Trasa

Víťaz, Slaná voda – Jánošíkova skala – Čierne – Dubová strana – Francova dolina – Slaná voda

Trasu začíname na parkovisku pri oddychovom areáli Slaná voda, ktorý býval kedysi čiernou skládkou odpadu. V súčasnosti však poskytuje pekné prostredie pre rodiny s deťmi a aj na kultúrne podujatia. Hneď pri parkovacej ploche sa nachádza vyvieračka vody z umelého vrtu.

Trocha sa motáme po okolí, kým sa vyberieme na trasu, ktorú sme si vytýčili. Nevýrazne značená miestna značka žlto-bielej farby nás vedie okolo potoka. Postupne naberá na výškových metroch až prichádza na rozsiahle lúky obkolesené lesom. Terén je dosť podmočený, nedávno zliezol sneh.

Lúčne časti ponúkajú prvé výhľady do okolia, hlavne smerom na Šarišskú vrchovinu. Pomalým tempom si ukrajujeme vzdialenosť medzi nami a Jánošíkovou skalou. Viac ako na značku sa spoliehame na navigáciu v telefóne. Vyjazdených cestičiek je po okolí mnoho a značka sa sem-tam stráca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pekná časť trasy sa nachádza v blízkosti Jánošíkovej skaly. Pekné rozsiahle lúky obohnané lesnou hradbou s výhľadom na končiare Braniska. Obzeráme si okolie a tešíme sa z toho, že jar je naozaj blízko.

Jánošíkova skala je bez navigácie viac-menej orieškom. Je ukrytá v húštine. A hoci k nej vedie značka, treba mať naozaj oči na stopkách. Skala nie je veľmi výrazná ani zvlášť zaujímavá, čo sa tvaru týka. Ak by nemala meno, asi by sme ju bez záujmu obišli. Avšak zaujímavé sú práve ľudové povesti, ktoré sa k takýmto miestam viažu. A samozrejme, aj tento kus skaly má za sebou svoj príbeh a ako inak, opäť je za všetkým náš najznámejší zbojník - Juraj Jánošík.

Podľa povesti na skale sedával Jánošík, a to tak vytrvalo, až na nej vysedel odtlačok svojho zadku, chrbta a lýtok. Vraví sa, že kto bude mať šťastie, môže v okolí nájsť stratené dukáty. Samozrejme, veľa pravdy na tom nebude, ale je zaujímavé, ako sa z národného hrdinu Jánošíka stal vlastne najväčší turista Slovenska v dejinách. Za jeho krátky život dokázal ponavštevovať všetky možné skaly, jaskyne, doliny, ktoré nesú jeho meno dodnes. Obdivuhodný výkon.

V okolí sa nachádza viacero väčších balvanov a skál. Na jednej z nich si robíme veľkonočnú hostinu – vyťahujeme zvyšky klobásky, šunky, cvikly, vajíčok a púšťame sa do hodovania. Okolie je tiché a pokojné, žiadny ruch a ľudia.

S plnými bruchami sa odhodlávame pomotať sa po okolí, keďže času máme nadostač. Kráčame lesnou cestou, na ktorú sme natrafili, ani nevieme kam. Ale páči sa nám les, ktorým cesta vedie. Potom sa odpájame, chvíľu kráčame cez starší les, cez kamennú suť porastenú javormi a smrekmi a potom si povieme, že sa vrátime. Také zbytočné kilometre, ktoré ani nemuseli byť, ale prečo nespoznať okolie aj mimo značiek?

Ďalej pokračuje žltá značka vrstevnicovo ponad Francovu dolinu. Ľahká turistika cez celkom pekný les, ktorý nám ozvláštňujú len občasné zvuky zvierat, ktoré sme vyplašili. Zápach zveriny prezradzuje, že tu bola asi poriadna črieda, kvôli hustému lesu netušíme čoho. Svahy doliny otočené smerom na sever tvoria prevažne smrekové lesy, ale ako sa postupne dostávame na protiľahlú stranu s južnými svahmi, les sa mení na riedky dubový porast. Z príjemnej spevnenej širokej cesty sa neskôr značka odpája a pokračuje priamo lesom do doliny k potoku Pohlodov. Trocha sa predierame cez les, nakoľko značku vidíme len sporadicky, ale vieme, že nie je kam zablúdiť – stačí prísť k potoku.

V doline nachádzame utešené prostredie so žblnkotajúcim potokom a menšími lúkami, ktoré sa striedajú s porastami liesok, rakýt a hrabov. Tu sa nám definitívne podarilo značku stratiť a uvedomili sme si to neskoro. Nechcelo sa nám už vracať, a tak sme sa rozhodli pokračovať popri potoku, ktorý sa stáča a tečie práve okolo areálu, kde parkujeme. Spoza hrebeňa Braniska sa ešte začali vynárať búrkové mraky, tak sme ani veľmi neuvažovali, čo ďalej. Popri potoku sme však narazili na rozorané pole. Takže chôdza nebola veľmi príjemná, čakal nás asi kilometer kráčania po oranisku s mokrou hlinou a búrkou za chrbtom.

Asi dvesto metrov od auta sa spustil dážď. Našťastie, stihli sme sa ukryť v aute skôr, ako sa spustil skutočný lejak. Poriadne zablatení a špinaví sme si, sediac v sedadlách, spokojne odfúkli, že nás lejak nechytil niekde uprostred poľa.

Zhodnotenie

Musím povedať, že som si obľúbil málo využívané trasy. Páči sa mi navštevovať miesta, ktoré nie sú predmetom záujmu más ľudí. Možno nie sú tak vychytené atrakcie, ale zato ponúknu omnoho viac – pokoj, kľud a čas na vychutnávanie prírody. A o to by malo predsa pri turistike ísť.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek