Niekedy na jeseň minulého roku mi v hlave skrsol nápad vystúpiť počas zimy 2021/2022 na najvyššie vrcholy všetkých sopečných pohorí (geomorfologických celkov) Slovenska. Máme ich u nás spolu šestnásť.

Spadajú do troch geomorfologických oblastí:

• Slovenské stredohorie: Ostrôžky, Javorie, Poľana, Zvolenská kotlina, Pohronský Inovec, Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy, Krupinská planina, Pliešovská a Žiarska kotlina, Vtáčnik,
• Matransko–slanská oblasť: Cerová vrchovina, Burda, Slanské a Zemplínske vrchy,
• Vihorlatsko-gutinská oblasť: Vihorlatské vrchy.

Hlavnou motiváciou bol fakt, že aj v zimnom období sa človek obzvlášť potrebuje udržiavať vo fyzickej kondícii. Rovnako je dôležitý pravidelný ventil od pracovného nasadenia, socializácia v kruhu kamarátov, známych a rodiny na čerstvom vzduchu, nehovoriac o tom, že už druhý rok po sebe sa schyľovalo k zimnému lockdownu. A keďže s najväčšou sopkou je úzko spätý aj môj doterajší život, o motiváciu nebola núdza.

1. Ostrôžky (Ostrôžka - 877 m), kataster obce Stará Huta

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa: Stará Huta, Poľana (po červenej) – Sliacka Poľana – Ostrôžka 877 m
(vzdialenosť 2,7 km, čas 45 minút, prevýšenie cca 190 metrov, N48.49815° E19.37756° / N48°29.889' E19°22.654, mapa), 26. 12. 2021

Výstup sme absolvovali v podvečerných hodinách pri teplotách hlboko pod nulou, od smerovníka Stará Huta, Poľana (od cesty II/591), po červeno značenej turistickej trase lesnou cestou príjemným stúpaním až na koniec osady Sliacka Poľana pomedzi pár starších domov a kaplnku. Následne od smerovníka za osadou už mimo značenej trasy kráčame hore lúkou pozdĺž lesa, na ktorej úpätí zabáčame ostro doprava a po asi 200 metroch výsekom v lese popri starom železnom pletive prichádzame ku triangulačnej tyči s papierovým popisom vrcholu Ostrôžka. Samotný vrchol je zalesnený, plochý a bez výhľadu.

2. Javorie (Javorie - 1044 m), hranica vojenského obvodu Lešť

Trasa: Stará Huta, časť Blýskavica (po červenej) – Polomy, rázc. – chata Rimáň – Javorie 1044 m
(vzdialenosť 5 km, čas 1.15 h, prevýšenie cca 300 metrov, N48.44162° E19.29023° / N48°26.497' E19°17.414', mapa), 28. 12. 2021

V hmlistý, veterný deň spojený so snežením odstavujem auto pred osadou Blýskavica a šliapem pomaly pomedzi domky k druhému vrcholu, vítaný miestnym dunčom. Rovinatým terénom lesnou cestou sa dostávam červeným značením k smerovníku Polomy, rázc. Bočím doľava mimo značku a po asfaltovej ceste míňam starú chatu Rimáň. Miernym stúpaním prichádzam až k úpätiu Homôľky. Starším polomom alebo rúbaniskom po prejazdenej ceste od štvorkolky vystupujem na hrebeň Javoria a pokračujem východným smerom asi 1 km, až kým nedôjdem k samotnému vrcholu. Ten je asi 40 metrov južne od hranice vojenského obvodu Lešť. Je tu nová triangulačná tyč s tabuľkou z roku 2020, čo značí, že aj keď sa nachádzam na okraji vojenského obvodu, výstup na vrchol je akceptovaný, ale len od severu. Samotné miesto je uprostred lesa, bez výhľadu.

3. Poľana (Zadná Poľana - 1458 m), kataster mesta Hriňová

Trasa: horský hotel Poľana (po červenej) – sedlo Priehybina – Poľana 1458 m
(vzdialenosť 2,4 km, čas 40 minút, prevýšenie cca 260 metrov, N48.63694° E19.48335° / N48°38.216' E19°29.001', mapa), 15. 1. 2022

Výstup na domovský vrchol začíname ešte pred svitaním. Autom sa vyvážame až k horskému hotelu (funkčný len bufet) a za chladného rána svižným tempom kráčame od parkoviska po červenej značke ponad hotel starou zjazdovkou, zmrznutým chodníkom pomedzi stromy, ľadovým poľom pri studničke až na sedlo Priehybina. Odtiaľto nasleduje stúpanie, ale nie je to nič strašné. Až pred koncom, keď je chodník exponovanejší kvôli klzkému podkladu, musíme šliapať opatrnejšie. K smerovníku Poľana sa dostávame po asi 40 minútach, samotný vrchol je asi 20 - 30 metrov napravo (významová odbočka). Je tu triangulačná tyč s vrcholovou knihou. Zo samotného vrcholu je len obmedzený výhľad pomedzi pôvodnú smrečinu. Z vrcholu sa ďalej púšťame dole po červenej ešte asi 10 minút až k výhľadom Katruška (smer Snohy) a Zbojnícky tanec (smer kaldera s Kyslinkami), kde si vychutnávame nádherné scenérie a východ slnka. Ideálna nenáročná túra aj pre rodiny s deťmi.

4. Cerová vrchovina (Karanč - 725 m), kataster obce Šiatorská Bukovinka

Trasa: Šiatorská Bukovinka – Na Váhu (po zelenej) – Karanč 725 m
(vzdialenosť 5,3 km, čas 1.50 h, prevýšenie cca 590 metrov, N48.15823° E19.78951° / N48°9.494' E19°47.371', mapa), 16. 1. 2022

Túru na najvyšší kopec CHKO Cerová vrchovina a zároveň spoločný maďarsko-slovenský vrchol začíname v poobedňajších hodinách od starej železničnej stanice v hraničnej dedinke Šiatorská Bukovinka. Cez chatovú osadu južným smerom sa po niekoľkých minútach lesnou cestou sa dostávame až k hraničnému bodu Na Váhu, kde sú osadené nové informačné tabule o miestnej flóre a faune. Od tohto miesta postupne kráčame zelenou značkou lesnou cestou po hraničnom páse lemovanom červeno–bielymi hraničnými kameňmi. Cesta po hrebeni je príjemná, striedajú sa však úseky prudšieho stúpania s rovinatejšími pasážami. Rastie tu dub cerový, les napravo na maďarskej strane je redší, vidieť tu náznaky po šetrnej ťažbe. V závere výstupu po asi poldruha hodine nás čaká posledné a najstrmšie stúpanie, ktoré na konci prechádza do chodníka posiateho osuhľou padajúcou zo zamrznutých stromov. Na samotnom vrchole je smerovník, betónový kváder a železná vyhliadka s altánkom a ohniskom. Je odtiaľto nádherný výhľad na maďarské mesto Šalgov-Tarjany (Salgótarján), v pozadí pohorie Mátra a hrady Šomoška a Šalgo. Ako zostupovú trasu si volíme červenú trasu popri prameni Margita a starej chate Karanč.

5. Zvolenská kotlina (Čierny diel - 851 m), kataster obce Poniky

Trasa: Poniky, zástavka Hlinka – Krížne cesty – Pleso – Bane – lúka Úslnie – Čierny diel 851 m
(vzdialenosť 4,5 km, čas 1.10 h, prevýšenie cca 380 metrov, N48.71399° E19.334° / N48°42.839' E19°20.04', mapa), 23. 1. 2022, neznačená trasa

Nedeľné poobedie po ťažkom víkende strávenom na horskej chate bolo ideálnym časom na výklus k jednému z ďalších vytýčených cieľov – vrcholu Čierny diel. Za krásneho jasného a chladného počasia za slušných snehových podmienok vyrážam od obce Poniky lúčnou cestou smerom na východ ponad miestne družstvo. Po pár desiatkach minút miernym brodením sa dostávam na rázcestie Krížne cesty odkiaľ pokračujem prejazdenou cestou od traktora lesnou cestou po cyklotrase smer Pleso a Bane. Po ľavej strane sa mi odkrýva nádherná scenéria hrebeňa Nízkych Tatier ponorená v oblakoch. Stúpanie je konštantné a nenáročné. Po asi hodine kráčania prichádzam na lúku Úslnie. Priamo predo mnou v pozadí vidieť Ľubietovský Vepor a stred Slovenska - Hrb. Z lúky sa opäť vnáram do ihličnatého lesa a po pár minútach stúpania stojím na najvyššom bode Zvolenskej kotliny. Stopy tu nie sú žiadne, čiže za dlhé obdobie som tu prvým návštevníkom. Na vrchole sa nachádza triangulačný kameň, ktorý by za lepších snehových podmienok nebol viditeľný. Z vrcholu je pomedzi brezy čiastočný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier. Túra ma príjemne prekvapila a je dôkazom, že aj menej známe miesta môžu byť zaujímavé.

6. Pohronský Inovec (Veľký Inovec – 901 m), kataster obce Tekovské Nemce

Trasa: Most R1 Tekovské Nemce (po žltej) - Pečanské – Chata na Veľkom Inovci (po červenej) – Veľký Inovec 901 m
(vzdialenosť 5,5 km, čas 2.15 h, prevýšenie cca 590 metrov, N48.41009° E18.54358° / N48°24.605' E18°32.615', mapa), 6. 2. 2022

Ďalšiu, tentokrát zamračenú nedeľu využívame na návštevu pohoria Pohronský Inovec neďaleko Zlatých Moraviec. Prichádzame autom až k mostu nad R1 pri Tekovských Nemciach, odkiaľ začíname túru na jeho najvyšší vrchol s názvom Veľký Inovec. Kráčame postupne rozbitou asfaltkou až k smerovníku Pečanské po žltej značke ponad staré rozpadnuté družstvo, ktoré si chceme obhliadnuť. Cestou k nemu nás v lese plaší šuchot diviaka, výrazne vychudnutého a značne dezorientovaného. Máme šťastie a po chvíli od nás odbieha preč. Lesným chodníkom popri starom altánku ďalej žltá prekračuje Tekovský potok a pokračujeme lesnou zasneženou cestou nenáročným stúpaním. V debate cesta ubieha pomerne rýchlo aj navzdory tomu, že sa cítim mimo formy a nachladnutý. Terén sa stáva prudším asi od polovice trasy od malej čistinky s novým posedom. Chodník je však prešliapaný, čo uľahčuje kráčanie. Samotný les v spodnej časti nenadchne, čo sa však postupne mení s pribúdajúcimi výškovými metrami. Po asi 2 hodinách stojíme pri Chate pod Veľkým Inovcom. Chata bola postavená po 2. svetovej vojne, zaslúžila by si už určite renovovať. Svoj účel prichýliť a nasýtiť však stále plní, cestou späť si v nej určite dáme teplú kapustnicu. K samotnému cieľu to odtiaľto máme len pár minút červenou značkou po Rudnej magistrále. Vrchol Veľkého Inovca je skalnatý, nachádza sa tu smerovník s knihou aj triangulačný kameň. Za pekného počasia sú viditeľné celé Štiavnické vrchy a časť regiónu Tekov.

7. Kremnické vrchy (Flochová - 1317 m), kataster obce Čremošné

Trasa: Bartoška, chata (po modrej) – Dolné Prepadlisko – Horné Prepadlisko – sedlo Flochovej (po zelenej) – Flochová, rázc.
(vzdialenosť 5,5 km, čas 4.00 h, prevýšenie cca 590 metrov, N48.80845° E18.97213° / N48°48.507' E18°58.328', mapa), 13. 2. 2022

Mala to byť jedna z ľahších túr, ale žiaľbohu nebola. Ako to býva zvykom s chalanmi, s ktorými sme sa na kopec vybrali, opäť sa to akosi celé zvrtlo a bol z toho najťažší výstup celej uplynulej zimy. Auto sme si odstavili pod Šturcom pri chate Bartoška a prehrnutou asfaltkou si rezko vykračujeme až do doby, kým idylka končí. Na mieste, kde sa stretávajú dve lesné cesty pokračujeme modrou značkou vľavo smer Dolné Prepadlisko. Tušíme, že to bude cesta náročná, pretože náznaky ľudskej aktivity sú tu minimálne. Snažíme sa kráčať po starších stopách od snežníc, ale sneh nie je pevný a každú chvíľu sa prepadávame. Po chvíli míňame Dolné Prepadlisko, kde sú pozostatky jaskyne. Nachádza sa od lesnej cesty pár metrov vľavo. Pokračujeme ďalej lesnou cestou na Horné Prepadlisko. Aspoň že počasie je tu nižšie príjemné. Od Horného Prepadliska sa však terén stáva prudším a s narastajúcou nadmorskou výškou pribúda snehu a je viac zima. Chodník už takmer nie je vidieť a my sa stávame tými, ktorí si ho musia prešliapať nanovo. Najnáročnejšie je to pod sedlom Flochová, teda aspoň čo sa týka prevýšenia. Častokrát stojíme, aby sme nabrali opäť silu resp. šomreme, že to takto dnes vôbec nemalo byť. Okolo nás je však krásny zasnežený ihličnatý les, čo nám aspoň čiastočne zlepšuje náladu. Po asi 3 hodinách dorážame na sedlo Flochovej, chodník tu už prakticky za týchto podmienok neexistuje, iní turisti sem v zime veľmi nechodia, skôr len bežkári. Samotný vrchol je odtiaľto asi 1 km západne rovinatým terénom po zelenej značke. Vlastne je to úplne jedno po akej značke treba ísť, lebo k vrcholu sa bude dať dostať len pocitovo a s využitím navigácie. Dvoch zničených kamarátov nechávam na tomto mieste polietať si s dronom a sám sa vydávam miestami v metrových závejoch bez snežníc k cieľu výpravy. Po pár minútach začínam však pochybovať, či je to za takýchto podmienok a v chlade vôbec možné. Z posledných síl, neustále sa prepadávajúc niekedy až po brucho, po asi 45 minútach prichádzam čistinkou popri bežkárskej stope k tabuľke pribitej o strom s popisom Flochová (samotný vrchol je asi 150 metrov severnejšie). Od únavy mám zahmlené pred očami, cestu späť si radšej ani nepredstavujem, som však rád, že sa to podarilo. Samotný vrchol je plochý, zalesnený, bez výhľadov.

8. Burda (Plešivec - 396 m), kataster obce Kamenica nad Hronom

Trasa: Kamenica nad Hronom (po červenej) – Skaly, vyhliadka – Pri kóte 344 (po modrej) – Pod Kráľovou horou – Plešivec 396 m
(vzdialenosť 5,3 km, čas 1.25 h, prevýšenie cca 370 m, N47.83246° E18.78081° / N47°49.948' E18°46.849', mapa), 20. 2. 2022

Tento víkend väčšinu Slovenska trápilo premenlivé počasie s vetrom, snežením a dažďom, a tak sme hľadali prijateľné miesto s čo možno najlepšími podmienkami pre turistiku na ďalšie sopečné pohorie. Voľba padla na Burdu s najvyšším vrcholom Plešivec. Je to najjužnejšie položené a zároveň najnižšie pohorie Slovenska, ležiace na hranici s Maďarskom medzi sútokmi riek Dunaj, Hron a Ipeľ neďaleko mesta Štúrovo. Štartujeme z dediny Kamenica nad Hronom, vonku je príjemných 10 stupňov, najskôr síce mrholí, neskôr sa počasie zlepšuje. Vpred nás ženie prudší vetrík, stúpanie je nenáročné. Po snehu ani stopy. Držíme sa červenej značky, ktorá nás vedie pomedzi domy a po chvíli sme v lesíku nad dedinou. Po pár desiatkach minútach prichádzame ku Kováčovským skalám, z ktorých je nádherný výhľad na historické mesto Ostrihom s katedrálou a tiež meandrujúci Dunaj. Neskôr od kóty 344 sa po modrej púšťame na čistinku s krmelcom. Toto miesto je hojne navštevované zverou, keďže je to tu skrz-naskrz preryté. Po modrej sa dostávame až k smerovníku Pod Kráľovou horou, kde si dávame na lavičke pauzu. Odtiaľto bočíme doprava lesnou cestou už mimo značeného chodníka a držíme sa stále vpravo až kým sa nedostaneme k starému drevenému posedu. K vrcholu je to z tohto miesta ešte asi 300 metrov východne hustejším lesom pomedzi popadané stromy. Samotný vrchol Plešivca je čistinkou medzi stromami, je označený novou triangulačnou tyčou s popisom, výhľad je obmedzený.

9. Štiavnické vrchy (Sitno - 1009 m), kataster obce Ilija

Trasa: Ilija (po zelenej) – Vlčia jama (po modrej) – Granty – Sitno 1009 m
(vzdialenosť 5,1 km, čas 1.25 h, prevýšenie cca 550 metrov, N48.40277° E18.87707° / N48°24.166' E18°52.624', mapa), 27. 2. 2022

Za slnečného, teplého počasia prichádzame pred obedom do malebnej banskej dedinky Ilija, z ktorej vyšliapeme ďalší z vrcholov Slovenského stredohoria – Sitno, dominantu Štiavnických vrchov. Začíname v centre dediny, od smerovníka zelenou trasou hore dedinou pomedzi staré domy, následne prechádzame na lesnú, miestami blatistú cestu. Stúpanie nie je náročné, metre nám ubiehajú rýchlo. Les samotný nás v tomto ročnom období nenadchýna. Po asi polhodinke míňame studničku. Povyše od nej zakrátko prichádzame k miestu Vlčia jama. Tu sa napájame na modrú značku a po zľadovatenej asfaltovej ceste sa šuchoceme ďalej na Granty k drevenému posedeniu a následne doľava hore ponad hrad Sitno k vysielaču a ďalej k samotnému vrcholu. Po ceste predbiehame pomerne veľké množstvo ľudí, ktorí rovnako ako my využívajú pekné počasie na čas strávený v prírode. V najvyšších miestach sa ešte stále drží sneh. Na Sitne sa nachádza stará vyhliadka a pod ňou Chata Andreja Kmeťa. V nej si chceme dať ako obed kapustnicu, ale nemáme šťastie, vraj sa minula tesne pred naším príchodom a nič iného pod zub nemajú. Keďže hlad je vraj prezlečený smäd, sadáme si na lavičku a vyhrievaní slnečnými lúčmi sŕkame radlery. Výhľady sú od skál kúsok naľavo od smerovníka smerom na Počúvadlo, a tiež tesne pod chatou. Fotíme si scenériu Banskej Štiavnice s jej okolím, k videniu je tiež veľká časť Krupinskej planiny resp. južného Slovenska.

10. Slanské vrchy (Šimonka - 1092 m), kataster obce Zlatá Baňa

Trasa: Zlatá Baňa, Jednota (po modrej) – antimónová baňa Jozef – sedlo Červená mláka (po červenej) - Pod Šimonkou (po žltej) – Šimonka 1092 m
(vzdialenosť 7,3 km, čas 2.15 h, prevýšenie cca 620 metrov, N48.9453° E21.46724° / N48°56.718' E21°28.034', mapa), 5. 3. 2022

Predĺžený víkend na východnom Slovensku začíname výstupom na najvyšší vrchol Slanských vrchov – Šimonku. Pred obedom prichádzame do centra dedinky Zlatá Baňa neďaleko Prešova. Vonku je zamračené, pomerne chladno a veterno, postupne sa slabo rozosneží. Od hlavnej cesty kráčame postupne po modrej hore pomedzi domky miernym stúpaním, na konci dediny sa vnárame do lesa a pokračujeme dolinou Zlatobanského potoka k starej antimónovej bani Jozef. Je tu badateľný len náznak otvoru do šachty, čo dokumentuje jednak stará prehrdzavená tabuľa spolu s novou informačnou tabuľou. Antimón bol v minulosti jedným z hlavných artiklov potrebných v zbrojárskom priemysle. Chodníkom pocukrovaným jemným popraškom smerujeme ďalej lesom až k hrebeňu do sedla Červená mláka. Odtiaľto nás červená značka vedie takmer rovinatým terénom po tvrdom zasneženom podklade asi 3,5 km až k smerovníku Pod Šimonkou. Po ceste v diaľke badáme prebehujúce srnky. Záverečný úsek je najkrajšou častou túry. Poveternostné podmienky dotvárajú zimnú atmosféru. Spod Šimonky stúpame po žltej najskôr prudším zľadovateným terénom, neskôr dobre prechodeným chodníkom pekným bukovým lesom. Po vyše 2 hodinách stojíme na najvyššom bode zaujímavého kúta Slovenska. Samotný vrchol Šimonky je čiastočne skalnatý s výhľadom na východ. Okrem triangulačného kameňa a smerovníka s vrcholovou knihou tu stojí drevený kríž.

11. Vihorlatské vrchy (Vihorlat - 1076 m), vojenský obvod Valaškovce

Trasa: Poruba pod Vihorlatom, Ortáše (po zelenej) – Stará koniareň – PZ Poľana – Poľana pod Vihorlatom (po červenej) – Vihorlat 1076 m
(vzdialenosť 10,3 km, čas 3.50 h, prevýšenie cca 900 metrov, N48.89135° E22.11346° / N48°53.481' E22°6.808', mapa), 6. 3. 2022

Na druhý deň východoslovenského pobytu už za jasnejšieho a omnoho teplejšieho počasia vyrážame k jednému zo symbolov východu – na Vihorlat. Autom sa dostávame k malej vodnej elektrárni v časti obce Poruba pod Vihorlatom, Ortáše. Stretávajú sa tu dve asfaltové cesty, ktoré sú však blokované rampami, a tak ďalší postup je možný len pešky. Zabáčame doprava a nechávame sa viesť zelenou značkou. V diaľke počuť neutíchajúci a dosť nepríjemný škrekot miestneho vtáctva. Po asi pol hodinke míňame prvý z viacerých drevených prístreškov k odpočinku. Po vstupe do lesa sa na asfaltke začína objavovať jarný firn a kráčanie sa stáva obťažnejším. Po ceste nie je núdza o vodné zdroje, je tu vybudovaných viacero studničiek (Števkova, Anka, atď). V polovici trasy dolinou Porubského a následne Lomockého potoka prichádzame na Starú koniareň, kde sa stretáva zelená a žltá značka. Trasa od Remetských Hámrov nie je vôbec prechodená. Odtiaľto sa charakter výstupu mení. Prechádzame na lesný chodník takmer bez stôp. Po niekoľkých minútach obchádzame chatku PZ Poľana, dá sa pri nej posedieť vonku na terase, vstup do nej je však zamknutý. Najťažší úsek máme však stále pred sebou. Pomalým stúpaním, s ťažkosťami a s brodením, keďže sneh je natopený, sa dostávame veľmi pekným lesom až na čistinku pri smerovníku Poľana pod Vihorlatom. Tu je postavený zaujímavý drevený prístrešok, ktorý by však potreboval opravu. Dávame si v ňom obed a čítame si tabuľu upozorňujúcu na nebezpečenstvo smrti. Totižto pohybujeme sa po okraji vojenského obvodu Valaškovce. Samotný vrchol Vihorlatu sa nachádza za hranicou VO, výstup naň je však všeobecne akceptovaný (usmernený časovým harmonogramom). Po asi 20 minútach červenou značkou (nie štandardné značenie, pozn. red.) konečne vidíme betónový stĺp s malým krížom navrchu a dosahujeme náš cieľ. Otvára sa pred nami nádherná scenéria okolitých lesov, panoráma Zemplína s vodnou nádržou Zemplínska Šírava, v diaľke badáme obrysy miest Michalovce a Humenné. Je to jedna z najnáročnejších turistík zimy, časovo aj vzdialenostne, ale stojí to za to.

12. Zemplínske vrchy (Rozhľadňa - 469 m), kataster obce Veľká Tŕňa

Trasa: Veľká Tŕňa, dom č. 17 (po žltej) – Rozhľadňa (smerovník) – Rozhľadňa 469 m
(vzdialenosť 3 km, čas 45 minút a prevýšenie 260 m, N48.47641° E21.70663° / N48°28.585' E21°42.398, mapa), 7. 3. 2022

Zemplínske vrchy sú jedným s najnižších a zároveň aj rozlohou najmenších sopečných pohorí, ležiace na JV Slovenska v okrese Trebišov, na úpätí ktorých sa rozprestiera známa vinohradnícka oblasť Tokaj. Náš trojdňový trip završujeme príchodom do dediny Veľká Tŕňa známej svojimi vínnymi pivnicami. Autom sa vyvážame až na jej vrchný koniec, kde sa napájame na žlto značený chodník. Lesnou cestou prichádzame po pár minútach na lúku nad dedinou, od ktorej sa smerom na juh rozprestierajú tokajské vinice. Počasie je veterné, chladné, hrozí, že bude pršať. Po snehu na okolí v tomto období nie je ani stopy. Nad lúkou nenáročným stúpaním vchádzame do dubového lesa, ktorého zaujímavosťou je, že kmene stromov sú od zeme neobvykle vysoko obrastené machom, čo dodávala lesu za týchto svetelných podmienok nádych tajomna. Po necelej trištvrte hodine stojíme pri smerovníku Rozhľadňa, odkiaľ je to ešte asi 250 metrov rovinou pomedzi stromy chodníkom značeným žltými trojuholníkmi na samotný vrchol. Je kompletne zalesnený, bez akéhokoľvek výhľadu. Nachádza sa tu len triangulačná tyč a ohnisko, kde si miestni chodia opekať dobroty.

13. Krupinská planina (Kopaný závoz - 775 m), vojenský obvod Lešť

Trasa: Senohrad, Lazarov laz (vysielač) – Sebatin kút – Kopaný závoz 775 m
(vzdialenosť 2,1 km, čas 25 minút, prevýšenie cca 80 metrov, N48.38433° E19.20666° / N48°23.06' E19°12.4', mapa), neznačená trasa, 11. 3. 2022

Najvyšší vrch Krupinskej planiny, Kopaný závoz, je jediným najvyšším sopečným vrcholom spomedzi ostatných, kde je oficiálne vstup zakázaný, pretože sa nachádza priamo na území vojenského obvodu Lešť. Pri vstupe do lesa v časti lazu Lazarov na to upozorňujú dve tabule oznamujúce zákaz vstupu a ohrozenie života. Neďaleko v lese tiež vidieť pozostatky protitankových betónových zábran. Počasie je dnes teplé, jasné. Samotný terén po ceste je pomerne rovinatý. Najskôr prechádzam lesnou cestou cez bučinu, neskôr hranicou ihličnatého lesa a lúky. Sporadicky pod stromami nachádzam ostrovčeky snehu. Kopaný závoz je akási plošina zarastená kríkmi a tŕním. Vrchol identifikujem podľa triangulačnej tyče s kameňom. Je odtiaľto čiastočný výhľad na časť vojenského obvodu na Krupinskej planine a ďalej juh Slovenska smerom na Veľký Krtíš a tiež panorámu hraničných maďarských pohorí.

14. Pliešovská kotlina (Hrádok - 539 m), kataster obce Pliešovce

Trasa: Pliešovce, pošta – Pliešovce, kostol – Pliešovce, lom – Hrádok 539 m
(vzdialenosť 3 km, čas 40 minút, prevýšenie cca 160 metrov, N48.43513° E19.15997° / N48°26.108' E19°9.598', mapa), neznačená trasa, 11. 3. 2022

V rovnaký deň, ako som vybehol na Kopaný závoz, večer ešte stíham prísť do dediny Pliešovce, severne od ktorej sa nachádza neveľký kopček Hrádok, najvyšší bod Pliešovskej kotliny. Počasie je stále pomerne teplé, bez oblakov. Auto odstavujem v centre obce pri pošte. Kráčam uličkami smerom ku kostolu, popri materskej škôlke a ďalej na miestny lom. Obchádzam ho po ľavej strane popri novej výstavbe prudším stúpaním poľnou cestou. Ako na podnose mám výhľad takmer na celú kotlinu, lesy Javoria a Štiavnických vrchov, ako aj obce Pliešovce a Sása. Po chvíli stojím nad lomom, v ktorom na počudovanie stále prebieha aktivita. Od lomu sa stále držím vľavo a pokračujem poľnou cestou k oplôtku pre dobytok. Odtiaľto je to len kúsok na samotný vrchol Hrádku, ktorý je pasienkom lemovaným úzkym pásom lesa hlavne z južnej a západnej strany. Stoja tu dve triangulačné tyče.

15. Žiarska kotlina (Vlčí hrb - 462 m), kataster obce Kosorín

Trasa: Kosorín, dom č. 141 – Vlčí hrb 462 m
(vzdialenosť 1,4 km, čas 20 minút, prevýšenie cca 90 metrov, N48.66384° E18.80476° / N48°39.83' E18°48.286, mapa), neznačená trasa, 13. 3. 2022

Jasné svieže nedeľné ráno využívam na zahriatie krátkou prechádzkou k jednému z posledných vytýčených bodov zimy. Ide o Vlčí hrb, najvyšší bod Žiarskej kotliny. Zámerne nepíšem vrchol, pretože nie je to klasický kopec, ale len akési najvyššie položené miesto konca dlhej lúky ukončenej pásom lesa. Kráčam k nemu z konca dediny smerom na sever k studničke Kojcovo po starej rozbitej asfaltke lemovanej kríkmi a tŕním. Po asi kilometri zabáčam doľava na lúku, kde nechtiac plaším miestne srnky a prichádzam k samotnému lesíku. Aj s pomocou navigácie sa mi po chvíli darí medzi stromami a skalami nájsť v zemi zabitý triangulačný kameň. V období snehu by bolo ťažké určiť presný vrchol. Na prechádzku so psom je však okolie ideálnym miestom. Za zmienku stojí spomenúť, že pri návšteve kraja sa v samotnej obci Kosorín oplatí pozrieť objekt lietadla MIG 15, či tank T34 pri hlavnej ceste nad dedinou smer Janova Lehota.

16. Vtáčnik (Vtáčnik - 1346 m), kataster obce Kamenec pod Vtáčnikom

Trasa: Chata Hrádok, parkovisko – Končitá rázc. (po žltej) – náučný chodník Vtáčnik – Siahy (po modrej) - Vtáčnik 1346 m
(vzdialenosť 6 km, čas 2.05 h, prevýšenie cca 890 metrov, N48.62446° E18.63469° / N48°37.468' E18°38.081', mapa), 13. 3. 2022

Po malej rozcvičke od Vlčieho hrbu prichádzam ešte v rovnaký deň pred obedom do obce Kamenec pod Vtáčnikom, ku Chate Hrádok. Teplota stúpa pomerne rýchlo, teplomer v aute ukazuje 8 stupňov, na oblohe ani mráčika. Pri parkovisku nie je žiadnej stopy po snehu, to sa však vo vyšších polohách postupne zmení. Od rázcestia Končitá začína náučný chodník Vtáčnik, vybudovaný ešte v roku 1994. Tvorí ho jedenásť tabúľ o miestnej flóre, faune, klíme a iných pomeroch v CHKO Ponitrie. Samotný chodník je značený žltou pásovou značkou, ktorá je však na viacerých miestach slabo viditeľná a potrebovala by opätovné preznačenie.

Od parkoviska kráčam najskôr štrkovou cestou, neskôr je to klasická lesná cesta. Striedajú sa exponovanejšie miesta s jednoduchšími, príjemnejšími pre chôdzu. Po ceste stretávam pomerne dosť ľudí. Mienim, že trasa bude jedna z populárnejších aj z dôvodu toho, že sa v okolí nachádza niekoľko veľmi dobrých skalných stien pre lezenie. Od výšky asi 700 metrov je na chodníku súvislá vrstva ľadu, poriadne vyšmýkaná. Kráčanie je obtiažne, mačky na nohách by padli vhod. Po ceste je viacero studničiek k doplneniu vody, v zime sú však málo výdatné.

Po vyše hodine svižným tempom stojím pri smerovníku Siahy (1050 m), kde si dávam prestávku. Je tu osadený kríž a miesto na posedenie. Od tejto výšky je chodník značený modrou, tvorený je pevným snehovým podkladom a je veľmi dobre prechodený. Väčšiu časť lesa tvoria bučiny. Koruny stromov v najvyšších polohách sú kvôli tvrdým poveternostným podmienkam zdeformované a zakrpatené. Tvoria tzv. listnatú kosodrevinu. V najvyšších polohách sa na niektorých miestach objavujú aj pôvodné smrekové porasty. Tesne pod vrcholom je chodník takmer rovinatý, všetko naokolo je zasnežené. Po vyše 2 hodinách zdolávam samotný vrchol Vtáčnika. Prichádzam k smerovníku s vrcholovou knihou a k železnému krížu na skalnom zráze. Dávam si obed a fotím si panorámu hornej Nitry a Žiarsku kotlinu. V pozadí je možné dovidieť na zasnežené končiare Malej Fatry či Tatier. Po troch mesiacoch je zimná výzva úspešne na konci.

Záver

Sopečné pohoria na Slovensku môžeme právom zaradiť k cennému prírodnému bohatstvu našej krajiny. Aj keď viaceré z nich nie sú dominantné svojou výškou či nemajú dych berúce panoramatické výhľady, majú čo ponúknuť svojim návštevníkom, a to za každého ročného obdobia. Treba len začať spoznávať a objavovať čarovné kúty Slovenska.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek