Vystupujem z vlaku v Novom Meste nad Váhom a rýchlo prechádzam ranným mestom. Nakrátko sa pristavím pri vynovenej budove gymnázia z roku 1924 a po necelej hodinke šliapania po asfaltových chodníkoch mesta som konečne pod borovicovou horou.

Kamenná

Za poslednými záhradkami prichádzam na rázcestie. Doprava vedie cestička s miestnym značením na Salašky, ja pokračujem po turistickej značke, stúpajúc kamenitou cestou. Nado mnou je strmé, borovicami zarastené úbočie Kamennej. Prevýšenie zdolám celkom pohodlne a po chvíľke ma cesta dovedie na rovnú plošinku. Je tu mnoho rozkvitnutých kríkov a tiež viaceré, bielymi kvetmi obsypané čerešne. Podľa mapy zistím, že naľavo by mala byť vyhliadka. Nesľubujem si veľa, nakoľko protiľahlý hrebeň Považského Inovca je práve v ostrom protisvetle, ale napriek tomu skúsim a odbočím pomedzi staré borovice.

Po pár metroch ma čaká prekvapenie. Ocitám sa na okraji starého, z väčšej časti zarasteného kameňolomu. Výhľad je jedinečný. Mám pred sebou južné výbežky Strážovských vrchov i celý hrebeň Považského Inovca. Impozantne pôsobí aj najbližšie okolie, strmé úbočia lomu s drobnými lúčkami a vystupujúcimi skaliskami. Chodníček vedie nad stráňou v bezpečnej vzdialenosti, pravdaže, pri návšteve s deťmi je potrebná opatrnosť.

Prejdem nízky zemný val a vraciam sa na značku. Vtom si uvedomím, že takýto násyp som prechádzal aj cestou na vyhliadku, viac ako sto metrov ďalej. Akému účelu val slúžil? Predstavujem si, že tu nad úbočím bolo neveľké hradisko, kde sa obyvatelia mohli aspoň nakrátko uchýliť. Na ochranu od hory slúžil zmienený val, kedysi zrejme omnoho vyšší a azda aj opatrený palisádou, od údolia Váhu chránili obyvateľov strmé úbočia Kamennej. Ale to je pravdaže iba domnienka, ktorá s realitou nemusí mať nič spoločné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čachtická jaskyňa

Značená cesta ma privedie k prístrešku s posedením. Za ním nachádzam malý zvyšok oplotenia, ktoré kedysi zabraňovalo prístupu zveri k lomu. Dnes zostal po ňom len malý rebríček a biedne, hrdzavé zvyšky pletiva.

Vyjdem na lúku, niekdajšiu pastvinu. Po salaši však nenachádzam žiadne stopy. Aj tu stojí viacero kvitnúcich čerešní. Veľké stromy, nápadné svojou bielou farbou, sú na okraji lúky i roztrúsené v mladom lese. Na konci pastviny ma zaujme kvitnúci pľúcnik. Viditeľne sa mu tu darí, rastlinky sú vysoké a bohato kvitnú. Doma zisťujem, že by malo ísť o pľúcnik tmavý, nakoľko tento nemá na listoch biele škvrny, ako má pľúcnik lekársky.

Pred sebou mám vykrývač a dva elektrické stĺpy. Od nich vedie nahor i nadol vyčistený priesek so zakopaným káblom vysokého napätia a vyznačený výstražnými tabuľkami. Tu vojdem opäť do hory a nenápadným chodníčkom sa s menším blúdením vrátim na značku.

Niekde tu by mal byť závrt so vstupom do Čachtickej jaskyne. Sprvu idem po lesnej ceste, tá však vedie kamsi nahor. Až keď odbočím doľava cez les, objaví sa podo mnou nenápadná strieška učupená uprostred závrtu. Tu, pod malým prístreškom je zakrytý vstup do najdlhšej jaskyne Malých Karpát. Hneď vedľa je druhý závrt, približne rovnako veľký. Závrtov je v okolí, pravdaže, omnoho viac. V celých Čachtických Karpatoch ich jaskyniari našli viac ako stovku. Ja sa ešte vyberiem ku dvom, ktoré patria v oblasti k najväčším.

Springerove jamy a Drapliak

Od rázcestia pod Drapliakom idem ešte kúsok po značke a potom na križovatke odbočím na juh. Mierne klesám v peknom zmiešanom lese, pri chodníčku je tu mnoho vápencových skaliek a kameňov. V najnižšom sedielku prechádzam pomedzi dva obrovské závrty s obvodom viac ako tristo metrov, nazývané Springerove jamy. Za nimi začnem mierne stúpať a vychádzam na vrcholovú plošinu Drapliaka so skvelým výhľadom.

Najprv sa vynoria vŕšky Považského Inovca, potom Bakalár za dolinou Jablonky a zo samotného vrcholu aj na sever ležiace úbočie Salašiek. Moju pozornosť upútajú dva druhy rastlín so žltými kvetmi, netrúfam si ich však presnejšie určiť. Je príjemne teplo, tak si tu chvíľku posedím a oddýchnem. Z vrcholu zídem kúsok naspäť a pred Springerovou jamou odbočím doľava.

Podľa mapy by som sa mal tadiaľto opäť dostať na značku. Nakrátko sa pristavím na nevšednej, kamením posiatej lúčke, ktorú uzriem zopár metrov obďaleč, a tiež pri javore, ktorý akosi zabudol zhodiť jesenné lístie.

Dolinou Jablonky

Zostupujem strmým úbočím do doliny k riečke Jablonka. Podľa mapy vedie tadiaľto diaľková cesta E8, inak väčšinou zhodná s našou Cestou hrdinov SNP. Úsek je veľmi pekný, vedie pomedzi všelijaké balvany, ktoré treba prekračovať či obchádzať. No príjemnejšie by mi bolo ísť tadiaľto nahor. Po zhruba štvrťhodinke zostupu uzriem pred sebou bublavú riečku. Tu bol kedysi mostík, no dnes z neho nachádzam iba dva gabióny na brehoch a neskôr odplavené zábradlie o kúsok nižšie.

Zahnem doľava popri riečke a vzápätí sa ocitnem na lúčke s posedením. Som pri Hladovom prameni, čo je vlastne periodická vyvieračka so záhadnou periódou niekoľkých rokov. Jaskyniari pokladajú miesto za veľmi perspektívne a predpokladajú možné spojenie s Čachtickou jaskyňou. Dostanem sa pravdaže iba po uzáver.

Pokračujem nadol popri toku Jablonky. Riečka je tu vtesnaná úplne pod skalnatým úbočím, takže chodník vedie tesne popri nej a občas vychádza na úbočie nad ňou. Hojne tu rastie zubovník šupinatý, pozoruhodná rastlina bez chlorofylu. Pri poľovníckom posede sa otvorí pekný pohľad na Bakalár, porastený pestrým zmiešaným lesom a to vidím pred sebou zopár stavebných strojov a čerstvo oplotený pozemok. Na moju otázku, či popri plote prejdem do Čachtíc, dostávam kladnú odpoveď, a tak pokračujem ďalej.

Za oplotením sa dolinka opäť zužuje. Nachádzam akési náznaky širšej cesty a maličké opustené lomy. Približne po hodinke veľmi pomalej chôdze po brehu prichádzam k prvým domom. Vlak, ktorým plánujem cestovať, stojí na opačnom konci obce. Mám však dosť času, a tak si ešte spravím zastávku v miestnom hostinci, odfotím si pamätnú tabuľu a prečítam čosi o spolku Tatrín, ktorý tu mal významné zasadnutie.

Záver

Túru, či skôr vychádzku, hodnotím ako mimoriadne pútavú. Zaujali ma nevšedné výhľady z Kamennej i Drapliaka, impozantné rozmery Springerových jám i úzke údolie Jablonky. Počasie vyšlo excelentné, lúčnych i lesných kvetov bolo neúrekom a rozkvitnuté stromy čerešní boli povestnou čerešničkou na torte. Do týchto miest sa rád opäť vrátim.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek