Trasa

Koňuš (Конюш)– Starý Koňuš – Beňatina, lom – Inovce (Иновець) – Ruský Hrabovec (Руськый Грабовець) – Dúbrava (Дубрава) – Ubľa (Вубля) – Nastaz, rozhľadňa Holica

Nápad na veľkolepú túlačku vzklíčil z pohnútky pozrieť si zvyšné drevené cerkvi, ktoré sa mi dovtedy nepodarilo navštíviť kvôli ich odľahlosti. No vedel som, alebo som sa prieskumom mapy dozvedel, o vojenských pamiatkach v oblasti, ktoré ma hneď zaujali. Samotným lákadlom bola príroda takmer nedotknutá turizmom a nakoniec blízkosť zakázanej hranice s Ukrajinou.

Pôvodne som rozmýšľal ísť na krajný Východ na dvakrát. Raz na dvojdňovku a potom opäť na tak dlho. Keďže však korona zrušila moje zahraničné plány a predpovedači počasia hlásili štyri slnečné dní, tak som sa v jeden piatok vychystal a vyrazil na grandióznu túlačku. Postup a smer ďalších dní však nebudem prezrádzať, lebo chcem nechať čitateľov v napätí, kam som pokračoval a môžu v diskusii hádať, kam ďalej viedli moje kroky.

Po dlhom cestovaní cez Michalovce a Sobrance, kde som rýchlo ešte zašiel na ich malé námestíčko, ktorým som prechádzal pri dávnom stope na Ukrajinu, som nastúpil na autobus do Koňuša (rusín. Конюш), sťa atrakcia pre pár postarších cestujúcich. Rovnako aj v samotnom Koňuši sa so mnou dali do reči a vyzvedali čo som, kto som a kde idem. Po tomto úkone som si pofotil ešte miestne zaujímavosti a vyštartoval na moju vyše stokilometrovú trasu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na popud článku Maťa Knora o oblasti a po jeho informovaní, ako je to s pohybom popri hraniciach, ohlásil som sa colníkom. Keďže ma vystríhal: „S úradmi výhradne cez telefón, či e-mail,“ tak som sa rozhodol zavolať do Sobraniec, keďže na Podhoroď som nemal číslo a oznámil im, že ja H. T. z H., ide jedna osoba v trase takej a takej od 10. rána 6. 8. na prechod po značených a neznačených cestách popri ukrajinskej hranici. Ešte sa pýtali na to, čo budem mať oblečené, tak som ich informoval o veľavravných tmavých turistických nohaviciach a o tmavozelenom tričku. Lepší krycí "vohoz" by nemali ani pašeráci... Na červené paličky a výraznú starú zelenú karimatku som nejako pozabudol...

Tak som si teda splnil svoju povinnosť voči úradom a mohol spokojne kráčať smerom na stolovú horu Starý Koňuš, kde sa vraj v minulosti nachádzal valal Starý Koňuš. Aspoň tomu napovedajú informácie z infotabule a článok Maja Jašša. Cesta tam vedie najprv zachovalejším lesom, ale neskôr som sa objavil na rozľahlých bánoch, ktoré poskytovali kruhové výhľady od samotného Starého Koňuša cez hraničný hrebeň až po Východoslovenskú nížinu. Vidieť bolo aj Zemplínsku Šíravu.

Keďže bolo horúco a samotná lokalita bola nie veľmi nádherná, tak som len pokračoval ďalej, až som opäť vošiel do lesíka a potom som sa objavil na čistinke s posedom. Spať sa tam síce nedá, ale je to zbytočné riešiť, lebo neďaleko, pri smerovníku Starý Koňuš sa nachádza chatka, ktorá ponúka parádny nocľah na širokej krytej verande. A výhodou je blízky výdatný prameň.

Tu som si oddýchol, najedol sa a vychutnal si pekné miestečko podlhovastej, mierne stúpajúcej lúky v lesnom objatí s výhľadmi na juh. Bolo čosi okolo obeda a času na pohodu. Dnes som mal vyhliadnuté spanie medzi Ubľou a Uličom. A vyzeralo to na kopec času. Ale nebol by som to ja, keby som neuvažoval pokračovať a skrátiť si tak nasledujúci deň...

Dole zo Starého Koňuša k ďalšej, resp. prvej atrakcii, lomu Beňatina to písalo pol hodiny, ale samotné klesanie relatívne zarastenými chodníkmi či zvážnicami trvalo podľa mojich odhadov dlhšie. Najmä keď som musel ešte od asfaltky stúpať cez pahorok, v ktorom je vyškriabaný samotný kameňolom.

Slovenské Plitvické jazero

Konečne som sa ocitol na jeho okraji a je naozaj pekné. Svojím okolím a tyrkysovou vodou vskutku pripomína chorvátske Plitvické jazerá. Zaujímavosťou je, že na protiľahlej stene lomu sa dá vidieť 5-metrové červenohnedé sfarbenie, ktoré vyvoláva dojem veľryby. Či je Beňatinská veľryba, ako ju nazvali miestni, skutočný odtlačok skameneliny veľryby, sa doposiaľ nepodarilo preukázať.

Zišiel som dole okolo ešte nedokončenej výhľadovej plošinky. Ale ako ma privábila čoraz väčšia atraktivita miesta, tak aj iných ľudí a tí si z neho urobili takmer svoj "obyvák". Hlasno pustená hudba, obsadené prístupy k vode, krik...

Preto som pri jazere strávil len pár minút a pobral sa ďalej. Na parkovisku desiatka áut s rôznymi, nielen lokálnymi značkami dávali tušiť, že v horúce voľne dni je tu iste nátresk. Lom sa podľa všetkého dá obísť po celom jeho obvode. O čosi väčší pokoj je možno na druhej, vyššej strane, kde bolo vidieť nejakých sediacich ľudí. Ináč, keď sa mi dobre zdá, natáčal sa tu film s pašeráckou tematikou - Čiara. Asi kilometer napravo sa nachádza PR Beňatinský travertín, ktorý si ľudia mýlia s lomom.

Mne sa k nemu nechcelo, tak som teda pokračoval k ďalšej zaujímavosti, ale už o dosť menej navštevovanej, a to k drevenému kostolíku v Inovciach (rusín. Иновець). Dlho som zamýšľal ho navštíviť, ale keďže bol logistický ťažko dostupný, tak som ho veľmi neriešil. Až keď načarbali pokračovanie červenej značky od Podhorode do Koňuša, tak sa už dalo čosi vymyslieť. A nechcem sa chváliť, ale možno to bolo na môj popud, keď som sa raz v diskusii na Hikingu bavil o tomto nápade.

Drevený chrám svätého Michala Archanjela

Do koncovej dedinky, ktorá sa mi vcelku páčila, som došiel za asi polhodiny. Pokoj, kostolík na pahorku, päťdesiatka domov, vcelku romantika, ale iste vykúpená ekonomickými problémami. Prišiel som k cerkvi práve v momente, keď z nej schádzala pani, čo bola otvoriť kostol predošlému návštevníkovi, tak keď ma uvidela, ešte sa vrátila a otvorila ho opäť.

Poďakoval som sa jej a tetka sa ma povypytovala, kadiaľ idem. Bola celkom "prekvapená", keď som jej povedal, kam chcem až dôjsť. Následne som sa popýtal zase ja, kadiaľ je lepšie ísť do Ruského Hrabovca a jednoznačne odporučila starú asfaltku kúsok od hranice. Mne sa po nej nechcelo, skôr cez lesy, ako to ukazovala mapa, ale vyzeralo to veľmi problematické, tak som teda šiel, ako poradila.

Dal som sa teda po nej a okolo mňa prefrčali policajti. Ale na počudovanie, ani sa nepristavili a ani nepýtali. Zrejme boli informovaní o mojom postupe. Stretol som ich aj poniže v doline, ako tam stoja a nudia sa, ale ani vtedy sa ku mne neozvali. Potom som v sobraneckom revíri hliadku nestretol. Teda až na veľmi komickú udalosť, ale o tom na príslušnom mieste.

Postup asfaltkou bol otupný, ale čo sa dalo robiť. Zišiel som do Ruského Hrabovca (rusín. Руськый Грабовець), kde som si len odfotil kostol a opäť rozmýšľal, kadiaľ cez lesy. Spýtal som sa opäť miestneho, ale ten na moje horské neasfaltkové „skratky“ len mávol rukou a že nech "nevydumujem". Tak som "nevydumoval" a pobral sa po štátnej ceste cez Dúbravu (rusín. Дубрава), ktorá je veľkosťou takmer ako osada či miestna časť. Debata o zbytočnosti vlastnej samosprávy v každej malej dedinke s pár dušami je asi na mieste.

Napodiv, po asfaltke sa mi šlo celkom v pohode a rýchlo som napredoval. Spoločnosť mi robilo len veľmi málo áut a zo začiatku miestny cyklo-gang. Prešiel som Dúbravou, ktorá je síce malá dedinka, ale má dokonca ihrisko. A za stromami stojí polozámoček, ktorý je dnes DSS. Pekne zašité miestečko na odloženie svojich starkých...

Ubľa

Čoskoro som došiel do civilizácie zvanej Ubľa (rusín. Вубля) a hneď na začiatku sa mi ukázal pekný výhľad z brehu asfaltky na vcelku veľkú dedinu. Na začiatku je infotabuľa s tematikou hraníc a jej ochrany, rovnako historické súvislosti s jej zmenami. Zaujímavé čítanie, akurát dosť nevhodné miesto na jej osadenie, keď človeku za chrbtom premávajú autá a ešte v mieste zatáčky, tak aby sa obával, že ho nejaké naberie.

Zišiel som do centra, ktoré tvorí vlastne križovatka smerom na Ukrajinu a na civilizáciu (hádam sa nikto neurazí). Nad križovatkou zase spoza veľkých stromov vykukovala veža gréckokatolíckeho chrámu a tak mi trochu pripomínala kostol v Senohrade. Preto, ako aj v Senohrade, aj teraz som vybehol sa tam najesť.

V pokoji som sa najedol a pobral sa ďalej. Bolo okolo 17-tej a mne chýbal len záverečný úsek k miestu spania. Keďže sa mi nechcelo šliapať po asfaltke k Malej Ubli (veď načo?), tak som si to strihol poľnou neznačenou spojnicou cez pahorok priamo k červenej. Tú som v pohode našiel a vykračoval si do tône lesa po starej asfaltke.

Na nej som stretol zvláštneho týpka na motorke, ako keby tam robil nejaké čachre-machre. I sa popýtal, ako keby chcel odviesť pozornosť od motorky na neho. Ale bolo mi to ukradnuté, tak som len odpovedal a šiel si po svojom. Za ohybom som mierne stúpal na Kremenec alebo Kremianec (478 m). Odtiaľ sa ukázali slabé výhľady cez rúbaň.

Značka odtiaľ prudko zabočila a klesala, až som sa dostal na asfaltku. Došiel som k nej trocha odboku, lebo som zbadal smerovník. Došiel som tam v momente, keď o auto bola opretá dvojica... Niežeby som ich prichytil in flagranti, ale asi boli dosť prekvapení. A keďže boli blízko smerovníka, tak sa na mňa začudovane pozerali, že čo sa tam okolo nich obšmietam. A to nedalo žienke a spýtala sa či pomôže.

Ja som rozmýšľal, či podľa plánu ísť prespať opačným smerom ako navádzala značka a ísť teda na rozľahlé lúky nad lesmi nad Uličom. Alebo zbehnúť už do Uliča, aby som mal na ďalší deň menej štreky. Ďalšou možnosť bolo odbehnúť k Arpádovej línii, ktorá bola na tom úseku a potom sa vrátiť a ráno len zbehnúť po NCH priamo do dediny. Ale to som zase chcel vidieť Uličku a "koniec Slovenska".

No zachádzka vyzerajúca na 1,5 hodiny ma nenadchla, i keď som mal času na rozdávanie, tak som to nechal na ďalší deň ráno v rámci normálneho pokračovania, čo som neskôr zhodnotil ako nie veľmi rozumné rozhodnutie, a tak som sa pobral neznačene na lúky, kde som si vyhliadol menšiu rozhľadňu Holica, kde som plánoval prespať.

Rozhľadňa Holica

Išiel som teda k lúkam a čoskoro som sa na nich objavil. Lúky sú podlhovasto natiahnuté, takže rozhľadňu nie je vidieť a ani presne sa nedalo určiť, kadiaľ ísť. Pomohlo GPS a po asi 15 minútach som bol na dohľad rozhľadne. Je to len jednoposchodová asi 5 metrov vysoká železná konštrukcia s drevenou strechu a tromi panelmi, ktoré ozrejmovali kopce na troch stranách.

A to na juhu na Vihorlatské vrchy, na východe Užanský národný park (UA) a na severe NP Poloniny. Keďže som mal dosť času, tak som strávil čas odhadovaním, ktorý kopec na mape, je ktorý v realite. Rovnako som odhadoval, na ktorom z kopcov na severe budem o takomto čase zajtra, keďže som mal práve v tom čase schádzať z jedného z nich. A veru, nebola taká pohoda, ako v tento večer.

Ešte predtým ako som si spravil ležovisko, dokvitla na večer päťčlenná rodinka, z ktorej sa vykľuli dovolenkári kdesi zo Západu, ktorí objavovali Východ. Pekné od nich. Trochu sme pokecali a čochvíľa odišli. Následne som vytiahol spacák a po západe Slnka som zaľahol. No keďže som bol na kopci a ešte na rozhľadni, vcelku fúkalo a musel som si spraviť improvizované protiveterné zábrany. Na to poslúžila stará stolička a s batohom mi urobila aké také závetrie. Nespal som síce dobre, ale najväčšia sranda sa udiala v noci.

Nočná návšteva

Keď som spal ľahkým spánkom, keď spiaci vníma, čo sa okolo neho deje, prišlo auto a zastavilo pred rozhľadňou. Hneď som otvoril oči, zmeravel som, trochu sa nadvihol a snažil sa pozrieť dole. Policajné auto. A ja: Doprčíc.

Schúlil som sa a vyčkával, čo bude. Bolo mi jasné, že asi vybehne na rozhľadňu, ale dotyčný ostal dole. Jedna osoba stála vonku a čosi robila. Potom otvorila zadné dvere a ako keby čosi vytiahla a zrazu bolo počuť zvláštny zvuk. Napadlo mi, že asi sleduje nejakým prístrojom na nočné videnie, či neprechádzajú pašeráci. Tak to spravil raz či dvakrát a možno aj niekam odišiel a aj sa vrátil, ale zrazu začal stúpať po rebríku a vedel som, že ma má.

Ja som sa spravil, že spím a chlapík – policajt sa ozval: „Zdravím. Ste Slovák?“ A ja som hneď nezareagoval, ale pomrvil sa a potom s akože rozlepenými očami zareagoval. Ale ani mi nesvietil do tváre, ale priateľský sa opäť opýtal, či som Slovák a ja že áno, som Slovák. A on vysvetlil, že videl, že stolička nie je na svojom mieste a jemu to bolo čudné a ja zase, že či je problém, že tu spím. A on, že nie. To pomaly schádzal a takto sme sa rozlúčili. Nasadol do auta a odišiel preč. Toľko nočná návšteva.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek