Trasa

Kláštor pod Znievom – znievska kalvária – hrad Zniev a späť

O turčianskej dedinke som sa prvýkrát dozvedel na hodine dejepisu a slovenčiny, ako miesto, kde bolo založené prvé slovenské katolícke gymnázium. A zase na hodinách seminárov zo stredovekých dejín, to bolo o založení kláštora, ktorý v tom období okrem iného plnil významnú funkciu. Ako posledný skvost ma zaujal hrad na vrchu Zniev, ktorý sa rovnako ako kláštor, dostal do názvu obce.

No prísť a pozrieť si to tu, je častokrát ťažšie ako samotný výstup na hrad. Doprava priamo do dediny je slabá a železničná zastávka, je zase 4 km vzdialená. Preto mi Zniev ostával na vhodnú príležitosť. Prišla po dlhom čase, keď sme s kamošom a hikingackym kolegom Mišom, mali v jednu nedeľu poobede nevyužitý časový priestor a vtedy mi napadol práve Zniev a keďže Mišovi nerobilo problém tam opäť zájsť, tak sme teda vyrazili.

Kalvária a kaplnka

Vďaka tomu, že je motorizovaný, sme sa krásnou „turčianskou záhradkou“ dostali do obce a po zaparkovaní sa vydali najprv na hrad. Ako bolo napísané na smerovníku, tak hore to nemalo byť ani dlho, ani nejaký strašný výstup. Ako sme začali po zelenej, hneď v sedle, kde sme našli hrajúcu sa rodinku, sme odbočili ku kalvárii z roku 1729.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bola naozaj pekná, zaujal najmä obranný múr s pár kaplnkami. Ako sme sa neskôr dozvedeli z infotabule, celý kopček bol niekedy vyholený, resp. nerástli tam stromy ako teraz, a tak bolo pekne vidieť nielen samotný kalvársky kostol sv. Kríža, ale aj jednotlivé kaplnky so zastaveniami krížovej cesty. Dosť na neuverenie, že tomu tak niekedy bolo. Nečudoval by som sa, keby kopec nechali zarásť komunisti, aby nebolo vidieť...

Vrátili sme sa späť do sedla a pokračovali priamo na hrad. Zelená značka zväčša kopírovala starú prístupovú cestu na hrad, a tak nebolo veľmi problematické ňou ísť. Ale vystupovali sme príjemnými lesnými chodníčkami.

Aj keď chodník vedie lesným terénom, ukážu sa výhľady a to najprv juhozápadným smerom a neskôr zase severným až polkruhovým smerom s dedinou Kláštor pod Znievom ako na dlani. Ďalšou zaujímavosťou je kaplnka sv. Margity Uhorskej, ktorá však nie je typická s malým priestorom pod strechou, ale tvorí ju len asi metrový kamenný múrik, ktorý je ukončený alebo zatvorený mriežkami. Pred nimi sú lavičky na posedenie.

To je v časti kopca, ktorý začína zdobiť alebo skôr zavádzať kamenný hrebienok, ktorý miestami sťažuje postup. Ale vyslovene problém tu za sucha nie je, horšie je to asi po daždi, či snehu. No oveľa zaujímavejšie by bolo si predstaviť ako sa cez tieto miesta za hradných čias dostávali vozy hore na hrad.

Znievska jaskyňa a hrad

Posledný úsek vedie chodníkom okolo Znievskej jaskyne, kde asi každému tulákovi napadne, či by tu nemohol prespať. Odtiaľ chodník zabočil a čoskoro sme sa dostali na čistinku, ktorú spomínal Mišo o čosi nižšie a kde z vrchu vykukovali celkom dobre známe hradby veže Nebojsa (donjon) hradu Zniev.

Prvé zmienky o hradE, zvanom aj Turiec, sú z roku 1243 a neskôr sa stal komitétnym hradom, ale po vyčlenení Turca ako samostatnej stolice z veľkej Zvolenskej, sa sídlom nestal Zniev, ale Sklabiňa na opačnej strane Turčianskej kotliny. Preto hrad upadal a časom menil majiteľov. Počas povstaní bol obsadený rebelmi a to mu iste nepomohlo.

Keďže veľa z neho neostalo, ak nepočítam vežu Nebojsa (donjon), tak po vyšliapaní posledných metrov na jeho plošinu, sú najväčšou devízou miesta polkruhové výhľady, pretože zadná časť je zalesnená a z časti krytá aj murivom, a to na časť Lúčanskej časti Malej Fatry, Krivánskej a Veľkej Fatry.

Na vrchol

Vrátili sme sa pod hrad a pokračovali úzkym chodníkom na samotný vrch kopca Zniev, ktorý je asi 9 minút chôdze ďalej. Tu sme stretli ďalších turistov, ako aj na samotnom vrchu Znieva. Odtiaľ je výhľad na koniec doliny smerom na Vrícko a Vríčanské sedlo, samozrejme s nezameniteľným Kľakom.

Trochu sme si tu oddýchli, najedli a Mišo stihol telefonicky niekomu zagratulovať. Keďže tu bola jedna partia ľudí, tak sme sa tu nezdržiavali a pobrali sa naspäť rovnakou cestou, dávajúc si bacha, aby sme to neurýchlili aj zadkom.

Mestečko

Keď sme zišli dole, išiel som si omrknúť zvyšok atrakcií na pamiatky veľmi bohatej obce. Ako „Villa sancti Ypoliti„ spomína sa v roku 1113, a tak nedávno oslavovala 900. výročie prvej písomnej zmienky. O viac ako sto rokov neskôr bolo založené turčianske prepošstvo, ktoré plnilo funkciu hodnoverného miesta (locca credibilia). Pre neznalých stručne, hodnoverné miesta boli miesta, ktoré plnili funkciu dnešných notárskych, ale aj katastrálnych úradov.

Kláštor však, žiaľ, nie je prístupný verejnosti, a tak sa naň dá pozrieť len z ulice a už keď som chcel len zazrieť do dvora, tak sa pýtali, čo tam chcem. Tak som sa tam ďalej neobšmietal a vrátil sa do centra, kde sú ďalšie zaujímavosti ako prvé katolícke slovenské gymnázium založené v roku 1873. To pre maďarizačné snahy slúžilo len jeden ročník.

Okrem kláštora a hradu je dominantou obce rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša z roku 1260. Vedľa neho sú rôzne historické budovy, z ktorých ma zaujala najmä bočná brána do dvora fary. Žiaľ, je schátraná ako niekoľko historických budov na námestí tohto bývalého mestečka, ktoré ako prvé z turčianskych získalo mestské právo.

Asi v strede námestia, ktoré rozdeľuje na dve časti Znievsky potok, sa nachádza historická budova požiarnej stanice, ktorá je postavená práve nad potokom. O kus vedľa je zase krásne upravené súsošie nejakého svätého. Nižšie sa ešte nachádzajú historické domky.

A v podstate na konci obce, keď som nasadol do auta a vydali sa naspäť, som ešte donútil Miša zastaviť a trochu sa vrátiť k ďalšej krásnej Božej muke, ktorých je po Turci iste neúrekom.

Zhrnutie

Vďaka Mišovi sme tak plnohodnotne využili aj druhú časť nedele a mohol som tak navštíviť lokality, ktoré ma ako historika a turistu nenechávajú chladným. Výlet na hrad sa určite dá odporučiť ako pohodový výstup na nedeľné poobedie, ale určite nezaškodí ostať o čosi dlhšie v histórii nabitej dedinke.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek