Trasa

Čingov, centrum – Lesnica, ústie – Biely potok, ústie – Biely potok, rázcestie – pod Tomášovským výhľadom – Letanovský mlyn – Trstený potok – Kláštorná roklina, ústie – Kláštorisko – Kláštorisko, lúka – Kyseľ, ústie – Biely potok, ústie – Lesnica – Čingov, centrum

Auto máme zaparkované a všetko prichystané na dnešnú púť. Vyrážame vpred po modrej trase. Mohli by sme to urobiť aj žltou cez Tomášovský výhľad, ale tým som išiel, aj keď pohľad z neho je jedným z najkrajších výhľadov. Cez železnú lávku sa dostaneme na druhú stranu rieky Hornád a kráčame lesným chodníkom mierne stúpajúc. Občas nám pohľad zablúdi vyššie k skalám a je vidieť skalné ihly pod žltou trasou. Prejdeme cez Lesnicu, kde odbočuje zelená trasa, ale my pokračujeme k lúke vedľa Bieleho potoka, ktorý sa vlieva do Hornádu hneď pod Tomášovským výhľadom. Na jeho vrchole vidieť zopár turistov, ktorí sa naň dnes vybrali. Je tu umiestnená informačná tabuľa NCH Prielom Hornádu. Pri smerovníku Biely potok, ústie prechádzame na jeho druhú stranu a pokračujeme trocha viac stúpajúc ku skalám pri smerovníku Biely potok, rázcestie.

Prielom Hornádu

Miestami ideme s použitím technických častí ako plošinky a reťaze. Z vrchu prichádza modrá trasa od Kláštoriska cez Čertovu sihoť. Prechádzame opäť cez rieku Hornád lávkou a o chvíľku sme pri ďalšom smerovníku pod Tomášovským výhľadom. Zatiaľ to nie je náročné a tak sa môžem pokojne venovať okolitej prírode a všetkému, čo má dokáže zaujať v lese. Okolitá vegetácia, ale aj pohľad na skaly nad riekou. Minieme ďalšiu infotabuľu o premenách lesa. Tečúca rieka si v skalných brehoch vytvára jaskyne a rôzne výmole. Dorazili sme opäť k úžine, kde je lávka, po ktorej sa dostaneme na opačnú stranu rieky Hornád. Prielom Hornádu naberá na čarovnosti a divokosti. Je to tu užšie, pribúda technických zariadení, ktorými pokračujeme v prielome Hornádu stále vpred. Je to nádherné, čarovné, priam akoby neskutočné stúpať nad korytom rieky, aj keď samozrejme treba pamätať na bezpečnosť. Chybný krok a môžeme zletieť dole do vody zo skál, lávok alebo stúpačiek.

Postupujeme pokojne a s rozvahou. Je dostatok času vnímať okolie a všetko, čo nás cestou upúta. Potešia neznáme kvetinky rastúce na skalách a v miestach, kde mohli zapustiť svoje korienky. Nejaké jaskyne a množstvo skalných vymletých miest v stenách, medzi ktorými rieka preteká. Padnuté stromy a šum vody v perejách dotvára divokosť rieky naberajúcej každým kilometrom na sile a dravosti. Neskôr sa to trocha rozšíri a to sa dostaneme k prameňu v blízkosti Letanovského mlyna.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K lúčke s posedením sa dostaneme po širšej ceste a popri potoku s menším vodopádom, ktorý sa vlieva do rieky. Je tu tabuľa NATURA 2000. Odbočujeme okolo chát do údolia, aby sme sa zakvitnutou lúkou dostali k Letanovskému mlynu s chatkou a bufetom. To sme na červenej značke, ktorá sem prichádza z Letanoviec. Je tu zopár turistov oddychujúcich a čerpajúc silu na ďalšie pokračovanie. Aj naša skupina sa na tomto mieste zdrží trocha dlhšie. Je potrebné sa posilniť a doplniť tekutiny, ktoré sme zatiaľ vypotili. Je celkom teplo a tak pitný režim treba dodržiavať. Cesta je ešte ďaleká a tak pivko, kofola, alebo niečo zo svojich zásob padne vhod. Pri smerovníku je mapa Slovenského raja a tiež informačná tabuľa o Letanovskom mlyne.

Odchádzame po lúke od ruín a základov bývalého vodného mlyna a bufetu, aby sme pokračovali na koniec lúky, kde sa po prechode na druhú stranu rieky železnou lávkou, visiacou na reťaziach, dostaneme do užšej časti prielomu Hornádu. Je to mostík nad Mlynom. Pribudnú drevené rebríky a skalné steny nad riekou, ktorá vo svojom koryte vytvára kamenné ostrovčeky, ktoré jej vody obtekajú.

Pokračujúc prielomom s približujúcimi sa stenami a s prvými drevenými stúpadlami na prekonanie prevýšenia. Sledujem malé ružovkasté kvietky vyrastajúce zo skál až k ďalšiemu prechodu železnou lávkou na druhú stranu rieky s názvom nad Zelenou dolinou. Cestou sledujem časti stien, pekných ihiel a homolí, aby som sa aj takto obohatil skalnou, šedou a nemým prírodným čarom. Občas kráčame po železných plošinkách nad hladinou rieky, ktorá si plynie na svojej ceste korytom. Objavujem veľké zelené listy konvaliniek a v nich biele kvietky visiace na stonkách ako lampičky z lustra.

A hľa, pod skalnou stenou vidím známe tváre. Oni ma ešte nezazreli. To bude prekvapenie z ich strany. Trocha sa schovám za krík, aby ma nevideli a ukážem sa až v poslednú chvíľku so záberom na foťák. Ostali ako obarené, kto by to predpokladal, že sa môžeme stretnúť. Aj keď som vedel, že sú niekde v okolí Čingova. Len pred pár dňami sme sa prechádzali na turistike u nás na Zemplíne. Skupina turistov z turistického oddielu Parič pri MO JDS v Trebišove je veľmi aktívna v tomto smere. To bolo radosti z náhodného stretnutia. Potešilo nás to a tak bola aj chvíľka na oddych a trocha porozprávať o tom, čo dnes mali v pláne a tak podobne. Ešte spoločná fotka zo stretnutia a už sa s nimi lúčim, veď v priebehu nasledujúceho týždňa sa určite stretneme opäť pri našich aktivitách. Kráčajúc vpred sa dostanem k ďalšej závesnej lávke, ktorá končí pri smerovníku Kláštorská roklina, ústie.

Kláštorská roklina

Aj keď bola už skoršie známa, tak pre turistickú verejnosť sa sprístupnila až v roku 1960 po preklenutí rieky Hornád. Je súčasťou NP Slovenský raj a NPR Prielomu Hornádu. Z tabule pri smerovníku sa dozvedám o tom, že je tu viacero vodopádov:

• Objaviteľov (11,5 m),
• Antona Straku (13 m),
• Dúhový,
• kaskády Gustáva Nedobrého,
• Malý vodopád,
• Machový vodopád
• Kartuziánov.

Dĺžka tiesňavy je 1,5 km a má prevýšenie 224 m. V exponovaných miestach sa prechádza za podpory technických zabezpečovacích prvkov, ako lávky, stúpačky, plošiny a železné rebríky. Smerovník udáva, že pôjdeme po zelenej trase hore roklinou, modrá z Čingova cez Prielom Hornádu pokračuje ďalej do Podlesku a pribudla žltá, ktorá by nás vrchom doviedla tiež na Kláštorisko. Samozrejme, že aj modrá od Trsteného potoka a Letanovského mlyna pokračuje prielomom Hornádu ďalej na Podlesok.

Oddýchli sme si a tak vyrazme za krásom a čarom úžiny. Už prvé desiatky metrov roklinou prezrádzajú, že to bude divočina. Padnuté kmene stromov sfarbené zeleným machom a bujný porast tomu zatiaľ nasvedčuje. Rastúce trsy papradia dopĺňajú jej nádhernú divokosť. Prvými drevenými schodmi sa dostávam nad menší vodopád a sme v užšej časti tiesňavy a po chvíľke vľavo mám možnosť nazrieť do útrob Bielej jaskyne, ktorá je tvorená dvomi časťami. Z vnútra je vidieť horné skalné okno. Tabuľka upevnená na stene napovedá, že sme spoznali prírodnú pamiatku.

Opustiac jaskyňu pokračujem hore potokom k prvému vodopádu. Na jeho ľavej strane je prvý železný rebrík a v samotnom vodopáde asi štyri kmene siahajúce skoro až hore. Je to vodopád Antona Straku, ktorého výška je 13 metrov. Rebríkom sa dostanem nad vodopád a pokračujem potokom pomedzi padnuté kmene a rôzne polená v ňom. Ešteže nie je veľa vody tak sa to v pohode dá prekonávať. Mierne prevýšenie dreveným zabezpečovacím zariadením a po chvíľke stojíme pred vodopádom s rebríkom na opačnej strane. Sme pri Dúhovom vodopáde, ktorý je na pohľad krajší. Nie je v ňom žiadny kmeň zo stromu a tak je prístupnejší. Rebríkmi sa dostaneme nad neho. Som hore a aj moji spoločníci zdolávajú priečky železného rebríka a dodržiavajú pravidlo o troch bodoch úchytu.

Divoká vegetácia dodáva aj naďalej čaro počas postupu. Naberáme výškové metre a aj keď samotné skalné steny nie sú vysoké, tak práve divokosť a zelená farba z vegetácie a machu dáva rokline nádheru počas prechodu v nej. Užšími časťami rokliny kráčame nad potokom po železných plošinkách pridržiavajúc sa lana, alebo reťaze. Máme tu rebrík a stúpačky. Sme pri kaskádach Gustáva Nedobrého. Koryto potoka je plné kmeňov a polien zo stromov. Nad kaskádami je niekoľko stromových koreňov rozťahaných na povrchu, akoby žily, ktoré dodávajúce potrebné živiny.

Dorazili sme k Malému vodopádu a v pohode sme ho zdolali. Veď ide len o 3 metre a tak to bolo len po stúpačkách s reťazou. Pokračujúc užšou časťou sa dostaneme potokom k ďalšiemu vodopádu, ktorý je dosť zarastený zeleným machom. Áno, je to Machový vodopád. Len keby vody v potoku bolo trochu viac, aby sa zvýšil efekt vodopádu práve padajúcou masou vody. Napriek tomu je to tu čarovné. Od vodopádu pokračujeme vľavo hore a celý vodopád obídeme, aby sme sa dostali nad jeho vrchol. To sa otvára samotná roklina a nasleduje posledný vodopád - Kartuziánsky, a máme roklinu za sebou. Tu čakáme na zvyšok našej spoločnosti, ktorá postupuje za nami, aby sme mohli ísť spoločne na lúku Kláštoriska. Počas čakania vidím šípku na strome s nápisom rybník, ale vodu nevidieť žiadnu, len nejakú priehlbeň, možno to bol niekedy rybník pre kláštor. Po chvíľke sme na lúke, ale nejdeme hore k smerovníku pri chate, ale hneď vľavo k ruinám kláštora cez zakvitnutú lúku vychodeným chodníkom. Lúka je plná nádherných rôznofarebných kvetov, na ktorých poletujú motýle a rôzne iné chrobáky za sladkým nektárom z ich kalíškov.

Kláštorisko

Ide o náhornú plošinu obkolesenú roklinami a skalnými vrchmi pomenovanú podľa kartuziánskeho kláštora z roku 1299. Pôvodne ako Letanovská skala, alebo aj podľa pomenovania mníchov ako "Lapis refugii" (skala útočiska), pre svoju nedostupnosť roklín a zrázov v severnej, južnej a juhovýchodnej časti. Už v dobách praveku, dobe bronzovej a halštatskej tu boli opevnenia. O histórii sa však nebudem rozpisovať. Všetko o nej a samotnom kláštore je mnoho informačných tabúľ a tabuliek. K ich preštudovaniu a tak sa dozvedieť oveľa viac z histórie. Množstvo fotografií z vykopávok, pôdorysy jednotlivých budov a samotného kláštora. Všetko je označené šípkami a tak sa snažím prejsť to tak, aby som na svojej fotografickej dokumentácii zachytil, čo najviac. Miesto, kde stál kostol, studňu, jednotlivé budovy, v ktorých mnísi žili. Ich cely a políčka, na ktorých pestovali plodiny a liečivé bylinky.

Všetko nie je vykosené a tak niekde je množstvo žltých kvetov, modro kvitnúce orlíčky a tak si to užívam a prechádzam sa miestami v myšlienkach ako tu mnísi žili. Opäť som sa podľa šípok dostal k vstupu do kláštorných ruín a pomaly odchádzam ku symbolickému cintorínu vyššie nad kláštorom. Zaodetá lúka do letného šatu množstva kvetov dodáva svojou pestrosťou nádhernú a čarovnú moc prírode. Len to treba vedieť a vnímať, nie len tak prebehnúť narýchlo, ale plnými dúškami si to vychutnať.

Na cintoríne sa zastavím, aby som si prečítal komu sú pamätníčky určené. Na drevených stĺpoch sú popisy viažuce sa k tragédiám, ktoré sa udiali v Slovenskom raji alebo v okolí. Všetko je to pri ruine kaplnky z roku 1492, ktorá tu bola postavená pre pocestných. Sochy mníchov, symbolická zvonička pokory, kríž, ale aj iné zaujímavosti. Pod lesom je niekoľko drevených chatiek. Vidím tiež budovu hlavnej chaty pri smerovníku, kde je čulý ruch. Samozrejme, že keď je otvorená, tak sa tam každý zastaví, aby si oddýchol a občerstvil sa. V letnom dni je to potrebné. Aj keď každý má pitie a jedlo, ale kofolka, pivko, káva či čaj, padnú vhod. Naša skupina si tu rozloží svoj stan na odpočinok. Na druhej strane je vhodný čas k jedeniu.

Po oddychu sa dívam na smerovník, aby som vedel, kadiaľ budeme pokračovať. Naša trasa pôjde po žltej do ústia Kyseľa. Na smerovníku je veľa tabúľ a smerov a tak sa nebudem o nich rozpisovať. Pokračujeme chodníkom okrajom lesa a farebnej lúky posiatej kvetmi, z ktorej vidíme dole ruiny kláštora a v diaľke sa ukazujú čiastočne schované za mrakmi vrcholky Vysokých Tatier a časť Levočských vrchov. Ruiny sa strácajú a odbočiac od smerovníka vpravo sa stratí pestrofarebná paleta lúčnych kvetov. To začíname klesať lesom dole po žltej výbežkom hrebeňa. V lese sa to trocha mení a tu objavujem orchidei, fialové klinčeky, ale aj iné lesné kvietky. V jednom mieste je výhľad na roklinu Kyseľ.

Posledná časť je najnáročnejšia a trocha sa šmýka, ale v pohode to zvládame a sme dole pri smerovníku na Bielom potoku. Sme v ústi doliny Kyseľ (556 m). Tu sa budem musieť niekedy vrátiť, aby som spoznal ďalšie rokliny, ktoré sú odtiaľ východiskové. Čas však ukáže, či sa naplnia aj moje sny, keď tak hľadím na tabuľu s informáciami o feratte Kyseľ.

Pre dnešok je pre nás smerodajná dolina Bieleho potoka, ktorou odbočiac vľavo budeme kráčať a opájať sa jej atmosférou a krásou. Objavujem opäť biele hlávky konvaliniek v ich veľkých zelených listoch. Prechádzame z jednej strany potoka na druhú cez železné lávky. Obdivujeme v jeho okolí obrovské listy lopúchov, kde na jednom zbadám chrobáka, ktorý sa čo najskôr skrýva spred objektívu fotoaparátu.

Voda potoka nám žbĺnkotajúc vyhráva do kroku, aby zrýchlila naše kroky. Rastúce orlíčky tiež svojou modrou farbou spestrujú okolitú prírodu a zaháňajú hlad poletujúcemu hmyzu a chrobákom. Prechádzame po plošinkách a stúpačkách, ale sú to len krátke úseky. Nie také ako ráno v prielome rieky Hornád. To sme sa dostali k smerovníku, kde sme ráno prechádzali na druhú stranu Bieleho potoka a v najkrajšej jeho časti, kde si voda v skale urobila nádhernú úžinu, len pár desiatok metrov od sútoku s riekou Hornád. Sme pri lúčke pod Tomášovským výhľadom, kde naše pohľady pozerajú do 300-metrovej výšky, aby sa pre dnešok rozlúčili aj s ním. Možno niekedy pri návšteve pohoria to bude z výhľadu dole k lúčke, uvidíme. Pohodlne lesnou cestičkou sa dostaneme k smerovníku Lesnica, ústie a to nám ešte zostane prejsť železnou lávkou cez rieku Hornád a od skalnej steny k centru Čingov je to len na skok.

Zhodnotenie

NP Slovenský raj nám dnes opäť ukázal svoju peknú a čarovnú roklinu. Kláštorská roklina, aj keď jedna z kratších tiesňav, nás dnes obohatila o svoju čarovnú a divokú prírodou. Putujúc v peknom slnečnom počasí striedajúc jedno krajšie prírodné miesto za druhým, bol našou odmenou. Prielom Hornádu, lúka pri Letanovskom mlyne a jeho pokračovanie, až kým sme neodbočili do rokliny, nám poskytli množstvo pekných prírodných a čarovných miest. Prechod Kláštorskou roklinou plnou divokej a nevšednej prírody jej sedem vodopádov, ktoré sme spoznali, len dotvárali čaro raja a jeho prírody. Samotné Kláštorisko s ruinami kláštora vie vždy očariť a obohatiť o množstvo poznatkov z histórie. Spoznanie nových miest bolo obohatením pre turistu. Dolina Bieleho potoka so svojou prírodou bola čarovná. Veď vedieť sa tešiť z prírody, spoznávať ju, ale aj chrániť, práve o tom je turistika a pohyb v nej. Tešiť sa zo všetkého, čo nám práve v momente, keď sme v nej a ponúkne. Dnes to bol zas úžasný, nádherný turistický deň plný nových pocitov z prejdenej trasy a neznámych častí v nevšednej prírode NP Slovenský raj, ktorému bez pochyb patrí popredné miesto našej matky prírody.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek