Toto obdobie som už minulý rok využil na návštevu trošku zelenších Malých Karpát a najmä Dunajských luhov plných medvedieho cesnaku. Vtedy som si všimol na mape prekvapujúce množstvo turistických trás v okolí Podhájskej, známej najmä termálnym kúpaliskom. A práve do okolia tejto obce som vyrazil.

Trasa

Podhájska – Šibenica – Trávnica – Kmeťovo – Vlkas, most – Vlkas, chaty – Šibenica – Vlkas, chaty – Fišská cesta – Radava – Podhájska

Sympatická Trávnica a jej zaujímavosti

Počas plánovania vlakovej dopravy som sa zarazil ďalšou pre mňa nepríjemnou zmenou cestovného poriadku. Ideálny vlak o 5.30 h ráno vymenili za o hodinu neskorší a skorší vyráža už o 4.30, čo je zas skoro.

Vyrážam teda o 6.30 h ráno. Z vlaku si všímam, že na rovinách v okolí Levíc príroda skutočne ožíva naplno. Po dvoch hodinách vystupujem na opustenej železničnej stanici. Prechádzam obcou k turistickému informačnému miestu (TIM) Podhájska. Už tu ma prekvapia pekne upravené lavičky a poteší pekná zelená trávička, na ktorú som sa tešil. Svižným krokom si prechádzam prebúdzajúcu sa obec a počúvam hlásenie miestneho rozhlasu. Pri obchodíku sa zhovárajú miestne babičky a ranní štamgasti. Všímam si, že v obci je bohatá ponuka občerstvenia a privátov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Postupne dlhú obec míňam a dostávam sa do rozľahlých polí, ktoré delia cesty obrastené najmä listnáčmi. Popod stromy kvitne jarná kvetena ako púpavy, fialky a na opustenej kope kompostu vidieť ojedinelý narcis.

Prechádzka pahorkovitou krajinou sa mi páči a kilometre veselo ubiehajú. Dnes som si po zime doprial prvýkrát vyše 30-kilometrovú nádielku, a tak som zvedavý ako mi to pôjde. Míňam TIM Šibenica a postupujem ďalej do dedinky Trávnica.

Na úvod si všímal kamennú sochu Immaculaty (Nepoškvrnenej Panny Márie), ktorú dal postaviť statkár Ladislav Barlanghi v roku 1845 z vďačnosti za uzdravenie svojej ťažko chorej dcéry, čo som sa dočítal na internete.

Na mape vidím ďalšiu zaujímavosť – veternú studňu, ktorú rozhodne neobídem. O pár minút ju už z diaľky vidím a ako sa tam blížim, narazím na krásny pôvodný domček. V krátkosti si obzriem veternú studňu a smerujem do centra obce. Míňam spustnutú budovu starého liehovaru. Za pár minút som pri ďalšom zaujímavom objekte, o ktorom som netušil. Z informačnej tabule sa dozvedám, že je to kaštieľ Rudnyanszkých. Je to vizuálne skutočne pôsobivá stavba, vlastne ako drvivá väčšina podobných historických objektov. Na druhej strane cesty sa nachádza ďalší kaštieľ - Ladislava Barlanghiho. Z informačných tabúľ v obci sa dozvedám, že tu stálo až päť kaštieľov.

Stretávam dve ženy s kočíkom a ako ich míňam, zdá sa mi, že nehovoria maďarsky, ale ukrajinsky. Zaujme ma tiež miestny kostol Najsvätejšej Trojice a parčík okolo. Po opustení sympatickej dedinky konštatujem, že takýchto by na trase mohlo byť viac a Trávnica skutočne stojí za návštevu.

Žitavský luh a pozorovateľňa vtáctva pri Kmeťove

Z dedinky sa opäť dostávam do polí a dávam si obednú pauzu nad neďalekou vodnou nádržou Trávnica. Potom chvíľu zostupujem k Dolinskému potoku a následne kúsok stúpam. Z týchto lokalít vidím v diaľke pohoria Tribeč a Pohronský Inovec.

Blížim sa k ďalšej očakávanej zaujímavosti – pozorovateľmi vtáctva na Žitavskom luhu, čo je prírodná rezervácia. Na rozhľadni ma prekvapí množstvo vtákov, ktoré je tu možno vidieť, ako sa dozvedám na informačnej tabuľke. Niektoré veru vôbec nepoznám. Zneďaleka sa ozýva kačací gagot a tiež iné zvuky vtáctva. Vidím nejaké veľké biele vtáky, ale môj slabší zrak do diaľky mi nedovolí ich identifikovať podľa obrázkov na tabuľke.

Je to zaujímavé miesto a rozhodne by nebolo zlé tu stráviť aj pár hodín, prípadne deň-dva. Určite by sa dalo niečo zaujímavé z ríše vtákov vidieť a zažiť.

Po náučnej časti sa cez zalesnený luh blížim ku Kmeťovu. Tu si v krátkosti odfotím obec s vežou kostolíka a postupujem ďalej. Popri pomaly, až nebadane tečúcej Žitave míňam ďalšie kilometre a začínam pomaly cítiť nohy.

Blízko dedín Veľká a Malá Maňa smerujem k zaujímavo znejúcej obci s názvom Vlkas. Rozmýšľam, či je názov odvodený od vlka, alebo je to niečo iné. Vlk mi sem, na rozľahlé roviny nejako nesedí.

Popri spustnutej väčšej budove, ktorá neviem na čo slúžila, vchádzam do pokojnej dedinky. Život sa tu akoby zastavil a vládne tu skutočný kľud. Všímam si pekný pôvodný domček a sympatickú stavbu, v ktorej sídli obchod s gazdovskými potrebami. Záber špatia akurát zberné nádoby. Každopádne sa teším, že sa tu tiež recykluje.

Poľami Radavy naspäť

Z Vlkasa sa presúvam k malej chatársko-vinárskej oblasti s peknými pohľadmi na okolie. Rozhodnem sa, že si prejdem tiež spojnicovú trasu k Šibenici, kde som bol predpoludním. Popri viničoch tak prechádzam a o polhodinku sa vraciam naspäť na rázcestie Vlkas, chaty.

Počasie sa vylepšuje, teploty atakujú 20 stupňov a na rozľahlých lánoch polí mi už slnko začína aj trochu prekážať. Pomaly sa blížim k dedinke Radava. V diaľke vidieť rekreačné zariadenia Podhájskej, odkiaľ mi pôjde o nejakú hodinku vlak. Musím teda trochu kopnúť do vrtule a v Radave sa zdržím na pár záberov a krátky oddych. Cestou vidím polorozpadnutý dom, pred ktorým sedí starší pán bez nohy. Tvári sa spokojne a vyžaruje z neho akási južanská pohoda napriek tomu, že jeho dom mu prakticky pomaly padá na hlavu. Pravdepodobne však nemá možnosti na riešenie situácie a nejak už dožije.

Potom sa švihom po lúčnej ceste popri lese blížim k Podhájskej. Plaším krásneho bažanta, ktorý v rýchlosti odlieta. V krátkom lesnom úseku mnou silno prenikne krásna vôňa jarných kvetov. Ako slabý botanik spoznávam len výraznú vôňu fialiek, ktorých je tu skutočne dosť. Cítim aj inú peknú vôňu, ale neviem ju identifikovať. Situácia ma vráti do ranných snov o ozajstnej jari, ktoré sa teraz menia na skutočnosť. Jar má predsa aj takého krásne stránky, ktoré sa dajú vychutnať aj inak ako vizuálne.

O chvíľu prichádzam na okraj riedkeho lesíka a ocitám sa na kraji asi 4-hektárového zrekultivovaného poľa zatiaľ bez vegetácie. Zisťujem, kde som urobil chybu a či má vôňa fialiek skutočne omámila. V TuristickaMapa.sk som správne na trase, ale žiadnu cestu, alebo chodník nevidím. Predo mnou sú staršie stopy priamo cez pole, ktoré však po asi 20 metroch končia a pole opúšťajú.

Zem je našťastie suchá, a tak sa teším, že sa nezablatím tesne pred cestou vlakom, ako tomu u mňa býva zvykom. Po asi 200 metroch vidím posed a veľkú skalu, na ktorej je výrazná modrá značka – takzvaná volavka. Pri posede je zem zrekultivovaná na hrubšie kusy, za ktorými začína lúčna cesta. Vyzerá to tak, že cestu proste na jeseň zorali, hovorím si. Takto som si sám pre seba uzavrel záhadu o zmiznutej ceste v lokalite Dreviny.

Po ľavej strane vidím asi hektárový moderný skleník s vysokými rastlinami rajčín. Náhle zbadám ku mne bežiaceho zajaca, ktorého asi niečo vyplašilo. Keď však zbadá mňa, beží priamo do dediny. Tam sa však tiež nechce vydať a beží opäť hore. Vtipné spestrenie na záver.

Potom sa popri fungujúcom termálnom kúpalisku presúvam k železničnej stanici. Blíži sa k nej viacero ľudí, ale na stanici zažívam menší šok, keď je tu okolo päťdesiatky prevažne dôchodcov. Cestovať dnes pre zmenu nebudem sám a príjemné jarné počasie prilákalo do Podhájskej množstvo návštevníkov.

Záver

Zažiť kúsok pokročilej jari, spoznať krajinu v okolí Podhájskej nielen z vlaku a zároveň odkrojiť z množstva kilometrov tunajších turistických trás sa mi podarilo. Príjemný deň na rovinách určite nebol nudný ako by si možno mnohí horali mysleli. Videl som kus peknej krajiny, dedín a miestnych zaujímavostí. Záverečný zverinec s pre mňa netradičným bažantom bol „čerešničkou na torte krás“ Podunajska.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek