Manžel veľmi nedôveroval môjmu nápadu, veď čo tam už len môže byť! Vtedy sme na tom kopci na skalách našli len starú rozpadajúcu sa lavičku a veľmi obmedzený výhľad. Pripojila som teda aj botanický cieľ a dal sa nahovoriť.

Trasa

Tlmače – Lipník – starý kameňolom – Výstrkov pod Ostrovicou – Plešovica, rozhľadňa – Lipník, sídlisko – Skala – Kozárovce

Vystúpili sme z pravidelne meškajúceho osobáčika v Tlmačoch (15 minút minimálne kvôli pomalej ceste, ktorá tam je roky, len kompetentní o tom asi nevedia, a keby boli naozaj kompetentní už dávno by upravili grafikon). Teraz nám to neprekážalo, lebo z Tlmáč pokračujeme aj tak pešo.

Ak chcete, prečítajte si niečo o Tlmačoch, ak nie, preskočte!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tlmače

Malé mestečko s bohatou históriou. Prvá písomná zmienka je z roku 1075, kedy bola „rybárska osada menom Talmach“ darovaná benediktínskemu opátstvu v Hronskom Beňadiku. No územie okolo Tlmáč, tzv. Slovenská brána, bolo osídlené už v dávnoveku. Podľa archeologických nálezov už od mladšej doby kamennej t. j. 2000 rokov pred Kristom. V období Veľkomoravskej ríše tu bolo niekoľko nížinných sídlisk a výšinných hradísk. V stredoveku, vďaka majetkovým sporom zemepánov, obec na určitý čas spustla. V 17. storočí obec poznačili turecké nájazdy a dokonca sa tu odohrala aj veľká bitka medzi cisárskymi vojskami a Turkami.

Z novšej histórie bola pre Tlmače dôležitá najmä výstavba kotlárskeho závodu Levická kotláreň v roku 1948 a následne výstavba sídliska Lipník pre zamestnancov závodu. Mesto Tlmače tvorí pôvodná obec na ľavom brehu Hrona s 699 obyvateľmi a sídlisko Lipník na pravom brehu s 3181 obyvateľmi (údaj z oficiálnej stránky mesta). Sídlisko Lipník má štvorcový pôdorys a hoci je na pomerne malej ploche, nepôsobí stiesneným dojmom, ale naopak, vďaka bohatej zeleni a peknej oddychovej zóne s veľkým parkom je celkom prevzdušnené.

Od stanice sme prešli jednou ulicou pôvodnej dediny Tlmače a mostom ponad Hron sme prešli na pravý breh rieky. Cez veľkú križovatku sme sa Kozmálovskou cestou dostali na okraj sídliska Lipník. NCH začína na námestí sídliska, my, vzhľadom na cestovanie, sme si ho prešli od konca. Chodník je dobre značený obojstranne, a tak nebol problém. Hneď na okraji lesa nám prvé smerovky ukázali smer a prezradili, že chodník bol otvorený v roku 2021.

Trasa vedie veľmi dobrou lesnou cestou len miernym stúpaním. Ostatní mi trochu ušli, lebo hneď na začiatku som neodolala a fotila som prvé chochlačky a fialky. O chvíľu som však bola pri nich. Stáli pred prvou, teda vlastne poslednou tabuľou NCH a poctivo čítali. Zastavenie č. 6: Pod Bralami – Malé Kozmálovce, informuje o obci Malé Kozmálovce, ktorá bola začas súčasťou mesta Tlmače a NCH prechádza časťou jej chotára.

Pokračujeme v ceste. Les je ešte sivý, len v podraste občas zasvietia farebné chochlačky a fialky. Dostávame sa do časti Kamenné a tu stretávame prvého človeka. Je to bežec, ktorý beží v protismere. Letmo sa pozdravíme a pokračujeme. O chvíľu vychádzame na štátnu cestu, ktorá vedie z Malých Kozmáloviec smerom na Zlaté Moravce a Mochovce.

Cestou o takomto čase veľa áut nejazdí, ale aj tak pridávame do kroku, lebo asfalt nie je náš kamarát. Našťastie 200 metrov je rýchlo za nami a opäť schádzame na poľnú cestu pod les.

Vzápätí nás pristavuje starý kameňolom a v ňom veľký včelín. Neodoláme, obídeme rampu a vchádzame do kameňolomu. Staré kameňolomy ma fascinujú tým, ako v nich vidieť, že príroda má vždy posledné slovo. Každú takúto ranu spôsobenú človekom nakoniec „zacelí“ a o pár storočí ani nebude poznať, čo tu človek páchal. Len jedno ma znepokojuje – v poslednom čase sa kameňolomy otvárajú ako na bežiacom páse a nie som si istá, či príroda dokáže držať krok.

V starom kameňolome je okrem včelína drevené posedenie. To sme hneď využili na kávičku a na naše prekvapenie Vlado vytiahol z batoha fľašku, keksíky, čipsíky a iné "lakocinky". Vraj má 70, a tak to treba osláviť. Tak nech mu to stále myslí a šliape a nech ešte dlho chodí s nami.

Posilnení pokračujeme ďalej. Prichádzame k rázcestníku Výstrkov. Odtiaľto ide krátka odbočka k samote pod Ostrovicou. Išli sme po nej. Odbočka vedie popod les na široké lúky, z ktorých je pekný pohľad na sídlisko Lipník, večne pariace komíny Mochoviec aj na samotu pod Ostrovicou. Nad samotou je slnečná skalnatá ostroha a samozrejme už doma som plánovala, že ju treba preskúmať. Pokoj domácich na samote sme nemienili rušiť, a tak sme sa pustili okrajom poľa vpravo.

Dlho nepršalo, zem bola ešte tvrdá, k lesu sme prišli bez úhony. V lese to bolo horšie. Skaly odspodu aj zboku boli obrastené kriačinami a trninami. Horko-ťažko sme sa prebili na skaly. V skalných štrbinách kvitol hľadaný krivec český. Je to roztomilý miniatúrny kvietok, jeden z tých pre botanikov vzácnejších. Obyčajný turista by si ho ani nevšimol. Páči sa mi naša partia! Keď videli akú mám radosť, tešili sa so mnou. Povedľa skalného brala sme zišli z druhej strany, obišli sme samotu a vrátili sa na značku. Chvíľu kráčame a sme pri ďalšej tabuli.

Zastavenie č. 5 – Živočíšstvo v našom lese, informuje o tom, že ak budeme dostatočne pozorní, čo všetko môžeme stretnúť v lese, na lúke či pri vode v okolí Tlmáč. Okrem svine divej všetko milé zvieratká. Pár metrov od tabule nás rázcestník posielal odbočkou na vyhliadku. Nenamietali sme, a tak sme pomaly zdolávali 70 výškových metrov na vrchol. Cez vrchol sme len rýchlo prebehli, veď čo už napozeráte z vrchu, z ktorého nie je výhľad a navyše ho hyzdí železná ozruta? Chodníček pokračoval poza vysielač k peknému posedeniu, ale zvedavejšia časť sa už hrnula dole k rozhľadni.

Zastavenie č. 4 – Na vyhliadke, informuje o samotnom mieste, kde sa vyhliadková veža nachádza. Keďže tí dole neboli ochotní sa vrátiť a najskôr sa najesť, museli sme ísť všetci o hlade na vyhliadku. A bolo na čo hľadieť. Samotná „vyhliadková veža“ je zaujímavá. Nejde sa na ňu hore, ale naopak dole. Je urobená na spôsob vyhliadky Stráž nad Vinicou. Okrem tabule NCH sú na kovovej konštrukcii ešte dve. Jedna - textová, oboznamuje o tom, že v týchto miestach stálo kedysi hradisko a druhá - fotografická, zobrazuje, čo všetko sa dá odtiaľto vidieť.

V kovovej schránke je vrcholová kniha, ale žiadny lacný zošit z papiernictva! Hrubá kniha v tvrdom obale so záložkou a logom KST Tlmače bola robená na objednávku. Všetci sme boli milo prekvapení týmto miestom. Jediné, čo nás rušilo, boli tabuľky s upozorneniami a zákazmi. Je smutné, že ľudí treba upozorňovať aj na veci, ktoré by im mali byť samozrejmé.

Dlho sme sa pozerali a keď konečne všetci vyhladli, vrátili sme sa na odpočinkové miesto a baštili. Zároveň sme uvoľnili priestor pre skupinku, ktorá prichádzala. Cestou dole sme stretli ďalšie skupinky. Potešil nás záujem ľudí o toto miesto.

Veľmi neradi sa vraciame rovnakou cestou, preto sme zamierili na lesný chodníček, ktorým sme išli pred dvomi rokmi hore. Ten však zarástol, občas sa strácal, a tak sme si užili ďalšie prebíjanie sa mladinou, hrabinou a popadanými stromami. Vyšli sme rovno pri ďalšom zastavení.

Zastavenie č. 3 – V našom lese, hovorí o rastlinstve a funkcii lesa. Aj túto tabulu sme preštudovali a pokračovali po značke peknou lesnou cestou. Tento úsek bol krátky a o chvíľu sme boli pri ďalšom zastavení. Zastavenie č. 2 – Pri cintoríne, hovorí o prírodných pomeroch kraja. Hovorí o geológii, hydrológii, pôdnych pomeroch a to všetko dopĺňajú fotografie zaujímavých lokalít okolia.

Cintorín je na okraji sídliska a po prekročení mostíka cez potok Lipník sa ocitneme medzi bytovkami. Vedľa chodníka sú široké pásy trávnika, v ktorom začínajú rásť krivce, sedmokrásky či fialky a pomedzi to sú v malom parčíku vysadené záhradné kosatce a tulipány. Zaujímavá úprava trávnika. Prišli sme na Námestie odborárov, kde NCH začína a stojíme pri tabuli č. 1.

Zastavenie č. 1 – Námestie odborárov, hovorí o histórii mesta a tiež o vzniku chodníka. Ak čakáte, že chodník vznikol zásluhou eurofondov, ste na omyle. O jeho vznik sa pričinili domáci turisti, starostovia dotknutých obcí a lokálne firmy. Chodník bol postavený predovšetkým pre miestnych obyvateľov, aby sa rozšírila možnosť aktívneho trávenia voľného času, ale radosť z neho máme aj my cezpoľní. Na peknom námestí plnom zelene bola otvorená krčma, a tak sme zašli na pivko.

Tu opis NCH končí, ale nie naše putovanie. Máme pred sebou ešte cestu do Kozároviec, a tak Vladko objednáva deväť malých pív. Krčmárka sa ho pýta: „A koľko je medzi vami chlapov?“ Vladko odpovedá: „Traja.“ Krčmárka: „A to aj oni pijú malé?“

Nuž áno, veď nás ešte čaká prechod cez skalu a na veľké pivo sa tešíme v Kozárovciach v motoreste. Rozveselení prechádzame na okraj mesta a duševne sa pripravujeme na poriadnu dávku trnín. Na naše prekvapenie, robili čerstvý priesek popod elektrické vedenie, a ešte na väčšie prekvapenie, priesek aj vyčistili. Tiež sme tu našli značky, ktoré smerovali popri skautskom tábore do Kozároviec. Po chvíli sme ich však museli opustiť, pretože Skala (pravá časť Slovenskej brány), stojí až tesne nad železničnou traťou. Na Skalu som išla hľadať krivec český. Aj som našla, ale bolo to celkom bolestivé hľadanie. Skala je takmer nepriechodne zarastená a ak sa dreviny aspoň sčasti neodstránia, krivec tam nemá šancu dlho prežiť.

Okrem trnín nás zabolelo aj zlostné pokrikovanie rómskych výrastkov. Pod Skalou je neslávne známa rómska osada. Jej obyvatelia sú známi nielen neuveriteľným bordelom, ale aj pokrikovaním, fyzickými útokmi na okoloidúcich a hádzaním kameňov do vlakov či áut. Keď nás zbadali, rozbehli sa k nám so spŕškou írečitých výrazov v rómskom i slovenskom jazyku. Až ku trati sa však neodvážili a nakoniec ich jeden dospelák zavrátil naspäť. Pre istotu sme sa však časťou cesty do Kozároviec „maskovali“ húštinami, lebo byť terčom v športovej disciplíne „hod kameňom“ sa nikomu z nás nežiadalo. A do tretice nás „zabolel“ motorest. Práve v tento deň bol z rodinných dôvodov zatvorený. Ešteže sme si dali aspoň malé!

Záver

Náučný chodník robili ľudia pre ľudí a nie developeri pre zisk. Nečakajú vás tu ohurujúce atrakcie ani bufety s občerstvením. Zato máte možnosť v tichu sa prejsť lesom, do ktorého by ste inak asi nevošli. Zistíte, že aj na prvý pohľad nezaujímavá lokalita sa stane celkom zaujímavou, keď sa o nej niečo dozviete. Často práve v najbližšom okolí chodíme ako keby „slepí“ a nevážime si to, čo máme. Na Slovensku sa postavilo v poslednej dobe množstvo rozhľadní. Mnohé z nich nemajú zmysel. Táto však určite má.

Autori fotografií: Danka Tomášiková, Ľudka Szeteiová, Alenka Bencová a Vlado Antal

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek