Trasa

Pozdišovce – Sadenec – Stavík – Vlčia hora – Dielnica – Kolová hora – Riedky vrch – Strážske

Štvrtkové ráno naznačuje, že dnes je správny deň vychádzky za poznaním nového a neznámeho v okolí. Ráno si trocha privstanem a narýchlo beriem niečo na jedenie a pitie do ruksaku, ktorý je vždy a za každých okolnosti pripravený na turistiku. O siedmej sedím v autobuse, po polhodinke z neho vystupujem v dedine Pozdišovce. V prvom rade sa treba trocha oboznámiť s históriou a súčasnosťou dediny ležiacej vedľa riečky Duša, v blízkosti okresného mesta Michalovce. Trocha sa po nej prejsť, kým z nej vyrazím cez lesy smerom na sever, aby som putovanie ukončil v mestečku Strážske.

Pozdišovce

Dedina je známa hrnčiarstvom, ktoré tu od nepamäti prekvitalo u remeselníkov, ale tiež donedávna v závode Pozdišovskej keramiky, ktorý dnes chátra na jej okraji v smere od Trhovíšť ešte pred vstupom do obce. Prvá doložená písomná zmienka o dedine je z roku 1315 ako Pazdics. Aj tu sa menili názvy podľa jednotlivých rokov ako napríklad: Pazdych, Pazdycz, Pozdssowcze, Pazdissowce a od roku 1920 s dnešným názvom.

Z roku 1365 je zmienka o hrade, kde pravdepodobne dnes stojí Sirmajovský kaštieľ (1648), ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Ku kaštieľu však môžem nazrieť len cez plot. Niečo sa tu v priebehu posledných rokov dialo, ale dlhšie len tak stojí a nič sa okolo nedeje. Vyzerá to na pozastavenú rekonštrukciu. Vedľa jeho brány na východnej strane je vynovený kultúrny dom. Na západnej zas pamätník osobnostiam, ktoré tu pôsobili. Karol S. B. Szereday - pedagóg a národovedec, Jonáš Záborský - básnik a spisovateľ a Július Barč–Ivan - redaktor a spisovateľ.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od pamätnej tabule prechádzam na opačnú stranu ulice, kde stojí gréckokatolícky chrám z roku 1927. Pred ním na ceste je ešte informačná tabuľa práve o miestach, ktoré v krátkosti popisujem. Za kostolom stojí zemianska kúria, v ktorej dnes sídli obecný úrad a z opačnej strany budovy obecná izba. Na druhej strane je pravoslávny chrám, ktorý je najnovší, z roku 1994. A ešte jeden vo vzdialenosti asi sto metrov aj najstarší kostol. Je evanjelický a stojí na mieste, kde bol postavený v 14. storočí prvý kostol. Dnešný bol niekoľkokrát prestavaný.

Mám za sebou oboznámenie sa so sakrálnymi stavbami a históriou a cez dvor okolo obecného úradu prechádzam k materskej škole a potom na ulicu, ktorou budem pokračovať severným smerom. Dovedie ma k vodnej nádrži, ktorá slúži pre športový rybolov. Musím ešte spomenúť mŕtve rameno riečky Duša, lužný lesík Tovik a stopy kláštora v lokalite Hradišče. Posledné som však ani nehľadal kvôli inému smeru, než som išiel.

Hneď pri začiatku rybníka je tabuľa o druhovej osádke rýb. Ide o plochu 9 ha a je na potoku Lipovec. Prejdem sa hrádzou a neskôr pokračujúc jeho západnou stranou zídem k vodnej hladine a k loviacim rybárom. To by som si neodpustil, ak by som sa nepopýtal, čo a ako sa im darilo a podobne. Viete, to je rybárska zvedavosť z mojej strany. Vedľa cesty sa pekne červenejú šípky, ktoré začnú pomaly dozrievať. Po ceste vidím žlté kvety kozobrady, nevädze, ale aj divú slnečnicu. Celá vodná nádrž pekne zapadla do miestnej prírody v dolinke pod lesom.

Vchádzam do lesa a pokračujem okolo senníka, kde je ukryté seno pre lesnú zver. Lesnou cestou a modrou značkou sa kráča pohodovo. Je sucho, dlho nepršalo, prevýšenia sú minimálne. O chvíľku sa zastavím pri smerovníku Sadenec (219 m). Tu sa objavuje žltá trasa z dediny Suché do dediny Moravany. Pre môj dnešný deň je, len modrá smerujúca do Tovarnianskej Polianky. Tam však dnes nedôjdem, ale aj tak prejdem to najdôležitejšie, čo by som rád v tejto časti Pozdišovského chrbta videl a poznal.

Pokračujem na sever, kľudne vykračujúc počúvam zvuky lesa. Miniem zopár krmelcov pri lesnej ceste, aby som po zhruba 1,5 hodine dorazil k oplotenej obore na západnej strane s uzamknutou bránou. Niekoľko srniek utieklo hlbšie do lesa, aby sa schovali pred mojím objektívom. Ešte chvíľku kráčam lesom a som na jeho okraji. Naskytne sa mi z lúky nádherný pohľad na západ. V letnom opare je slabšie vidieť k mestu Sečovce. Hrebeň Slanských vrchov tiahnuci sa od severu na juh mám pred sebou ako na dlani. V pohode môžem určovať jednotlivé vrcholky hôr. Najbližšie mám pred sebou dedinu Rakovec nad Ondavou. Na slniečku je o čosi teplejšie, ako to bolo počas cesty lesom v tieni stromov.

Pokračujem pod lesom okrajom lúky, s nádherným výhľadom po celý čas. Teším sa z kvetov a sledujem hmyz a motýle, ktoré poletujú z kvetu na kvet, aby nazbierali sladký nektár z ich kalichov. Na trnkových kríkoch sa plody sfarbili do tmavomodra, ale kým dozrejú ešte to nejaký čas potrvá. Prechádzam pod vedením vysokého napätia a vľavo pred sebou ma zaujme budova a vysielač s viacerými anténami telefónnych operátorov na vrchole Kozák, ku ktorému zájdem bližšie.

Po chvíli sa za poľovníckym posedom opäť dostanem do zalesnenej časti. Môj zrak ešte na chvíľu pozrie k Slanským vrchom, ktoré sa na dlhší čas schovajú. Pred sebou vpravo vidím vyvýšeniny tak do 2 m s okrúhlym tvarom a priemerom do 20 m. Možno sú to hľadané Mohylky, ale zatiaľ žiadne označenie nenachádzam. Možno je toho viac. Uvidím neskôr. Opäť som na okraji lesa a vidím smerom k dedine Nižný Hrušov a mestu Vranov nad Topľou. Je vidieť komíny fabriky Bukóza Vranov v Hencovciach. Po chvíľke lesom sa dostanem k smerovníku Stavík (183 m).

Tu sa križuje žltá značka z východu od dediny Lesné na západ k dedine Nižný Hrušov. Z okraja lesa na lúke mám pekný pohľad na Vihorlatské vrchy a samotný vulkán Vihorlat. Pekne z lúky na okraji lesa vidím hôrku nad dedinou Lesné. Pokračujem naspäť do lesa podľa značiek a na strome objavujem tabuľu: "Po Mohylách" Stavik rázcestie s označením miestnej značky náučného chodníka, ktorý udáva, že po 20 minútach by som bol pri rybníku a za trištvrte hodiny v dedine Nižný Hrušov, odkiaľ chodník vychádza. Ideme hľadať Mohylky.

Mohylky

Osobité nadzemné pamiatky – navýšené hlinené mohylky, ktoré pre zosnulých vytváral ľud v období eneolitu v treťom tisícročí pred naším letopočtom na východe Slovenska. Začali prichádzať noví obyvatelia. Pravdepodobne išlo o indoeurópske národy na našom území. Zanechali po sebe tisícky mohýl na hrebeňoch vrchov. Takýto prejav kultúry sa nevyskytol nikde okrem východného Slovenska. Preto názov Východoslovenské mohylky. Občas počas postupu a hľadania mohyliek objavím plávku, bedľu alebo suchohríb. Zbierať ich však nebudem, ale potešia môj hubársky zmysel. Nech sa z nich poteší niekto iný. Pre mňa to bude iba pamiatka v podobe fotografií v albume z dnešnej turistiky.

Je tu sústredených niekoľko mohyliek povedľa lesnej cesty. Počas hľadania sa riadim tabuľami náučného chodníka, na ktorom nachádzam ďalšie smerovníky ako Vlčia hora, Hradská, ale aj odbočku vľavo k chatke. Idem sa k nej pozrieť. Možno slúžila pre pracujúcich v lese. Nie je veľká, približne 4 x 3 metre. Len konštrukcia obitá doskami a na bielo vymaľovaná vápnom s drevenou podlahou. Dnu boli dva stoly a rozbitá stolička. Pred chatkou je ohnisko a lavice z kmeňov stromov. Vraciam sa naspäť na značkovanú trasu s myšlienkou, že by som sa sem mohol niekedy vrátiť a prejsť si celý náučný chodník, ktorý z dediny Nižný Hrušov vedie.

Teším sa z výhľadov, ktoré mi poskytnú lúky, ak sa dostanem na východnú alebo západnú stranu zalesnenej časti. Dostávam sa k poslednej mohylke v časti Dielnica (201 m). Tu je umiestnený smerovník, od ktorého odbočuje na východ žltá trasa smerom do dediny Pusté Čemerné. Pri tejto poslednej mohylke je informácia, o čo ide a prečo vznikali.

K ďalšiemu smerovníku mám hodinu cesty, a tak si pekne kráčam hrebeňom lesnou cestou. Ani som si neuvedomil, že som po necelých 2 km prešiel dnešnú najvyššiu kótu – Kolovú horu (232 m). Cesta ubieha rýchlo, veď prevýšenia sú minimálne, ale aj tak sa ohlasuje hlad, tak sa na jednom mieste na chvíľku zastavujem, aby som sa najedol. Sadám si na kmeň stromu pri ceste a spokojne sa občerstvím. Vedľa seba pri ceste mám potrubia smerujúce od Chemka Strážske na úložisko odpadu do Poše. Čo má utvrdzuje v tom, že za chvíľočku môžem doraziť k smerovníku Riedky vrch pri štátnej ceste, smerujúcej zo Strážskeho do Vranova nad Topľou.

Od miesta občerstvenia mi to trvalo štvrť hodinku. Zvažujem, či ísť do mesta Strážske po ceste, alebo okrajom lesa. Povedľa cesty nachádzam lesný chodník, a tak sa vydám ním. Veď niekde na okraji lesa z neho zídem von a tam sa uvidí ako ďalej. Z lesa vychádzam pri menšej firme, ktorá je od cesty len niečo cez sto metrov, a tak pokračujeme okrajom k mestu. Vľavo vidím komíny Chemka Strážske a o chvíľku prechádzam cez koľaje smerujúce do fabriky. Ešte zopár desiatok metrov a som za traťou pretínajúcou cestu a smerujúcou od Michaloviec na Humenné. Odbočujem vpravo k železničnej stanici a mám pred sebou posledné metre k ukončeniu dnešnej prechádzky za Východoslovenskými mohylkami.

Zhodnotenie

Dnes to nebola turistika o prevýšeniach, ale skôr o tom spoznať niečo iné v okolí a na pahorkatine. Spoznal som dôkladnejšie ďalšiu dedinu Zemplína – Pozdišovce s bohatou históriou hrnčiarstva, ale aj súčasnosťou. Pekná príroda ma sprevádzala po celý deň a množstvo výhľadov poskytlo dostatok času na pozorovanie na západ a východ. Slanské vrchy, ale aj Vihorlatské vrchy ukazovali svoje vrcholky, aj keď trocha v letnom opare. Pohľady k neznámym dedinám podhoria Pozdišovského chrbta len pár kilometrov od miest pozorovania. Hlavne spoznať miesta starodávnych vyvýšenín – mohyliek, ktoré som chcel vidieť a niečo sa o nich dozvedieť, stálo za prechádzku aj možno menej zaujímavým prostredím. Turistovi sa to v prírode určite nemôže stať, aby z nej neodchádzal o niečo bohatší ako, keď do nej na začiatku vstúpil. Tak to bolo aj dnes v mojom prípade. Bolo to nádherné, zaujímavé a poučné putovanie po hrebeni Pozdišovskej pahorkatiny.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek