Cesta

Deň sa začal dobre. Už cestou do Stretavy som videl na kraji poľa žeriavy popolavé. Boli ďaleko, no dali sa rozoznať. Počas výletu som počul ich škrekot, ktorý je nezameniteľný, z rôznych strán, ale už som ich nevidel.

Keďže bola sobota, v autobuse som bol jediným cestujúcim. Mať za 1,50 € celý autobus iba pre seba je poriadny luxus. Zmenilo sa to až v Michalovciach, kde pristúpil pár dôchodcov. Medzimestský autobus využili ako MHD.

Z autobusu som vystúpil pri železničnej stanici. Ak ste na nej ešte neboli, určite si ju pozrite. Vestibul stanice v Michalovciach vyzerá ako tropický skleník botanickej záhrady. Je to asi najkrajšia železničná stanica na Slovensku.

Špacírka po asfaltkách

Pri stanici je sídlisko. Pod jedným panelákom ma zaujala kvetina v minizáhradke. Bola to bergénia tučnolistá. Len nedávno som o nej čítal a hneď na ňu natrafím. Ale už som si všimol, že sa pestuje pomerne bežne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prešiel som cez Vrbovec a kráčal som krajom asfaltky. Pred dvomi mesiacmi som si poničil päty a odvtedy sa mi po rovine chodí zle. Testoval som, či sa to nezlepšilo. Zatiaľ nie.

Na kraji Čečehova sú domy obývané Rómami. Malé Cigánčence vili vence z púpav. Márne som lovil v pamäti, kedy som naposledy videl deti pri takejto zábave, ktorá bola za mojich mladších liet úplne bežná.

V dedine som si odfotil ruinu kedysi nádherného domu a dočítal som sa, že sa tu organizuje maratón. Prekráčal som Jastrabie pri Michalovciach, Iňačovce, a konečne som išiel poľnou cestou. Lemovali ju trnky, ktoré práve kvitli.

Senianske rybníky

Prišiel som k Iňačovskej studni. Je to vahadlová studňa uprostred pasienkov, pri ktorej je altánok a ohnisko. Podľa tabule bola studňa vyhlásená za „obecnú pamiatku“. Nevedel som, že máme aj taký druh pamiatok.

Neďaleko studne je prvá pozorovateľňa vtákov. Rozhľadňa je najviac vzdialená od Senného a ponúka najkrajšie pohľady. Leží totiž pri najcennejšej časti Senianskych rybníkov. Pri veľkom jazere, ktoré lemujú húštiny šachoria a plytké močiare. Ozývali sa z nich kunky.

Od rozhľadne som kráčal po cestičke. Myslel som si, že idem po trase náučného chodníka, no prišiel som do akéhosi areálu. Keď som z neho cez rampu vyšiel, natrafil som na stratený náučný chodník. Zrejme šiel už od rozhľadne po opačnom brehu kanála.

Na chodníku sa začali objavovať výletníci. Sú tu ďalšie dve pozorovateľne vtáctva, sú však orientované smerom od rybníkov, nie k nim. Lenže na mokrých zaplavovaných lúkach dnes vtáky neboli. Najviac som ich videl na hrádzi medzi rybníkmi. Nejaké husi a volavky biele. Boli však ďaleko. Posledná rozhľadňa je na kraji obce a ponúka pohľad na ohradený pasienok s cudzokrajným dobytkom.

Zo Senného do Stretavy

V dedinke Senné je neskororenesančný kaštieľ, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Cenná by mala byť aj stodola stojaca vedľa. Mňa však zaujali vyvýšené záhony a scilovky sibírske.

Prešiel som cez obec a vybral som sa popri potoku. Sú tu malé rybníčky, ktoré nemám na mape. Posledný bol vypustený a lietali pri ňom čudné vtáky. Boli čierne, ale konce krídel mali biele. Zvuk ktorý vydávali by sa dal opísať ako dlhé „uííííí“, zakončené dvojicou krátkych „ui, ui“. Avšak najzvláštnejší bol ich let. Lietali strmo dole, hore a smer menili v neskutočných uhloch. Také čosi som ešte nevidel.

Cestička popri potoku bola príjemná. Našiel som pri nej zoschnuté kvety pestreca mariánskeho a na opačnom brehu som videl volavku sivú. Bielych som dnes videl veľa. Výlet som zakončil v Stretave.

Záver

Senianske rybníky určite stoja za návštevu. No keď sem prídete, prejdite sa aj blízkym či vzdialenejším okolím. Keď som bol malý chlapec, chodievali sme na Východoslovenskú rovinu s tatkom na ryby. V tých dobách tu pásli obrovské stáda kráv. Neraz sme ich mali ráno okolo stanov. Tie časy sú už preč, ale veľa pasienkov doteraz nezorali a zostali peknými lúkami.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek