nech tu nesedíš aj s krosnou na hrbe“. „Chlapci moji, ja im na to, ja sa poznám, debna zostane na chrbáte, lebo ak ju raz dám dolu, tak zostanem“.

No a potom to začalo. Najprv niekoľko borovičiek, potom pár fliaš šampusu, vieš, len tak od smädu a zasa poldecáky, a stále dokola. Čas letel ako bláznivý a zrazu personál, že vraj- záverečná, chlapci, zajtra máme Silvestra, dlhú službu, treba sa nám dobre vyspať. Lenže komu by sa teraz chcelo ísť spať. Jediný otvorený podnik vo Vrátnej bol bar na Bobotoch, tak hop do gazika Horskej služby a hurá do baru. A ja ti stále naobliekaný vo vetrovke a s debnou vajec na chrbáte. „Jano, čo si sa zbláznil“, hovoria chalani, „vari sa len nechceš s tou debnou vajec trepať do Bobôt?“
„ No a čo ste mysleli“, ja im na to, „veď keď ju nechám v gaziku, tak vajcia pomrznú a popraskajú. Len vy si moje vajcia nevšímajte. Ja sa poznám, ak raz dám debnu dolu, tak zostanem“. No, rehotali sa mi, ale debna zostala na chrbáte. Keď sme prišli do baru, tak personál trochu pobledol, lebo im bolo jasné, že dnes to večer to bude divoké. Už tam totiž sedeli chatári z celej Vrátnej, vlekári a celá banda, tak, ako ju poznáte. A teraz si predstav, že ja s tou debnou vajec a vo vetrovke sedím pri bare a pijeme ako o život. Ako sme vyzerali, asi nemusím hovoriť, ale bolo pol ôsmej ráno, keď sa im podarilo nás vyhodiť. Lenže, komu by sa chcelo ísť spať, keď už bolo ráno a naviac Silvester. A tak hybáj ho ešte tu k tomu na chatu, a k vlekárom do maringotky a na Sokolie a hentomu na chatu a sem a tam, a ja stále s tou poondiatou debnou vajec na chrbáte, lebo som sa bohovo bál, že ak si ju raz dám dolu, tak zostanem. Ale kamaráti postupne odpadávali a zrazu som sa ti akosi prebral a zistil som, že som zostal sám. Pozriem na hodinky a ono už je takmer šesť večer. Vonku už zasa tma, všade sa začínal oslavovať Silvester a ja aj s vajciami na Starom dvore, predo mnou na stole vyvetrané pivo a rozliata káva. Pánabeka, ale som sa ti zľakol, veď ja už viac ako deň nosím na chrbáte debnu s vajciami, ktoré musia byť večer na chate, lebo inak bude zle. Vybehol som na cestu a už som sa aj triasol k výťahu. No, nebudeš veriť, ale celý čas nešlo žiadne auto a veruže bolo už vyše sedem hodín večer, keď som prišiel k výťahu. Samozrejme, že sedačka stála a vlekári nikde. Ale našiel som ich vedľa v chate na pive, už riadne ľapnutých, a hovorím im: „Chlapci, potrebujem rýchle vyviezť hore, včera ste mi to sľúbili. Veď vidíte, že nesiem tie vajcia“. Smiali sa mi ako sprostí a hovoria: „Jój, Janko, z toho vývozu nebude nič. Hore bola taká víchrica, že už od obeda stojíme, lebo nám vyhodilo kladku. Sedačky trepali o stožiare a mali sme aj zásah so zranením“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

No krvi by si sa vo mne nedorezal. Bolo to ako ten najhorší sen v živote. Ale čo sa dalo robiť. Debna vajec na chrbáte, ja ešte riadne pripitý z 30 - hodinového flámu a predo mnou pešia cesta pod lanovkou na chatu. Ale v opileckej pýche som si povedal: Jano, to by tak vyzeralo, aby si nevyniesol debnu vajec. Veď ťa hore čakajú a tie vajcia súrne potrebujú. A tak som sa vydal na cestu. Za tmy, bez svetla, v snehu a sám ako prst. Nuž, čo vám poviem, padal som aj s krosnou a zasa sa zdvíhal a šliapal a šliapal. A veruže som si aj poplakal, lebo mi prišlo samého seba ľúto. Či som spadol päťdesiat alebo sto krát, neviem, ale vždy som sa zdvihol a išiel ďalej. Bolo asi poldruhej hodiny po polnoci, keď som zazrel svietiť chatu. Cesta mi verubože trvala dobrých šesť hodín a ja som už aj stačil takmer vytriezvieť. A tak som mal zasa poriadne výčitky svedomia. Jój, Janko, hovoril som si, ako to len vysvetlíš manželke, že si sa trošku omeškal aj s vajciami. V chate sa ešte tancovalo a tak som vošiel rovno do jedálne. Moja sedela tuto, priamo oproti dverám a tak ja jej hneď bez rozmýšľania medzi dverami hovorím: „Ták mamička, vidíš, už ma tu máš aj s vajciami“. Ty, človeče, ako tam tak sedela a fajčila jednu od druhej, tak drapla ten sklenený popolník a bez mierenia ma trafila tuto rovno do nosa. Vidíš tú jazvu? Zvalil som sa aj s debnou, krv ma zaliala, ale to už ma ratovali hostia a aj ona a hoci bolo už dávno po nočnej večeri, tak zachraňovali aj vajcia. No čo vám mám hovoriť, ľudia moji, vajcia boli po celej ceste z Vrátnej až na chatu, len nie v debni. Z 360 vajec zostalo iba 14 celých. Tak takto som ti ja takmer o život prišiel pre posratých 14 vajec.
A jeho žena dodala: „Sviniar akýsi.“

Tento príbeh nám asi pred 30 rokmi rozprával nebohý Jano Martinecký, chatár na dnes už neexistujúcej Chate pod Chlebom.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.