Trasa

Hermanovce – Mindžová, sedlo - sedlo Buče – Magura, sedlo – Bachureň, sedlo – Nižný Slavkov – Bišar – Oľšavica – Nad Pavľanmi – Pod Krúžkom – Uloža – Kúty – Druhá lúka – Mariánska hora – Levoča – Odorica – Odorica, rozhľadňa – Odorica – Harichovce – Sans-Souci – Okrúhly les – Spišská Nová Ves – Schulerloch

Aj na mňa prišla taká chvíľka a chcel som prejsť trasu, ktorou by som otestoval svoje telo a jeho schopnosti. Prvý nápad mi skrsol v hlave, keď som prešiel Silvestrovsko-novoročný nočný pochod, keď sme za 20 hodín prešli asi 50 km. Aj keď mi v tomto prípade nešlo o to, koľko prejdem, ale zamyslel som sa, že ak v noci a v zime dokážem prejsť takú vzdialenosť, koľko by sa dalo prejsť cez deň? Chrobák bol tak v hlave oficiálne zavŕtaný a čakal som, kedy sa prevŕta ku konkrétnemu činu.

No k tomu bolo ešte ďaleko. Najprv bolo treba vymyslieť vhodnú trasu. Potom bolo treba nájsť vhodné obdobie. Ale logicky to ostávalo len na letné dní, keď je najdlhšie vidieť. No tu sa ale naskytal problém s očakávaným sparnom či búrkami. A to by nútilo sa nabaliť pršiplášťom a dostatkom vody. Ale to by zase limitovalo počet prejdených km z dôvodu ťažšieho batoha.

A tu nastal iný typ logistického problému. Ako sa zbaliť? Určite som chcel ísť s malým „školským“ batohom. Keďže som predpokladal spať vonku, tak nutný bol spacák a niečo na spanie. V lete, keď aj v noci je dosť horúco, by mohlo stačiť len niečo veľmi tenké. „Letný“ spacák bol hlavným kandidátom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A potom bolo treba domyslieť pitný režim. Chcel som zobrať litrovú fľašu, ale nakoniec som sa rozhodol pre dve pollitrové, aby som prípadnú jednu mal v zálohe a zároveň aby mi vyvažovalo batoh. Samozrejme, musel som sa spoľahnúť na ochotných ľudí v dedinkách, u ktorých by som si priebežne dopĺňal vodu.

A nekončiac som musel uvažovať, ako s jedlom. Obvyklé klobásy som musel oželieť, tak som uvažoval len nad niečím ľahkým a takým, ktoré mi postupne uvoľní aspoň časť priestoru. Zvolil som rožky, banány a energetické tyčinky, aké teraz je možné kúpiť takmer hocikde.

Aj keď by sa zdalo, že meniť trasu a dátum veľmi nebudem, tak predsa sa to pomenilo. Trasu som pôvodne nasmeroval z Hermanoviec cez Uložu na Jánovce a Vydrník, kde som chcel končiť a zároveň stihnúť posledný vlak a prespať u kamošky. To by riešilo problém so spacákom v batohu. No keďže som predtým šiel cez Jánovce a zaujala ma Odorica a San Souci, tak som si to nasmeroval tam, cez Levoču do Spišskej Novej Vsi.

Trasa sa mi preto viac pozdávala, a keď som vedel zbaliť do malého batôžka spacáčik, dve pollitrové fľašky a jedlo v podobe dvoch rožkov, štyroch banánov a nejaké čokoládové tyčinky s keksami, tak som sa definitívne rozhodol ísť trasu: Hermanovce – Levoča – Spišská Nová Ves. V prípade, že by som náhodou nevládal dôjsť do konca, tak som si únikovú stratégiu naplánoval v Levoči, čo by bolo stále pekných 50 km.

Pre lepší prehľad som si trasu rozdelil na tri etapy:

1. Hermanovce – Nižný Slavkov,
2. Nižný Slavkov – Levoča,
3. Levoča – Spišská Nová Ves, Schulerloch.

No bol tu jeden väčší problém ako samotná trasa, a to vhodný dátum, resp. obdobie. Ako som spomínal, muselo to byť, keď sú najdlhšie dní, čiže okolo letného slnovratu. No relatívne krátky úsek, mi robil dlhoročné problémy, keďže buď som pracoval, alebo bolo škaredo, alebo som mal len jeden deň voľna, alebo som išiel inam.

A až nakoniec roku 2020, som si povedal, že do toho idem. Ale keď som skôr prepásol slnovrat, tak som si vybral iný dátum, a to v polovici júla, keď bolo pred 9-tou večer relatívne šero, a tak v podstate som si naplánoval akciu na posledný možný termín. Preto ostávalo len dúfať, že nebude pršať a nebude horúco. A nakoniec, že ráno o 3-tej vstanem.

1. etapa: Hermanovce – Nižný Slavkov

Prvá etapa bola najkratšia, mala len cez 17 km a časovo vychádzala na 4.40 h. Keďže som chcel začínať o 4.00 h a dôjsť o 8.00, musel som stiahnuť 40 minút. Najideálnejšie, ak by som stiahol ešte čosi na prípadný oddych.

Ráno o 4.00 som stál pred smerovníkom v Hermanovciach a mohol začať prechod. Stúpanie z Hermanoviec na Chrasť všeobecne nemám rád, ale keďže sa veľmi inak nedá, tak som bol nútený stúpať za ranného šera na 773 m vysokú Chrasť. Keď som bol o 4.20 asi v druhej tretine, zbadal som na protiľahlom kopci autobus, ktorým cestujem na túry a bol som spokojný, že za 20 minút som mal kopec v podstate za sebou. Akurát mi napadlo, či pasažieri mi majú závidieť alebo ja im.

Odtiaľ ma síce ešte čakalo kratšie stúpanie na Laz a Mindžovú, ale bolo to len do 200 výškových metrov a nie s veľkým promile. Následne som musel strmšie klesať do sedla Buče, ale to na prvý pohľad nevyzeralo, že je stále vyššie ako napr. Chrasť. A preto aj následný výstup na 1000 m Buče nebol s povzdychom, že „uf, ďalší kopec“.

To bol posledný stupák a od Bučí som len klesal najprv do sedla Magura a potom do sedla Bachureň, kde som síce zliezol z hrebeňa, ale držal sa červenej, čím som klesal cez krásne lúky s výhľadmi do doliny Čierneho močiara. Touto časťou som v podstate kopíroval, aj keď v opačnom garde a za večerného šera resp. v noci, nočnú zimnú expedíciu.

Keď som o 6.30 h bol v poslednom sedle na hrebeni, tak som vedel, že za hodinu budem v Nižnom Slavkove a tým pádom nielenže stiahnem 40 minút, ale k nim aj ďalšiu polhodinu, a tak som sa o 7.30 objavil pri kostole s krásnou zreštaurovanou freskou patróna pocestných, sv. Krištofa. A tým som ukončil prvú etapu.

Druhá etapa: Nižný Slavkov – Levoča

Prostredná etapa mala 32 km a teda bola najdlhšia a Hikeplanner ju rátal na necelých 9 hodín, čo je samo o sebe samostatná dlhšia tura. Zo Slavkova som mal vychádzať o ôsmej a v Levoči byť o 16.00, čiže som chcel stiahnuť 45 minút. V taký čas som dúfal najmä preto, lebo okrem úvodného, ale tentoraz natiahnutého stúpania na Striebornú, som mal ísť po hrebeňových lúkach s minimálnym klesaním do vyššie položených dedín ako Oľšavica a Uloža.

Samotnú trasu som poznal len sčasti, a to po Olšavicu, ktorá bola dielčou etapou. Viac som sa ale obával straty času kvôli prípadnému blúdeniu od Oľšavice do Ulože. Na lúkach je niekedy problém so značením a v lokalite, kde to nie je veľmi turistický vychytené, tak dupľom.

Z Nižného Slavkova som teda vyšiel po 7.30 asfaltkou okolo prenádhernej historickej Božej muky, obišiel horu Fontrič a zabočil do doliny Strieborného potoka, okolo sčasti ohradeného pozemku s chovom kráv. Tie sa ako prízraky ukazovali spoza kriakov a húštin lesa. Zvláštne miesto na pasenie. Ale im sa to zrejme páčilo.

Stúpal som známou zvážnicou zo zimnej návštevy Laziska a Bišára s parťákom Mišom vo februári 2018, a tak som vedel, že to bude mierne nudné a zdĺhavé, keďže zvážnica sa točí a tak trochu zbytočne po nej naznačili červenú, keď sa ju dalo skrátiť i po čosi strmšej, ale priamejšej spádnici.

Na zvážnici, i keď to bolo v lese, som ocenil, že som si zobral topánky Alfa, ktoré som tým pádom testoval. Lebo som rozmýšľal, že si zoberiem ľahšie botasky, aby som nohy pri takej dlhej túre nepreťažil a neunavil. Ale tu by som narazil na ich limity v podobe priepustnosti rannej rosy, a tak by sa mi pochod dosť znepríjemnil pocitom vlhkosti vnútri. Tak keď som mal Alfy, ponožky ostali suché a blahorečil som si, že som ich predsa len zobral.

Podobne som bol rád, keď som vyšiel na lúky pod Striebornou a stúpal zarosenou lúkou, kde sa mi obzvlášť rátali topánky, keďže zvážnica bola zarastená a až na Striebornej a ďalej na Bišar sa ukázala suchá vyjazdená cesta. Na lúkach som sa objavil len druhýkrát, a tak som si tu spravil prestávku, keď som si čosi schrupol na polozarastenej lavičke.

Je to veľmi pekná lokalita horských lúk a scenérie si tak turista na červenej, žltej či modrej značke môže vychutnávať dlho až kdesi pod Mariánsku horu a hrebeň Levočských vrchov. Samozrejme, idúc obhospodarovanými lúkami, nedá sa odignorovať krása takmer nedotknutých lesov a výhľady na Hornádsku kotlinu, hradbu Volovských vrchov či Branisko. Keďže som tadiaľ išiel len druhýkrát, tak som si to tu o to viac vychutnával.

Po najedení sa bol ďalší postup lesom na samotný Bišar a potom okolo slávneho odpadkového kontajnera, okolo ktorého som prvýkrát šiel v lete 2014. Nič sa nezmenilo ani pri soške P. Márie od veriacich z Oľšavice, či pri veľkom kravíne alebo ovčiarni. I keď teraz to tu slúžilo aj ako vhodné miesto na včelie úle. A po chvíľu som opäť po lúkach klesal do Olšavice.

Keďže som tu bol tretíkrát, tak som sa tu veľmi nezdržiaval, ale len popýtal vody do fľašiek, zjedol keks a načal druhú diaľkovú červenú značku. Z Oľšavice som stúpal na protiľahlý lúčnatý hrebeň, ale mal som tu mierne problémy kadiaľ ísť, značka nebola jasná a musel som použiť navigáciu. Pri nejakej búde, či maringotke som vošiel do lesa a trochu ním šiel, čím som sa dostal na druhú stranu, na rozľahlé horské lúky. Keď som cez jednu z nich prechádzal, práve tu kosil traktor.

Poniže, schádzajúc ku Pavľanom, resp. k družstvu nad dedinou, keďže značka do nej nezachádza, som sa zastavil pri prekrásnej historickej kaplnke, kde bolo odstavené auto. Bol som mierne naštvaný, prečo práve tu musel zaparkovať. Ale potom som zistil, že chlapík tu zastavil preto, lebo orezával stromy. Tak sme kus prehodili reč a pokračoval som zíduc okolo družstva. Chlapi odtiaľ sa na mňa dívali ako na prízrak.

Tu som váhal, či nezájdem do Pavlian, ale to by som stratil asi polhodinu, čo v mojom prípade by bol neskôr dosť veľký problém. Ale plánoval som ísť tadiaľ pri najbližšej návšteve Levočských vrchov, tak som nezachádzal, ale pokračoval po červenej, keď ma dobehol chlapík na vetrieske s hnojom.

Odtiaľ sa mi opäť ukázali pohľady na Hornádsku kotlinu, Spišský hrad a Galmus v pozadí. Mierne zvlneným terénom v rámci „hrebeňa“ som šiel otvoreným priestorom, ktorý lemovali menšie i väčšie lesíky, ktoré sa rozširovali smerom do dolín.

Pri jednom lesíku, pod kopcom zvanom Hradisko a nad dedinou Vyšné Repaše som našiel veľmi peknú starobylú kaplnku. Je dosť možné, že bola postavená na niekdajšej ceste z dediny cez Pavľany ku Spišskému hradu a Spišskej Kapitule.

Keďže som tadiaľ šiel prvýkrát, tak som si musel dávať pozor a často som to korigoval s navigáciou. Vošiel som do lesa a následne sa objavil na úzkej lúke, ktorá sa následne roztiahla a na jej druhej strane som zbadal baraky bývalého družstva a to som vedel, že som blízko Ulože a bude nasledovať smerovník Pod Krúžkom, kadiaľ som šiel pri jesennej návšteve Levočských vrchov roku 2018.

Tu som objavil posed, ktorý som išiel skontrolovať, ale keďže bol zamknutý, tak nepoteším prípadných tulákov. Došiel som k asfaltke a prešiel na druhú stranu, zabočil doľava a krátkym lesom som prešiel k lúkam nad Uložou. Odtiaľ sa mi ukázali Vysoké Tatry.

Uloža je pekná horská dedinka s výhľadom na západ do dolín a najmä na tatranskú dominantu. Zároveň tu končil dielčí úsek a začínal posledný - do Levoče. Rozmýšľal som tu popýtať si vodu, ale veľmi nebolo od koho, tak som pokračoval ďalej a popod penzión som vošiel opäť do lesa. To som zaregistroval Mariánsku horu s výraznou Bazilcou Minor, kde som si naplánoval nabrať vodu a kus oddýchnuť.

Aj keď som čakal, že problém s postupom budem mať na otvorených lúkach, jediný úsek, ktorý som nešiel ortodoxne po značke, resp. kde som nechtiac zišiel, bol práve v tejto časti lesa popod Zimnú hôrku. Dôvodom bola zvážnica obchádzajúca Hôrku, tou som sa nechal nechtiac „zviesť“. Značka mala ísť priamejšie do kopca a nejako som ju stratil pri východe z dediny. Čo už.

Vracať som sa nevracal, tak som teda šiel ako prišlo a dobre som spravil, lebo som objavil na ceste dve krásne menšie Božie muky, ktoré asi boli súčasťou starodávnej pútnickej cesty do Levoče a na Mariánske púte v bazilike.

Tak som teda nechtiac obišiel nielen Zimnú hôrku, ale aj smerovník pri Diablovom vrchu a dostal sa rovno do sedla Kúty. Tu je taká malá križovatka turistických značiek a tu som sa aj rozlúčil s červenou, ktorá smerovala do Levočskej doliny, kadiaľ by som pokračoval pri pôvodnej trase do Vydrníka a nabral som kurz po modrej na Mariánsku horu.

V sedle sa nachádza horáreň so šopou, ktorá sa dá využiť na prespanie. I keď som v šope pozrieť nebol, ideálne miesto poskytuje veranda horárne. Je tu studňa, ale tú milí lesníci zamkli.

Tu som mal opäť mierne problémy s modrou, keďže som nevedel nájsť správny „chodník“, na ktorý upozorňoval smerovník. Tak pomohla navigácia a poniže horárne som našiel zvyšky modrej značky. Isto dávno značenej. Tak som vnikol do lesa, kde to nebol problém. Na moju smolu som tu stratil časť svojho proviantu, na ktorý som sa veľmi tešil. Síce len jeden rožok, ale v situácii, keď som mal len dva rožky a len samé sladkosti, tak mal cenu zlata. Stáva sa.

Lesíkom som zbehol na asfaltku, a tak som sa objavil pri smerovníku Druhá lúka, čo je vlastne horné parkovisko pre imobilných a ťažko sa pohybujúcich pútnikov, ktorí chcú navštíviť baziliku. Po asfaltke som tak k nej došiel a bol vcelku spokojný, lebo Levoča bola na dosah, a tým koniec druhej etapy.

Na Marián. hore som ešte zašiel do baziliky a ešte predtým si nabral vodu pri liečivom prameni, ku ktorému som sa dostal po asi 100 schodoch. Aspoň tak vraví legenda, i keď schodov je o čosi viac. Na Hore bolo zopár ľudí a jeden otravný pes, ktorému sa nepáčilo, že som nablízku jeho paničky, ktorá telefonovala. Ešte som sa najedol a mohol som pokračovať.

Chýbalo mi len zísť po asfaltke s krížovou cestou do Levoče, kde som došiel o 15.30, a tak nielen ukončil druhú etapu, ale načal tretiu. Ale ešte predtým som chcel zájsť do centra mesta spraviť si dokumentačnú fotku a samozrejme video, ale aj navštíviť jednu parťáčku, ktorá tam renovovala sochy. No s ňou to bol mierny problém, trochu nepochopila, čo od nej chcem, a tak som len stratil čas bez toho, aby sme sa stretli. No oddych bodol a idúc na Odoricu som započal poslednú etapu.

Tretia etapa: Levoča – Spišská Nová Ves

Od poslednej etapy, ktorá mala mať do 20 km a mala trvať cez 5 hodín, som neočakával ťažké prechody, i keď som trasu nepoznal. Ale podľa mapy som to takto odhadol a veru to bola pohodička.

A veru dobre tak, lebo po prejdených 50 km sa začínali objavovať príznaky únavy a keby som mal ísť kopcami, bolo by to dosť ťažkopádne. A vlastne ma jeden čakal, tesne pred koncom prechodu.

Ako som písal na začiatku, pôvodne som tadiaľ ani neplánoval ísť, ale kvôli dvom atrakciám, som to trasoval tade a neľutoval som. Prvou mala byť rozhľadňa na Medveďom vrchu nad osadou Odorica, ktorá ma rovnako zaujala. Keďže značka k rozhľadni nezachádza, veľmi som s ňou nepočítal, a tak sa mi to neskôr vypomstilo. I keď nie úplne v zlom.

Na ceste po modrej k Odorici som prechádzal pahorkom Šibenik, ktorého útrobami prechádza diaľničný tunel D1. Tak som si sfotil ako automobilová doprava vchádza a vychádza popod mňa. Krajšie fotky na Spiš a Vysoké Tatry sú však zo samotnej rozhľadne.

Od osady k rozhľadni a späť to síce nie je ďaleko, ale stratil som tu čosi cez pol hodiny až 40 minút. Tak som sa snažil pri ďalšom postupe od Odorice k Harichovciam pridať, keďže som začínal predpokladať časovú nepohodu.

Našťastie, trasa odtiaľ do Harichoviec nebola ani zaujímavá, lebo sa šlo lesom, ani náročná, lebo šla rovinou a až pred dedinou do nej klesala. A len tu nastal problém ako zísť dole, keďže značka sa niekde vytratila.

Odtiaľ som uvidel nielen samotnú dedinu a kopec so Sans Souci, ale aj Spišskú Novú Ves, kde som chcel končiť. A práve Sans Souci bolo druhé zaujímavé miesto, ktoré som chcel navštíviť. I keď som myslel, že ma tam bude čakať ruina bývalého kaštieľa, ostal som zaskočený...

Ale to som musel k ruinám ešte dôjsť, resp. vyjsť na kopec Zámčisko. No po skoro 60 km som začínal pociťovať kŕče a ktovie, ako by som došiel, ak by mi ochotný domáci v Harichovciach, ktorého som popýtal o vodu, nedal do nej magnéziovú šumivú tabletku. Bol som mu ozaj vďačný. Najmä za človečinu.

Posilnený magnéziom som sa dal na výstup cez posledný kopec. Z dediny som šiel okolo trate, po ktorej chodia vlaky do Levoče len cez prázdniny a potom odbočil na cestu okolo potoka, ktorý ma naviedol do hory, kde som na zvážnici polovyrúbaným lesom stretol dve dievčatá s nervóznym malým hafanom. Iste boli prekvapené, keď som sa takto podvečer s drevenými paličkami ešte trepal na kopec.

Keď som vyšiel na lúku, kde boli balíky so senom, som čoskoro objavil Sans Souci, ktoré ma neskutočne prekvapilo tým, že bolo opravené, resp. bolo v štádiu opravovania, ale vonkajšia fasáda bola takmer hotová. Nádherná. A týmto by som pochválil miestnych, ktorých nenechalo chladným krásne „bezstarostné“ miesto. A je to tu cítiť.

Sans Souci

Krátko z histórie: V druhej polovici 18. stor. dal gróf Štefan Csáky postaviť areál s ústrednou kaplnkou a obeliskom. Budovy rôzneho využitia zasadené do nádherného parku s priestrannými klietkami plnými spevavých vtákov dotvárali idylku bezstarostnosti "Sans Souci". No nákladný spôsob jeho života priviedol grófa na mizinu, a tak vraj dal všetky budovy okrem kaplnky a obelisku zrovnať so zemou. Či je to pravda, neviem, ale každopádne veľká škoda, že sa to nezachovalo.

Tu som objavil aj piknikujúcu partiu, lebo je to tu oddychové miesto, ale keďže som mal ešte zostup do Spišskej Novej Vsi a času nebolo nazvyš, tak som sa nezdržiaval. Slnko sa pomaly skláňalo, tak som nasadil tempo. Značka ma nasmerovala z lúky do lesa, a tak bezproblémovo som sa mohol fajným chodníkom, ktorý iste využívajú cyklisti, nechať viesť do chatovej oblasti mesta na druhej strane Zámčiska.

Áno, mohol som si to skrátiť a zísť priamo do mesta, ale keďže som si nechcel nič skracovať, tak som šiel pekne po značke a tak zišiel spomínanou chatovou oblasťou ku križovatke, kde som svojho času raz v noci zúfalo stopoval do Prešova (pri stopovaní z BA) a nakoniec som sa vtedy ani nedostal domov, ale prespal u kamaráta.

No teraz som také problémy nemal, keďže som spanie mal poriešené, a to tak, že som mal v malom batôžku spacák, termo oblečenie a dúfal som, že sa mi podarí stihnúť dôjsť k jednému miestu nad mestom. Bolo čosi pred 20.30 a bočnou uličkou som sa dostal na námestie v Spišskej Novej Vsi, kde som oficiálne ukončil nielen tretiu etapu, ale celú trasu v dĺžke asi 72 km.

Ale na to, akú trasu som prešiel, som nepociťoval nejakú eufóriu, ale ani nejakú extra únavu. Bral som to vcelku s chladnou hlavou a aj nohy som cítil nie nejako veľmi uchodené. Kŕče prešli asi vďaka magnéziu. Tak som len urobil pár záberov a vydal sa k miestu nad mestom, ktoré ma už skôr zaujalo, ale neplánoval som tam niekedy ísť, keďže sa nedalo s niečím spojiť.

A tak mi Schulerloch nakoniec celkom zapadlo do plánov prechodu. Síce som tam neočakával nejaké miesto na prespatie a vlastne chcel som tam ísť len na otočku v jeden deň, stihnúť vlak a prespať v inej vytipovanej lokalite, no objavil som tam drevenú kaplnku P. M. Karmelskej a keď som tam došiel akurát po 21.00, v čase šera, tak ju nebolo veľmi dobre vidieť a tiež fotiť.

Tak ma to trochu mrzelo, lebo ak by som nestratil čas v Levoči, tak som to mohol pekne stihnúť. Ale čo sa dalo robiť. Mrzelo ma aj to, že pri plánovanom mieste spania som mohol mať prameň vody a prístrešok na spanie. No čo som nevedel a v čo som nedúfal, pri kaplnke som objavil prameň vody. Tak to potešilo, že som veľmi neriešil a ostal som tu.

Teda, riešil som už len to, kde a ako prespať. Keďže to bolo v lese, nechcel som byť úplne nekrytý pred prípadnou lesnou návštevou a rovnako mi ostávalo len dúfať, že nebude pršať. Tak som sa najprv hodil na zem pod sosnu, ale bol to nerovný terén, tak som sa mierne, ako by povedal A. D., "zkotulievaval" na stranu. Preto som skúsil úzku lavičku a neuveríte, že na akom úzkom mieste sa dá ešte spať.

Vcelku komické riešenie a najmä by bola podívaná na mňa, keby sa niekto objavil. No väčšia sranda bola, keď sa mi v noci zdalo, že cez stromy prší, a tak som v polospánku vyťahoval fóliou na zakrytie a snažil sa opäť nájsť ideálnu polohu, aby som zároveň nespadol z úzkej lavičky. Takže nakoniec celkom poľutovaniahodná situácia. Ale keďže som na výber nemal, tak mi ostávalo dúfať, že nejako to zvládnem.

Tu by sa už hodil záver, ale...

...epilóg:

Ráno, keď som sa zobudil a ohmatával, či je fólia mokrá, tak na moje prekvapenie nebola. Z toho som ostal mimo a nechápal som, či som mal v noci paranoje alebo čo sa dialo.

Po zbalení mi ostávalo len rovnakou trasou sa vrátiť do Spišskej Novej Vsi na autobus, čo sa mi podarilo a spokojne odfrčal z mesta, do ktorého som prišiel po 17 hodinách a absolvovaných vyše 70 km.

Zhrnutie

Aj keď samotná trasa Hermanovce – Nižný Slavkov – Levoča – Spišská Nová Ves by podľa Hikeplannera mala mať asi 70 km, so zachádzkou k rozhľadni nad Odoricou či do centra Levoče a ešte s prídavkom ku kaplnke v Schuherlochu, ale s nechcenou skratkou z Ulože na Kúty, je prejdená vzdialenosť okolo 75 km a to so začiatkom o 4.00 a koncom po 21.00 h.

Po prejdení takej porcie km, by som očakával, že budem totálne zničený, ale práve naopak, celkom som bol v pohode. Áno, nohy som mal unavené, ale nebolo to oveľa viac ako pri iných kratších pochodoch s nabaleným batohom.

Takže som bol nadmieru spokojný a zároveň ma hrialo to, že som prešiel vyše 70 km. Rovnako však aj to, že som spoznal dovtedy neznáme lokality, ako nad Olšavicou ku Pavľanom, osadu Odorica s rozhľadňou, zrenovované Sans Suoci a kaplnku v Schulerlochu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek