No nájde sa aj pár výnimiek. Na severe vulkanického pohoria Vtáčnik sú tri výraznejšie a známejšie skalné útvary. Každý poskytne, aj keď nie kruhový, pohľad k vzdialenejším obzorom. Malý a Veľký Grič a trošku nenápadnejší Biely kameň, kde do roku 2008 viedla významová odbočka "výhľad".

Začínam, nie celkom zrána, výstup od parkoviska pri lyžiarskom vleku nad obcou Cigeľ. Na východiskovú pozíciu som sa dopravil autom. Pre tých, čo by využili dobré autobusové spojenie z Prievidze, je možnosť začať pri konečnej zástavke. Postup z tohto miesta vedie po modrej turistickej značke. Bude to o 1,5 km dlhšie, ale tiež pravdivejšie. Turistický smerovník je kúsok pod parčíkom s pamätníkom SNP.

Tak takto, okrem pár viet, začínal môj článok Jančekova skala v pohorí Vtáčnik. Východiskový bod a aj časť trasy je spoločná, nechce sa mi vymýšľať niečo nové. Nech mi je odpustené. Hlavne pri kratších trasách mi trvá napísanie príspevku dlhšie ako samotná túra. Tak aspoň teraz si to trošku zjednoduším.

Smer Dierovce

Z parkoviska pokračujem priamo hore makadamovou cestou. Modrá značka sa cesty poctivo drží až po hrebeňovú červenú. Poblúdiť by nemal nikto. Spočiatku je okolie nič moc. Akýsi neusporiadaný les s jednou či dvomi lúkami. "Zestetičnenie" lesa nastane až po minutí odbočky k občas využívanému kameňolomu, umiestnenému v bočnej doline pod Tlstým dielom. Cesta tu stratí pár metrov nadmorskej výšky a vkĺzne do doliny pod dlhým, tiahlym, strmým presvetleným svahom po ľavej strane. Pravá je v tieni a o to akosi smutnejšia, s fľakmi ešte nerozpusteného snehu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od polohy s turistickým smerovníkom Pod Chorvaticou sa mi komplikuje situácia na ceste. Plochy zľadovateného terénu ma nútia opatrnejšie voliť miesta, kam položím nohu. Tesne pred chatou nad križovatkou zvážnic je to dosť kritické. Volím radšej chôdzu lesom. Prechod na druhú stranu cesty dá zabrať. Cieľom bolo dosiahnutie krytého posedenia pri spomínanom objekte. Nejde mi o oddych, predsa kráčam len chvíľu, ale potreba nasadenia technických prostriedkov na obuv je akútna.

S polo-mačkami sa mi kráča lepšie. Poviem ľahšie, ako by sa mi kráčalo v lete. Dávajú istotu v zľadovatenom úseku počas najprudšieho naberania výšky. Po chvíli síce ľadu ubúda, no pribúda snehu. Kráčam priamo oproti slnku v čistote bieleho vychodeného chodníčka. Mladý bukový les pôsobí veľmi pekne. Mal som cez pätnásť, keď som kráčal tunajšou cestičkou prvýkrát. Tiež sám. Les bol len húštinu hrubších prútikov možno v mojom veku. Teraz po prebierke prešiel len svojou pubertou, rubný vek má ďaleko. Zato ja som na prahu obdobia, keď sa rúbe v mojom lese.

V momente zmiernenia strmosti sa pripájam pri smerovníku Dierovce na červenú trasu Ponitrianskej magistrály. Prechádza tu aj zimné značenie lyžiarskej trasy. Tá by bola v týchto miestach stále aj teraz použiteľná, nové stopy však nevidím. Povrch súvislej snehovej pokrývky je primrznutý. Mňa tiež prešliapaný chodník drží na povrchu. Pri vybočení z trasy je to s údržnosťou horšie.

Biely kameň

Pokračujem chvíľku po zvážnici. Označenie odbočenia na lesný chodník šípkami je dobre viditeľné. Keďže vstupujem do priestoru prírodnej rezervácie, je tu oficiálne označenie s popisom. Miestne značenie posiela pôvodným smerom k Drevenej chate. Chodník stúpa mierne pekným zasneženým lesom. Pozornosť vzbudí rozsiahly zlom v teréne. Následok po intenzívnej ťažbe v hlbinných hnedouhoľných baniach pod týmto miestom. Tento bol taký rozsiahly, že ho neskryl ani čas a ani snehová pokrývka.

Označenie vrchu smerovníkom je na malej lúčke v lese. K samotnému skalnému bralu viedla v minulosti slepá odbočka. Je jasne viditeľná v teréne (staré značenie vidno len občas). Hora svojou farbou nezaprie historické pomenovanie (Weisse Stein, v nemeckom originále). Bralo s výškou niekoľko desiatok metrov a dĺžkou niekoľko sto je impozantným dielom prírody. Avšak návštevníci prichádzali len k veľmi obmedzenému priestoru, pár desiatok metrov širokému. Ani v teréne neboli stopy, že by niektorí aj iné miesta na hrane skalného zrázu vyhľadávali. Napríklad ja som Biely kameň navštívil niekoľkokrát, no nikdy som skalné steny nevidel z iného pohľadu. Zaujímavé by to mohlo byť aj zospodu brala, i keď možno z väčšej diaľky.

Dnes je počasie dobré, vidieť doďaleka. Je to síce len polkruhový výhľad, ale pekný. Vľavo na obzore sa belejú Martinské hole, vpravo zas hrebeň Veľkej Fatry. Bližšie je nízky hrebeň Žiaru a viac vpravo Kremnické vrchy. Priamo dole je dobre vidieť hornú časť Handlovskej doliny. Samotná Handlová je celkom vľavo spolu s Malým a Veľkým Gričom.

Počasie je skoro ideálne. Len vetrík je predsa studený. Od severovýchodu je to otvorený priestor. To mi mení plány na krátku občerstvovaniu prestávku. Obetujem krásu miesta pohodliu. Vraciam sa späť, aby som odbočil na zvážnici k Drevenej chate. Po ceste je to len pár minút pravdepodobne štvorkolkou prejazdenou trasou. Z chaty už jar odstránila sneh, ale nie z posedenia pred ňou. Lavička na krytej verandičke je našťastie úplne v pohode. Výhľady žiadne, pohoda maximálna. Veranda, posedenie, drevená latrína môžu poskytnúť prípadný núdzový bivak náhodnému pútnikovi po Ponitrianskej magistrále. Len niekoľko minút od trasy, mimo PR.

Kaplnka v Zátinách

Je pred pol dvanástou, mám prakticky dve hodiny dispozičného času. Riešim, ako ho využiť. Zbehnúť dole kopcom k autu by bolo príliš jednoduché a rýchle. Skúsim menšiu zachádzku. Vraciam sa k značenému chodníku, pri odbočke v Dierovciach pokračujem hrebeňovou turistickou a lyžiarskou trasou smerom k Veľkému Griču. Cesta je to pohodlná, len mierne klesajúca. Tu hore je ešte súvisle pokrytá bežkármi ujazdeným snehom. Ani sa neprepadám, žiadny oneskorený lyžiar nemôže nadávať, že mu ničím trasu. Veľmi pohodlný a rýchly presun. Tento stav trvá, len pokiaľ neklesnem nižšie. Sneh mäkne a odrazu na slnečnej strane zmizne úplne. Železá na nohách šramotia, až vyruším dvoch lesníkov, čosi skúmajúcich v poraste. Prehodíme len pár slov a som pri kaplnke.

Tam som rád, že som zimnú výbavu z nôh nezhodil. Ľadu je tu znovu bohato. Kaplnka v Zátinách bude bodom, kde to otočím smerom k autu. Je miestom, ku ktorému by som mal mať hlbší vzťah. Postavil ju vraj môj dávny predok, ako vďaku za nájdený poklad na tomto mieste. Ovca mu vraj vyhrabala nádobu s peniazmi. Aspoň tak sa o liturgickej stavbe píše v monografii o obci Cigeľ. Na kaplnke je nápis J1872M, otcov rodný dom dole v obci nesie nápis ZTAWAN, RO1881KU, JANOZ MIKUS. Takže časová súvislosť by aj bola. Stavba kamenného domu, čo stojí až do dnešných dní, nebola lacná záležitosť. Indície sú, poklad nie, príbeh áno.

Nezdržujem sa. Pri smerovníku zimných lyžiarskych trás mením farbu a smer. Vraciam sa zvážnicou dobre držiacou nadmorskú výšku k výstupovej trase. Celú dobu kráčam, tak ako sa patrí na lyžiarskej značke, po súvislej ľadovej a snehovej pokrývke. Občas je aj niečo vidieť smerom k Hornonitrianskej kotline. Z lúk v oblasti Chorvatíc ostalo len pár fotogenických miest. Ostatné je zarastené staršími lieskami. Snehu sa zbavím skoro až pred napojením na značku, ktorou som kráčal k Bielemu kameňu. Tu zhadzujem železá z nôh. Prídem však k poznaniu, že obal na ne mi chýba. Najpravdepodobnejšie ostal na mieste nasadenia. Ešteže to nie je ďaleko, ani nie sto metrov stúpania k prístrešku pri chate. Tak to aj bolo.

Chalmovská skala

V diskusii k môjmu článku o Jančekovej skale sa spomína skalnatý hrebeň (ako Obranná hora) začínajúci kúsok od mojej pozície. Mám ho prakticky cestou, skúsim ním prejsť. Prípadná časová strata nemusí byť veľká. Výstup na Chlmček (648 m) z východnej strany nie je vôbec namáhavý. Všetky ostatné svahy tiahlej hory sú poriadne strmé. Ak názov Obranná hora, dokumentovaný v starších mapách, zodpovedá historickej pamäti, je to miesto, kde obyvateľstvo hľadalo útočisko v ťažkých dobách. Hrebeň je dobre obrániteľné miesto. A munície v podobe kamenia je tu dostatok. Osobne by som si rozmyslel liezť strminou proti záplave padajúcich skál. Dnešné mapy to nechávajú bez mena. Škoda.

Vrcholové partie najskôr zatraktívňujú menšie skalky a zvláštne tvarovaný vrcholový porast drevín. Hlavne buky, prispôsobujúce sa prevládajúcim severným vetrom. Občas vidno duby, svahy otočené k juhozápadu sú dobre oslnené a tým aj teplejšie. Už po chvíli prichádzam na prvé skalné terasy, umožňujúce výhľady do priestoru. V týchto miestach od oblasti Dierovce, cez výrazný Tlstý diel až po ešte biely svah lyžiarskeho vleku. Celkovo je to tu veľmi fotogenické miesto.

Prechod mi po chvíli skomplikuje pamiatka na banskú činnosť pod týmto priestorom. Obrovská trhlina rozrušujúca horu z jednej strany na druhú. Dĺžka je od nevidím do nevidím, šírka do dvoch metrov, hĺbka aj vyše desať metrov, plus miestami aj výšková zmena. Naposledy som to radšej obchádzal vľavo. Vyžiadalo si to náročnú obchádzku s patričnou stratou výšky. Teraz volím iné riešenie. Je tu aj úzky zemný most, spevnený koreňmi odrasteného stromu. S menšou dušičkou prejdem. Podľa stôp nie som prvý.

Za nepríjemným úkazom je menších trhlín viac. No tieto sú postupne vplyvom času zacelené, teda až na pár výnimiek. Obria odoláva prúdu času najviac. Dlho ostane nezahojenou ranou. Svojím spôsobom zaujímavý úkaz. (Trhliny sú aktívnym zosuvom, za ktorý môže zloženie hornín a sopečná činnosť. Sopka po sebe zanechala andezity – vyvreté horniny sivej až čiernej farby, ktoré tu zvetrali do osamelých blokov. Ležia na mäkkom podloží, ktoré tvoria íly a ílovce. Gravitácia spôsobuje, že ťažšie horniny sa zabárajú do podložia a kĺžu sa po spádnici, ako im určuje gravitácia. Pomaly sa pohybujú po takzvanej šmykovej ploche. Lokalitu sledujú geológovia, pozn. red.)

Na zhrdzavenej tabuľke skôr tuším ako dokážem čítať „PODDOLOVANÉ ÚZEMIE - VSTUP ZAKÁZANÝ“. Veľmi to neskúmam. Trochu musím zostúpiť z hrebeňa. Priestor sa tu rozšíril a skalnaté útvary sú nižšie vo svahu. Nechcem ich obísť.

Posledné skalné výbežky sú skoro až pred koncom hrebeňa. Tieto sú však najmohutnejšie. Výška a šírka síce nedosahuje mohutnosti Jančekovej skaly, ale impozantnosť im nechýba. Vrcholové balkóny sú rozsiahlejšie a zbytky po ohniskách poukazujú aj na častejšie návštevy. Príjemné miesto na posedenie. Škoda, že si musím odoprieť túto trochu radosti. Bolo by to viac ako príjemné posedieť si na vyhriatom slnečnom mieste s výhľadom na časť Hornonitrianskej kotliny. Čas nedovolí.

Na konci tiahleho kopca Dubník (586 m) sa treba spustiť dole strmým svahom. Na úpätí sa sieťou rôznych ciest a cestičiek dostanem na horný okraj lúky nad poslednými domami obce. Je tu miesto vyhradené na kladenie ohňa, studnička a smerovník Rakovec. Jedna zo smeroviek ukazuje do miest, odkiaľ som práve dorazil. Nápis znie: Chalmovská skala 2,5 km. Odpovedá to aj miestnemu názvu Chalmovský laz a textu v jednej mape Dierovice a Chalmovská skalka. Takže nebola to vždy sirota bez mena. Len sa trošku zorientujem, aby som krížom cez les a húštiny využil najrýchlejšiu možnosť dosiahnutia parkoviska. Bolo to tesne, ale časový limit sa mi podarilo dodržať.

Záver

Za asi päť hodín strávených dnes v peknom predjarnom lese som toho videl relatívne dosť. Východisková pozícia umožňuje rozšíriť alebo skrátiť si turistický program podľa vlastných síl a dispozičného času. Vhodné by bolo začleniť Jančekovu skalu a Veľký Grič. Bol by to síce skoro celodenný program, no asi by stál za to. Aj samostatné zdolanie Bieleho kameňa má svoje čaro. A ak aj počasie praje, nie je čo ľutovať.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek