Chceme spojiť náročnosť, krásu zimy a ľadu a zladiť s neprístupnými skalnými stenami plnými ľadopádov. Kamaráti navrhujú tiesňavu Veľký Sokol v NP Slovenský raj. V tejto som však ešte nebol, a tak nemám námietky. Aj tak som to mal v pláne niekedy v lete. Po skúsenosti spred týždňa, keď sme prechádzali Suchú Belú ma to však veľmi potešilo. Možno bude krajšia, náročnejšia, menej prístupná, určite však bude čarovná v zimnom ošatení aspoň taká, aká bola minulá. To však môžeme posúdiť až po jej prejdení a návšteve. Určite ma Slovenský raj nesklame a budem mať opäť na dlho na čo spomínať. Zatiaľ vždy dokázal uspokojiť moje chute turistu na potulkách v ňom.

Trasa

Piecky-Píla – Sokol, horáreň – roklina Veľký Sokol – Glacká cesta – Glac, bývalá horáreň – Malá poľana – Palc – Piecky-Píla.

Všetko sa dohodlo po telefóne a je tu sobota, na ktorú je túra naplánovaná. Ostatné podrobnosti sa dozviem cestou autom na miesto začiatku trasy. Necelé dve hodinky so zastávkou na kávu na diaľnici ubehnú rýchlo a parkujeme v katastri Hrabušíc, v Píle. Je tu zopár aut, ale naším smerom nejde nikto. Väčšinou kráčajú smerom do rokliny Piecky. Naša skupina odchádza od smerovníka po zelenej okrajom lesa popri potoku, kde je samý ľad. Niektorí hneď berú mačky na nohy, lebo sa ľadom kráča lepšie. Míňam vodárne.

Zastavujem sa pri hati na Veľkom Bielom potoku, okolo ktorého kráčame cestou k horárni Sokol. Opačnú stranu vrcholkov kopcov zalievajú slnečné lúče, a tak to dnes vyzerá na pekný a slnečný deň. Nakoniec ešte prejsť lúkou a obchádzame horáreň vyznačeným smerom k smerovníku pri ceste. Na druhej strane cesty ani nie 50 m je prameň Čierna dolina. Dobré vedieť pre budúcnosť. Sme pokope celá skupina, a tak sa fotíme do albumu klubu a vyrážame v naznačenom smere cez most medzi stromami. Sprievodcom nám bude potok Sokol, ktorý tiesňavou preteká.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľký Sokol

Roklina v Slovenskom raji, ktorá je najdlhšia. Meria 5,5 km. Ústie začína v nadmorskej výške 610 m a záver je na 899 m s prevýšením asi 300 m. V doline by sme mali naraziť na Malý a Veľký vodopád, Kamenné vráta a prejsť najkrajšou časťou Rothovou roklinou. Vysoké skalné steny v niektorých častiach majú mať výšku až 300 m. Uvidíme.

Prvý prechod roklinou 20. 8. 1898 uskutočnila skupina na čele s prof. Martinom Rothom. Od roku 1956 tu boli horskou službou namontované prvé železné rebríky. Nedá sa tu pri horárni zaparkovať, a tak je menej navštevovaná. Pre turistu by však 2 km navyše nemali byť problém. Je to bez väčšieho stúpania a úplne v pohode. Začiatok dolinou je okolo potoka Sokol, ako by ste kráčali niekde v lese v širokej doline bez náročného stúpania. Po štvrťhodinke prechádzame na druhú stranu potoka a pokračujeme ďalej proti prúdu. Ukazujú sa prvé vrcholky ešte vzdialených skalných časti zaliatych v lúčoch hrejúceho slniečka.

Prvé skalky máme pred sebou pri potoku po 3/4 h. Ešte chvíľku kráčame a sme celkom v objatí doliny a stále sa to zužuje. Objavujú sa menšie náznaky ľadových miest na skalkách. Kde-tu sa objaví menšia jaskyňa alebo diera v skale. Stále je to však bez väčších a náročnejším miest a stúpania. Padnuté kmene stromov a ich ostatky trocha znepríjemňujú chôdzu potokom a popri ňom. Sme niekde zhruba v polovici tiesňavy, keď je tu prvý drevený rebrík nad potokom a začína sa zužovať a naberať na prírodnej divokosti a čarovnosti. Stále viac sa objavujú menšie ľadopády a jazyky zo skál. Je to naokolo čarovné a divoké, jedným slovom neopísateľné.

To sme sa dostali do najužších časti rokliny s názvom Kamenné vráta. O chvíľku stojíme pod Malým vodopádom, ktorý je vysoký 8,5 m. Voda steká za jeho ľadovým pancierom, ktorý mráz a zima vytvorili. Na jeho vrchole je železná lávka, ktorá nás prevedie na druhú stranu potoka. Hore sa dostávame po jeho pravej strane železným rebríkom a v mačkách obozretne stúpame dávajúc pozor, aby sme stúpali do stredu podrážky topánok a nezakopli o železné hroty. Bezpečnosť je vždy na prvom mieste hlavne za zimných podmienok. Každý krok a stúpnutie nohou je treba poriadne zvážiť, nič nenechať na náhodu. Radšej ísť pomalšie a užiť si to, ako rýchlo prejsť.

Už to len a len stúpa a o štvrť hodinku sme pri ďalšom vodopáde s výškou 7 m. Ide o Veľký vodopád, dnes ľadopád. Napriek skalným stenám je to všetko nádhernejšie a čarovnejšie. Za jeho pancierom počuť tiecť vodu, ktorá dopadá do spodnej vymletej misky v skale. Ľavou stranou najprv plošinkami a potom rebríkom sa dostanem na jeho vrchol. Hľadiac dole do misky pod vodopádom a na priateľov obozretne kráčajúcich plošinkami a rebríkom vnímam okolitú masu skalných stien a ľadopádov nejako inak ako v inom období. Je to trocha možno z pohľadu na bielu farbu snehu a ľadu, ktorý niektoré časti zakrýva. Miest s cencúľmi visiacimi zo stien je viac a sú krajšie. To máme za sebou dve hodinky cesty, ale ešte stále sme medzi skalami.

Vchádzame do najkrajšej časti rokliny pomenovanej po prof. Martinovi Rothovi, ktorý ju s priateľmi prešiel ako prvý. Stále ešte máme miesta, kde kráčame po padnutých kmeňoch stromov, drevených lávkach a rebríkoch na prekonanie výšok. Je to paráda. Ešte spomeniem Kaskádový vodopád. Ľadopády a pohľady hore na vrcholky skalných stien, ožiarených slnečnými lúčmi, len dotvárajú celkovú rozprávkovú atmosféru prechodu dolinou. Niektoré steny siahali až do výšky 300 m. Aj dolina sa začína postupne otvárať, spomeniem ešte jednu peknú skalku na okraji potoka, ktorá má trocha viac zaujala svojim tvarom. Samozrejme, že aj niektoré časti padnutých stromov a ich kmene dotvárajú divokosť celej doliny.

Posledný menší vodopád medzi skalami a už sa nám otvára roklina viac do strán. Nebo nad nami je fascinujúco modré a slnečné lúče sa opierajú o vrcholky stromov na posledných skalných stenách, strácajúcich sa na stranách doliny. Postup v ďalšej časti je viac-menej len pod ihličnanmi a pekne sa kráča bez väčšieho stúpania až k miestu, kde sa lesný chodník stáča vpravo a čaká nás ešte posledných sto až dvesto metrov vľavo vystúpať na Glackú cestu k smerovníku. To najkrajšie a najťažšie už máme na dnes za sebou, aj keď sme len niekde v polovici dnešnej trasy. Hore čakáme na lavičkách ostatných priateľov zo skupiny a, samozrejme, je potrebné dať si trocha teplého čaju, zajesť si, jedným slovom, posilniť sa.

Glackou cestou

Všetci sme hore a oddychujeme. Čerpáme silu na pokračovanie, samozrejme že nahor, ale už to nebude také náročne. Všetci sme si oddýchli, a keďže trocha fúka vietor, tak pokračujeme vpred po červenej k bývalej horárni Glac. Cesta mierne stúpajúc sa neskôr stáča vpravo hore a potom sa vľavo odbočiac dostaneme na lúku, kde stála niekedy horáreň. Hneď po vyjdení z lesa je studňa a na druhej strane lúky je prístrešok s posedením a smerovník. To nám od smerovníka na Glackej ceste trvalo hádam štvrť hodinku cesty dobrou lesnou cestou. Z cesty cez koruny a konáre stromov bolo vidieť na Havraniu skalu a zasnežené štíty Vysokých Tatier. Opäť sa čaká na oneskorencov a tých, čo postupujú kvôli foteniu pomalšie. Veď turistiku si treba patrične vychutnať.

Na slniečku je fajn, a tak si ho trocha užívame. Vitamín D je vitamín a po zime ho potrebujeme o to viac. Hore na lúke je do 10 cm snehu, tak sa v slnečných lúčoch pekne odrážajú v lesknúcom sa snehu. Spoločná fotka do albumu a vyrážame ďalej na cestu dole. Údaj zo smerovníka nám napovie, že za polhodinku by sme mali doraziť na Malú poľanu. Sneh sa v niektorých miestach stráca, a tak si dávame dole mačky, ktoré sme mali nasadené.

Dorazili sme na rázcestie pri Malej poľane. Odbočujeme vľavo a pod lúkou ideme ďalej lesnou cestou. Na lúke je vidieť lesnú chatu, ale nejdem k nej. Na konci lúky sa opäť stáča cesta vľavo a pokračujeme vpred. Vrcholky stromov stále osvetľujú slnečné lúče, a tak aj k nám občas prerazia, aby nás trocha zohriali. Míňam polozrúcaný senník, pomaly ubúda aj snehu v lese. Začíname trocha klesať a až nás to po hodinke dovedie ku smerovníku. Počas cesty to nie je také zaujímavé, ale príroda vie ponúknuť stále niečo, čo osloví putujúceho lesom.

Aj keď nie sú výhľady, tak cez stromy je vidieť na vrcholky na druhej strane doliny, nad ktorou ideme. Staré pne, ktoré majú rôzne tvary a je len na fantázii, čo si dokážeme predstaviť. Ešte sa občas objaví na hrebeni vedľa cesty skalka a podobne. Je to len a len na nás ako dokážeme vnímať les a jeho okolie. Dorazili sme k smerovníku Palc. Tu sa rozlúčime s červenou, ktorá by nás doviedla dole k horárni Sokol, ale ranná skúsenosť po zľadovatenej ceste nás odrádza, takže radšej budeme pokračovať v zostupe priamo do Píly, kde sme zanechali štvorkolesových tátošov. Po kamennej ceste sa schádza dosť zle, ale už nemáme pod nohami sneh.

Posledná polhodinka je o prekonaní klesania necelých 300 m, a tak sa to serpentínovite točí dole až sa dostaneme na okraj Píly, kde si musíme dať pozor na ľadovú cestu. Obchádzame to obozretne okrajom, hľadajúc miesta, kam stúpiť a nešmyknúť sa. Je tu posledný smerovník a ostáva len niekoľko desiatok metrov, aby sme mali putovanie zimnou prírodou rokliny Veľký Sokol za sebou.

Zhodnotenie

Veľký Sokol splnil očakávanie, ktoré som mal. Bol to najdlhší a najdivokejší prechod v roklinách, ktoré mám za sebou. Výška stien siahajúca až k 300 metrom bola nedosiahnuteľná a práve to umocnilo divokosť a nedostupnosť. Čo sa však týka ťažkostí, tak vychodený turista by sa nemal obávať náročnosti jej prechodu. Prevýšenia sú všade a množstvo padnutých kmeňov v potoku a v doline tiež dopĺňali jej divokosť. Bola však v zimnom šate nádherná a ľadopády a cencúle visiace v niektorých miestach dotvárali stav divokej prírody. Mám ďalšie miesto nádhernej slovenskej prírody za sebou a už sa teším na ďalšie neznáme miesta.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek