Pôjdeme prechod rokliny Suchá Belá so zamrznutými vodopádmi. Už som ju prešiel v jeseni, ale počas zimy som ani v jednej nebol, tak ma to dostatočne motivovalo, aby som sa túry v spoločnosti dobrých a milých priateľov zúčastnil. Slovenský raj je jediným miestom, kde je najviac nádherných tiesňav, ktoré vedia turistu očariť v každom ročnom období. Sú náročné ale podpora technickým zabezpečením pre turistu je dostatočná, a tak by to zdatnejší turista mal v pohode zvládnuť. Odmena v podobe dlhodobo rezonujúcich spomienok bude však až po prekonaní niektorej z nich. Počítam s tým, že zimná Suchá Belá bude krajšia a čarovnejšia ako v inom období.

Trasa

Podlesok – Suchá Belá, ústie – Suchá Belá, záver – pod Vtáčím hrbom – nad Podleskom – Podlesok

Len cesta autami nám bude trvať viac ako hodinu. Cesta diaľnicou ubehne rýchlo, aj keď sa zastavíme na kávu na odpočívadle Malý Šariš. V Spišskom Štvrtku schádzame dole z diaľnice a poďme smer Hrabušice a Podlesok. Po ceste môžeme v lúčoch slnka pozorovať tatranské štíty a vrchy Slovenského raja. Za pár minút sme na parkovisku a môžeme začať našu dnešnú túru. Opúšťame parkovisko a ideme k smerovníku, kde pokračujeme po zelenej k ústiu Suchej Belej.

Roklina Suchá Belá

Najznámejšia roklina v Slovenskom raji v jeho severnej časti, ktorou preteká rovnomenný potok. Vlieva sa v Podlesku do Veľkej Bielej vody a táto do rieky Hornád. Ústie doliny je len niekoľko desiatok metrov od turistického centra v Podlesku. Dĺžka prechodu roklinou je necelé 4 km. Nachádza sa v nej niekoľko pekných vodopádov: Misové, Okienkový, Korytový a Bočný vodopád, tiež nádherné skalné steny s jaskynkami. Je to NPR patriaca do NP Slovenský raj od roku 1964.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nebudem sa rozpisovať o objavení tiesňavy. Poďme do doliny, a tak ako budem postupovať, budem opisovať niektoré zaujímavé miesta. Hneď po vojdení do zalesnenej časti doliny sa zastavujem pri dvoch informačných tabuliach o rokline. Začiatok je v nadmorskej výške 505 m. Prvé kroky sú pohodové a aj to málo vody, čo zvykne v potoku pretekať, je zamrznuté. Snehu je málo a aj po ľade sa ide fajn, takže si nedávam na nohy mačky. Uvidím, ako to bude neskôr, a ako správny turista ich mám po ruke v prípade potreby pre svoju bezpečnosť.

Začiatok rokliny je širší a až neskôr sa zužuje s pribúdajúcimi skalami. Mráz v niektorých miestach okolo kameňov v potoku vytvoril pekné a zaujímavé tvary, ktoré potešia. Mierne stúpanie vpred v zužujúcej sa rokline je stále náročnejšie a treba si dávať pozor kde stúpiť. Na bralách sa objavujú prvé výtvory z ľadu. V rokline pribúdajú kmene v potoku, ktoré jej tiež dodávajú atmosféru divokosti. Stále je to zatiaľ len po stranách a dnom potoka. Slniečko ožaruje svojimi lúčmi vrcholky ľavej strany doliny v jej vrcholových partiách. Vchádzajúc do užšej časti tiesňavy je viac ľadových cencúľov a jazykov z dier skál. Dostali sme sa dolinou k prvému vodopádu – ľadopádu.

Misové vodopády

Voda tečúca z vrcholu dole do misiek je zakrytá ľadovým pancierom, ktorý je na niektorým miestach prerušený. Čaká nás prvé prekonanie prevýšenia po rebríku. Vodopád je jedným z najvyšších v roklinách Slovenského raja. Meria 29,5 m. Našťastie nie je pokrytý vrstvou ľadu, a tak sa hore stúpa v pohode. Pekná ľadová plocha je hneď vedľa rebríka v dolnej časti na skalnej stene. Padajúca voda za plášťom z ľadu len tak hučí a dopadá do misiek v skale, ktoré si tu za stáročia vyhĺbila. Dostávam sa nad vodopád a pokračujem dolinou ďalej, obdivujúc skaly a ľadopády. Sú zatiaľ menšie, ale aj tak potešia. Veď práve o nich to dnes je. Vidieť čaro zľadovatenej vody na skalách a pod prevismi.

Postupujem v užšej časti medzi skalami, je tu aj viac stúpačiek, plošín s lanom upevneným na prichytenie sa rukou pri kráčaní nad potokom. Zo skalných dier a jaskýň sa na nás vyplazujú ľadové jazyky až k zemi. Dostali sme sa postupne k väčšiemu ľadopádu, pod ktorým skupina štyroch ľadolezcov skúša zdolať masu vzniknutú z vody. Jeden za pomoci čakanov a mačiek zabezpečený lanom je skoro pod jeho vrcholom. Obozretne hľadá miesta, kam stúpiť a zaboriť čakany do ľadovej masy. Pekný adrenalín, len to vyskúšať. No na to nie sme pripravení, a tak sa aspoň tešíme s nimi. V najužšej časti doliny pokračujeme medzi skalnými stenami po stúpačkách a železných plošinách stále ďalej. Spomeniem jedno skalné okno, ktoré je po ľavej strane v smere postupu a na druhej strane hneď pekný ľadopád. Zo zúženej časti sa dostaneme na trocha voľnejšiu časť a máme pred sebou ďalší vodopád s prekvapením, ktoré nás čaká na jeho vrchole.

Okienkový vodopád

Je to prekvapenie. Hore na jeho vrchnej úrovni je skalné okno, ktorým sa po prekonaní rebríkov dostanem na jeho vrchol. Musím sa poriadne ohnúť, aby som sa dostal skalným oknom na jeho druhu stranu na úroveň potoka. Ruksak a palice v ňom mi trocha prekážajú. Som na druhej strane a pohľad dole je úžasný. Samý ľad a padajúca voda z potoka steká po stene vodopádu. Priatelia dole sú celkom malí. Veď má cez 12 metrov. Stále je to náročnejšie. Pribudlo o trocha viac snehu, ale nie zas tak, aby nám to veľmi bránilo v postupe roklinou. Nad hlavami máme modré nebo a po stranách skalné steny. Zabezpečovacie zariadenia nás posúvajú pomaly, prekonávame stúpanie až sa dostaneme k ďalšiemu vodopádu.

Okrúhly vodopád

Plošiny, rebrík a zas plošiny nás dovedú nad jeho 8,5 m výšky. Tiež je pokrytý ľadom, pod ktorým sa ozýva padajúca voda z potoka Suchá Belá. Názov je odvodený od vyhĺbeného koryta v skale, ktorou steká voda. Aj tento je zľadovatený. Skalné steny sa začínajú rozostupovať a tiež stúpanie sa zmiernilo. Po chvíľke vľavo je vidieť stenu a na nej veľký ľadopád.

Bočný vodopád

Je vysoký 8 m a po jeho stranách sa do výšky týčia skalné steny. Naľavo je vidieť nejakú jaskyňu. Aj na bočnom, zimou a mrazom vytvorenom ľadopáde sa skupina lezcov pokúša zdolávať jeho ľadový povrch. Bližšie k nemu však nejdem, ale pokračujem ďalej a obdivujem ďalšie menšie ľadopády a cencúle na skalách a skalkách. Je to čarovné a nezabudnuteľné. Posledné skalné zúženia a technické zariadenia v skalách. Dolina len mierne stúpa a začína sa viac otvárať. Miznú skaly, zmierňuje sa stúpanie a až v jej závere od prameňa nás čaká posledné prevýšenie, kým sa dostaneme na cestu nad dolinou.

Vľavo sto metrov spevnenou cestou je smerovník a posedenie. Je tu drevený kríž a dostatok miesta, takže si v pohode sediac na lavičkách môžeme oddýchnuť. Máme za sebou nádherný výstup roklinou plnej ľadu, skalných vysokých brál a čarovne neskutočnej zimnej prírodnej scenérie. Bude to nezabudnuteľný zážitok. Na jeseň to bolo celkom iné, aj keď tiež veľmi nádherné. Veď každé ročné obdobie má svoje špecifické stránky a príroda a okolie sa tiež mení. Teraz máme čas na jedlo a doplnenie tekutín pred ďalšou časťou trasy. Oddych padne vhod, a tak sa trocha vyhrievame na slniečku pod modrou oblohou.

Sme všetci pokope, aj sme oddýchnutí, tak môžeme pokračovať späť na Podlesok. Po žltej a neskôr červenej trase. Táto časť ubieha oveľa rýchlejšie, veď je bez ťažších stúpaní, a tak nás v slnečnom jase teší okolitá príroda. Pomedzi stromy občas vidíme zasnežené vrcholky Vysokých Tatier, jagajúce sa v slnečných lúčoch. Aj pohľad ku Kráľovej holi poteší, k jej bielemu vrcholu s vysielačom.

Lesná cesta sa točí okolo vrcholkov a nad dolinami. Zastavujeme až pri smerovníku pod Vtáčím hrbom. Tu sa opäť počkáme a potom spoločne pokračujeme ďalej. Opäť je vidieť k Vysokým Tatrám, a keď zájdem trocha do lesa, tak sa ukážu niektoré lepšie viditeľné časti tatranských štítov. Je vidieť celé Belianske Tatry, niektoré štíty Vysokých Tatier ako Lomnický, Slavkovský a vľavo Kriváň. Znalec by ich spomenul viac. Hlavne že potešili svojou majestátnosťou.

Klesáme stále nižšie a neskôr máme výhľad na Levočské vrchy a dediny Spiša medzi Slovenským rajom a Levočskými vrchmi. Na zákrute cesty sa nachádza lavička a prameň. Objaví sa nejaká skalka a strmšie miesta na červenej značke skracujú cestu modrej cyklotrasy. Na chvíľku ešte zastavujeme pri smerovníku nad Podleskom, kde sa pripojí trasa od Kláštoriska.

Posledné strmé klesanie a sme dole na lúke pri chatách. Prechádzame po moste cez potok Veľká biela voda a už sme pri smerovníku. Na dnes to máme za sebou. Na spiatočnej ceste ešte chceme zájsť k veľmi peknej ľadovej krásavici v dedine Matejovce nad Hornádom. Šikľavá skala s čarovnou až rozprávkovo nádhernou ľadovou výzdobou v podobe ľadu a cencúľov. Určite je to miesto, ktoré by aspoň raz v živote v najkrajšej zimnej výzdobe mal turista vidieť a navštíviť. Mali by sme to do západu slnka v pohode zvládnuť. Je to len 20 km od Podlesku cez Spišskú Novú Ves.

Zhrnutie

Dolina Suchá Belá dnes bola úplne iná, ako keď som tu bol prvýkrát. Čaro zimy a ľadu jej dodalo iný rozmer. Počas zimných prechodov v rokline treba myslieť na bezpečnosť a použiť mačky a palice. Vysoké skalné steny v niektorých častiach plné ľadového čara z jazykov vytekajúcich zo skál. Ľadové cencúle visiace a očarujúce nad prevismi boli dnes úžasné. Ešte aj slniečko a modrá obloha prispeli k atmosfére čarovnej zimy v rokline. Zdolať rebríkmi jej tri vodopády, ktoré sčasti pokrýval ľad, vidieť skalné okná a všetko čarovné na okolo, bolo dnes pre nás nezabudnuteľným zážitkom. Ešte sme s lezcami na ľadopádoch doslova prežívali v duchu adrenalín z ich výkonu na ľade stúpajúc hore. Bolo to dnes nádherné, úžasné a turisticky veľmi atraktívne. Jednou z ôsmich prístupných roklín k zdolaniu i videniu pre milujúceho turistu v NP Slovenský raj. V duchu sa teším na ďalšie prechody, hlavne v tých, ktoré som ešte nespoznal.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek