V Kraľovanoch už tomu neuniknem, vystupujeme. Nemôžem povedať, že by veľmi pršalo, to len tak mrholí. Nasadím si kapucňu, zapnem vetrovku a nahadzujem ruksak. Ako teraz pozerám, ani akoby som k nim nepatril. Marián, Paľo a aj mladý menovec Vlado sú akosi športovejšie vystrojení. Ja tak z diaľky asi vyzerám ako vojak Malinovského frontu v tunajších horách za druhej svetovej. Asi je to otcovými filcákmi na nohách. Zateplené zelené gate z číňaku a staršia, pôvodne sviatočná páperová vetrovka to len zvýraznia. Nič zimno-turistického nevlastním. Tak idem v tom, čo dom dal. Chlapci sa ešte držia, počujem len pár podrývačých poznámok na môj vzhľad. Za triezva sa ovládajú. Vedia, že v pondelok budem v práci znovu ich vedúci. Je to vlastne teraz neoficiálna podniková akcia. Ako to bude neskôr, tuším. Vlastne viem. Posilňovať morálno-vôľové vlastnosti začali už tu. Bude dnes ešte veselo. Nezoceľujem ponúkaným koncentrátom svoju vôľu. Nie, nie som abstinent, no pred stúpaním nikdy neužívam "medicínu".

Začíname poctivo v smere značky. Na zimu sa to nepodobá. Vlhká, neskoro jesenná krajina v akomsi sychravom opare. Párkrát som cestou videl belavé malofatranské hrebene, takže tam hore bude aj sneh. Teraz stúpam ako posledný v rade. Síce sa dnes moc sťažujem, ale turistika mi nie je až taká neznáma. Mám za sebou pár viacdňových prechodov našimi pohoriami. Dokonca aj túto trasu som už zdolal. Ani neviem, pred koľkými rokmi som tadeto kráčal s Paľom a Igorom. Bolo to v období, keď sneh na Stohu nebol, no ani trávička sa ešte nezelenala. Spomienky na Žobrák sú dodnes kruté. A Stoh, to bol jeden kŕč za druhým v mojich, po zime netrénovaných nohách.

Predsa sa zjavujú prvé náznaky zimy. Ako naberáme nadmorskú výšku, vidieť prvé poletujúce snehové vločky. Pribúda ich, už sa aj ihneď netopia, stromy sa začínajú belieť. Teraz kráčam v súvislej mokrej snehovej pokrývke. Len pár centimetrov vysokej, ale už to má iný nádych. Začínam byť mokrý a to nielen zvrchu odevu. Spodné vrstvy patrične zmáčal pot a pritom sa neponáhľam. Z nohy na nohu, s pomocou paličky kráčam v stopách predchodcov. Klasicky tvorím zadný voj.

Dobieham parťákov. Nedobieham, oni majú krátku pauzu. Asi podporia morálku, prehodia pár slov a upravia si výstroj. Ja ich mlčky obchádzam. Pokračujem bez prestávky. Nevravia nič. Už to poznajú. Ak chcem, aby som nebol v cieli s obrovským meškaním, musí byť môj oddych čímsi výnimočným. Omnoho nižšiu fyzickú výkonnosť nahrádzam investovaním omnoho dlhšieho časového kapitálu. Oni ma obehnú na trase, ja ich zas pri pauzičkách. Na vytrénovaný krok, ako má Paľo s Mariánom, ozaj nemám. Snehovej prikrývky pribudlo, asi sme naozaj vystúpili vysoko. Nie je to klasické brodenie snehom, ale zvýšenú náročnosť cítim. Aj strmosť vzrástla. Odhadujem, že prichádzame pod Žobrák.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Neviem kedy, ani kto navrhol zľahčovací manéver. V tomto momente určite nie som proti. Totiž pochybnosti, čo ma kvárili, sa menia v istotu. Nebude to ľahké podujatie. Každá možnosť menšej námahy sa mi páči. Ide o také jednoduché riešenie. Obísť Žobrák traverzom zľava. Zbaviť sa jedného strmého stúpania a klesania. Ten kopec svoje meno nedostal len tak. Podľa mapy to nie je nič zložité a nástup na Stoh začneme až zo sedla pod rozložitým kopcom. Také geniálne a také jednoduché.

Vyrážame akýmsi priesekom. V pozícii, keď podľa papierovej mapy odhadujeme, že sme dosiahli výšku spomínaného sedla. Takto sa ide dobre, žiadne plahočenie do kopca, dokonca ani nezaostávam. Mladý les sa stratil, kráčame zrelým porastom. Páči sa mi tu. Miestami sa otvárajú pohľady do druhej strany doliny, asi smerom k zasneženému Chlebu. Nie som si celkom istý a v mape to nebudem kontrolovať.

Je tu pár vyvrátených stromov. Trošku divočiny nezaškodí. Keby svah nebol čím ďalej strmší, aj si to vychutnám. Tamto je popadaných stromov viac. Moc sa to nedá obísť. Takže pekne za sebou najľahšou cestou. Nemám dojem optimálnej trasy, čo si zvolili tí predo mnou. Skúsim to trošku vedľa. Dobré, asi mám cit pre terén. Alebo nie? Akosi sa mi to komplikuje. Niektoré vývraty smrekov sú kapitálne. Aj so svojimi koreňmi. Prekonať ich nie je žiadna sranda. Takýto spôsob turistiky je trošku nešťastný. A sneh tomu len pridáva. Pristúpiť ku kmeňu, chytiť sa vetvy, podliezť konár, vystúpiť na vrch a pomaly sa spustiť na druhú stranu. A opakovať mnohokrát za sebou. S maximálnou opatrnosťou, sneh môže skrývať mnohé prekvapenia.

A čo skrýše pod koreňovými balmi padlých ihličnanov! Ideálne pre medvedí brloh. Keby som mal popísať medvedie zimovisko, opísal by som ho tak, ako to, čo vidím okolo seba. Zobudiť dáku chlpatú obludu by nebolo ktovieaké šťastie. Pozriem po parťákoch. Každý si hľadá svoju cestu. Nikto nič ľahké nenachádza. Jediný efekt, čo sa dostavil, je široká rojnica, čo prehľadáva polom. Sme ako honci hľadajúci poľovníkom najväčšieho predátora našich hôr. Snáď nič neobjavíme.

Trápenie pokračuje, akoby nemalo konca. Len vpredu čosi presvitá. Snáď voľný priestor. Pomaly sa deriem k nemu. Klasicky sa dostavím na spontánne zhromaždisko ako posledný. - „Stojí to za starú bačkoru," hovorím otvorene. - To nevravím ja, ale počujem Mariánove slová, toho, čo je na tom najlepšie. Ja už na komentáre nemám. Podriaďujem sa osudu a rozhodovaniu schopnejších. Skúmame, kde vlastne sme. Stoh ďaleko a vysoko, vytraverzovali sme to prekliate nízko.

Momentálne som rád, že poznanie o nemožnosti zdolania Stohu sa pevne uchytilo aj v ich mysliach. Čo však ďalej? Je 12.30 a je jasné - späť a ani nadol sa ísť nedá. Len cesta vpred je možná. Tak kráčame dopredu. Traverzujeme vysoko nad dolinou, prechádzame otvorenými horskými lúčkami so solitérnymi alebo v menších skupinách rastúcimi mladými smriečkami. Žiadne medveďovo, ako tam vzadu. Snehu je občas po kolená. Kráčam na konci prerazenou stopou. Cieľom je biely holý hrebeň celkom vpredu, kdesi medzi Stohom a Poludňovým grúňom.

Postup s pomalým naberaním výšky zvládam. Stále odháňam myšlienku, čo sa však neustále vracia. Kde vlastne budem tráviť noc. Hrebeň je tak ďaleko a až za ním je civilizácia. Krok za krokom sa snažím držať aspoň rytmus, keď už nie tempo. Postupne ubúda stromčekov a vietor naberá na sile. Ozaj zimná túra to je. Našťastie vrstva snehu nedosahuje výšky, ani v návejoch, aby hrozilo lavínové nebezpečenstvo.

Občas zdvíham zrak a kontrolujem si odstup od partie. Vlastne je to pár roztratených jednotlivcov pohybujúcich sa jedným smerom, žiadna organizovaná skupina. Zjednotíme sa až na hrebeni, kdesi pod úpätím Stohu. Tak tam hore by ma dnes už nikto nedostal. Neobdivujem ani skalnatú siluetu Veľkého Rozsutca, ani si nevšímam výhľady ponad Vrátnu do diaľky. Už mi je všetko jedno.

Neviem prečo, no oznámenie o definitívnom dnešnom pláne prijímam rezignovane. V tomto stave ma nič nerozhádže. Ani potreba zdolania jediného dnešného vrcholu, Poludňového grúňa. Vraj pod ním je chata. A to môže byť naša spása. Len mi teraz hlavou preletí, aký dôležitý je vodca pre mužstvo, ktoré, ako ja, životný náboj stratilo. Čo sa tejto situácie týka, mám dojem, že vodcovia sú tu traja a zdeptané mužstvo tvorím len ja. A predsa niečo sa mi tu vrýva do pamäti. Vlado tu na vrchole Poludňového grúňa nezaprie svoje básnické črevo a trošku predčasne sumarizuje dnešnú túru: „Tak dnešný pokus dostať sa na Stoh skončil neúspešne vďaka nie najvhodnejšie zvolenej skratke.“

Po 15.30 h začíname prudký zostup pozdĺž zimného značenia. Vyrážame spolu, ale trvá to len chvíľku a zas sme kopa jednotlivcov. Niektorí sa ponáhľajú viac. Ja teda najmenej, aspoň podľa zadnej pozície. Už dole vidieť budovu nášho cieľa. Mám dojem, že aj dáke svetlo tam presvitá. Takže dnes je funkčná. Už len aby aj miesto na spanie bolo. A čo by bolo, ak by nebolo? Tak to nemôže byť. Do Štefanovej to už nedám.

Predvoj v zložení najmladšieho s najvýkonnejším členom výpravy vchádza do dverí. Mňa čaká ešte poriadny kus. V stúpaní a klesaní, teda v ich rýchlosti nemám rozdiel. Kráčam na istotu. Padajúci súmrak ma neprinúti k zvýšenej aktivite. V tomto ročnom období tma prichádza ozaj skoro. Už aj Paľo je dnu. Po viac ako pár minútach aj ja.

Vidím, predvoj je, dá sa povedať, v civilnom. V chate zo mňa padá obrovský kameň zaťažujúci mi dušu. Robí to taký rachot, že ani poriadne nepočujem, čo Vlado vraví. Určite čosi o zabezpečenom nocľahu. Navigáciu do izby zvládam v pohode. Zaujímam lôžko v prízemnej časti poschodového vybavenia. Hore by som ani nevyliezol. Začnem sa dávať do civilizovanejšieho stavu. Rezervný odev na telo, použité časti, mokré od snehu a potu, rozvešiavam, kde sa ešte dá. Teraz aspoň pár minút polohy ležmo.

No fajn, krátky oddych pomohol. Teraz pozrieť sa, kde partia zakotvila. No kde asi? Predsa tam, kde niečo dobrého ponúkajú. Dnes to bude dlhý večer. Nechcem konca vidieť, budem sa musieť skôr "zdekovať". Zatiaľ to je dobré, len teplý čaj sa niečím popravuje. Horšie bude, ak čaj chutiť prestane. A to nemajú všetko hruškové vysokooktánové palivo z cesty spotrebované. Nebolo dostatok príležitosti ani atmosféry, aby tankovať sa chcelo.

Niektoré rána bývajú kruté. Proti času sa nič robiť nedá. Tak musím z tepla postele vyliezť. Nedeľa už pracovným pondelkom smrdí. Treba sa mi zbaliť, nech ma tu partia nenechá. Predsa dole k autobusovému spoju to chvíľku potrvá. Plus nie tak krátka cesta domov. Zaujímavé, z večera mi žiadne spomienky neostávajú. A keď sa pýtam, len lakonickú odpoveď počujem: „Tak to môžeš byť rád, že si nič nepamätáš.“ Asi to tak má byť, tak je to správne.

Vonku je to pekný, aj keď zamračený zimný deň. Bodro vykračujeme vpred. Dole k autobusovému spoju to nie je až tak blízko. Zaujímavé, telo mi dosť zregenerovalo. Niežeby som stačil ich tempu, no odrovnaný po včerajšku nie som. A to som v sobotu ťažko odháňal myšlienky o mojom poslednom nielen turistickom dni. Veru do hôr ešte pôjdem, aj keď to radšej mimo zimu budem realizovať. Momentálne je to síce pekné, predsa sa mi občas nohy šmýkajú. Aj trasa sa mi dlhšia zdá, ako som tam hore mal dojem. Predsa sa dočkám. Schádzam k zasneženej chate Vrátna, posledný, ale predsa.

Dej sa odohral na konci minulého tisícročia. Spísaný bol účastníkom v marci 2022 na základe deravých spomienok, pár fotiek a hlavne jedného videa. (Ďakujem Vladovi V., že ho aj v tých ťažkých podmienkach natočil.) Preto je len príbehom a všetky diskutabilné momenty nemusia ani zodpovedať pravde. Prípadné priestupky proti zákonu sú už desaťročia premlčané a nad tými proti zdravému rozumu možno len pokrútiť hlavou.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek