Túra Vyhliadka Five Fingers na snežniciach
Dachstein je ľadovec nachádzajúci sa na rozhraní Salzburgska, Horného Rakúska a Štajerska, medzi obcami Ramsau (na juhu) a Obertraun (na severe). Zo severnej aj južnej strany je oblasť populárnym lyžiarskym strediskom a so svojimi 25 km zjazdoviek patrí k jedným z najdlhších v Európe. Okrem toho sa zo severnej strany môže pochváliť množstvom chodníkov, jaskyňami a jednou z najznámejších vyhliadok v Alpách – vyhliadkou Five Fingers, vďaka ktorej má človek Soľnú komoru (Salzkammergut) ako na dlani. Rozsah výhľadov sa síce nedá čo do kilometrov a rôznorodosti alpských pohorí porovnať s tým, čo môže človek vidieť z južnej strany, no aj tak je návšteva atrakcie nezabudnuteľným zážitkom.
Cestou z Planneralm, kde som so synom strávila jeden z marcových víkendov, sa rozhodnem urobiť si zachádzku a previezť sa do obce Obertraun. Počasie je nádherné, nebo bez obláčika a hory ako vystrihnuté z rozprávky. Obchádzame Grimming, ktorý sa dvíha z okolitých pasienkov a políčok oproti azúrovej oblohe do výšky 2351 m a tiahne sa od obce Pϋrgg – Trautenfels až po obec St. Martin am Grimming (dokopy približne 13 km). Nasleduje scénická jazda okolo mestečka Bad Mittendorf a Bad Aussee, ktorá mi do hlavy vháňa známu hlášku z filmu Vesničko má středisková: „Vy ste se zase kochal, pane doktore.“ Kochám sa samozrejme tiež, cesty sú takmer prázdne a šoféruje sa pohodlne. Zozadu mi neustále niečo rozpráva syn, ktorý je vo veku, kedy sa dá nahovoriť na všetko. Keď míňame odbočku k Tauplitzalm, robím si v hlave poznámku, aby som skontrolovala možnosti ubytovania – prvé jarné výlety by som rada absolvovala práve tam – v juhozápadnom cípe Mŕtvych hôr (Totes Gebirge).
Z okresnej cesty číslo 145 schádzame na okraji mestečka Bad Aussee. Držíme sa značiek na Obertraun a Hallstatt, obchádzame železničnú stanicu a úzkou ulicou za ňou vychádzame na kľukatú spojnicu medzi Bad Aussee a Obertraunom. To, čo nastúpame, o chvíľu zase naklesáme a so zákrutami to takto ide asi 13 km. Miestami je klesanie 23 %, cesta je úzka a spoločnosť nám robí len hrebeň Hoher Sarstein (1975 m). Čakám, kedy sa zozadu ozve „mamina, je mi zle“, ale dieťa neprotestuje, pozoruje okolie a nevie sa dočkať, kedy budeme v cieli.
V Obertraune odbočujem tesne pred 10.30 h prudko doľava – odbočka sa nedá minúť, je vyznačená nielen dopravným značením, ale aj reklamným oblúkom ponad celú cestu. Parkovisko pod lanovkou je plné, pán nás naviguje na nižšie položené menšie parkovisko, ktoré sa stihne zaplniť, kým sa s Janíkom obliekame. Sme v tieni a dole je zima. Pamätajúc na sobotný zážitok z Dachsteinu, kde sme celú dobu zápasili so silným vetriskom, si dávam o jednu vrstvu viac. Na Krippensteine sa nebudeme mať kam schovať, pokiaľ nebudeme chcieť len zaliezť do reštaurácie na obed.
Pri okienku pred budovou lanovky si pýtam panorama ticket pre dospelého a dieťa. Predavač sa ma pýta, či chceme ísť aj na Five Fingers a keď odpovedám kladne, odporúča Yeti–ticket. Kombinovaný lístok na lanovku, v cene ktorého je zapožičanie snežníc a palíc k nim. Vraj to bude najmä pre dieťa bezpečnejšie. Po zážitku na Chate gen. Milana Rastislava Štefánika v Nízkych Tatrách sa síce pousmejem, ale zároveň si pomyslím, že toto asi nie je miesto, kde by som chcela využívať služby zahrnuté v mojom a synovom členstve v Alpenverein klube. Volím Yeti–ticket a v budove lanovky hľadám požičovňu. Obaja dostaneme pár snežníc a pár palíc a kým sme vybavení, gondola opúšťa stanicu. Staviame sa k turniketom a čakáme na ďalšiu. Smerom hore ide veľmi veľa ľudí. Niektorí s lyžami, niektorí so snežnicami, niektorí len tak. Tlačíme sa na seba ako sardinky a Janino začína byť nervózny. Aj keď palice držím v ruke svoje aj jeho, snežnice si musí niesť sám. A to sa mu nepáči. Sú veľké a neforemné a nevie sa s nimi v gondole uložiť. V prvej ani v druhej.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
O pár minút sme našťastie hore. Pred budovou lanovky si na topánky obúvame snežnice a chvíľu zisťujeme, ako s nimi chodiť. V takmer úplnom bezvetrí a s pražiacim slniečkom je tu teplo. Neprejdeme ani za prvú zákrutu, keď mi Janino hlási, že sa chce vrátiť. Potím sa a začínam tušiť, čo presne sa môjmu synovi nepáči. Navrhujem, aby sa povyzliekal a robím to isté. Čo sa dá, napchám do ruksakov, moju bundu si prehadzujem cez batoh a okolo krku ju viažem šnúrkami na kapucni. Pokračujeme mierne do kopca k vrcholu Hoher Krippenstein (2108 m), cesta je široká a upravená ratrakom. Pri malom kostolíku sa stúpanie pre tento moment končí a klesáme po úzkom chodníku dole ku vyhliadke. Snežnice sa ledva zmestia povedľa seba a Janinovi sa pletú jedna o druhú. Teší sa na vyhliadku a na to, ako sa bude hrať v snehu, preto neprotestuje, ale poctivo napreduje. S ťažkosťami sa vyhýbame turistom v protismere – musíme sa uhnúť do snehu nad chodník, inak by ani jeden z nás neprešiel. Už asi tretíkrát si v duchu hovorím, že bez snežníc by to asi bolo pohodlnejšie.
Po dvadsiatich minútach pohodovej prechádzky, ktorú sprevádzajú neuveriteľné výhľady, sme na mieste. Aj keď je tu množstvo ďalších turistov, na prstoch vyhliadkovej plošiny nie je nijaká tlačenica. Vyzúvame snežnice a nechávame ich spolu s palicami opreté o to, čo trčí z jednej z informačných tabúľ. Mám pocit, že bez snežníc lietam. Janino behá z jedného prsta na druhý a sleduje, čo sa dá kde vidieť. Nepýta sa ma, kam sa pozerá – v konečnom dôsledku ho to nezaujíma. Jediná otázka smeruje na Hallstatt a na to, kde presne sa nachádza soľná baňa, do ktorej sa dá ísť ako do turistickej atrakcie. Kým sa prejdem k vysielaču na Pionierkreuz (2034 m), on sa hrabe v snehu. Keď sa vrátim nazad, márne si hľadám dieťa. Zrazu spomedzi kosodreviny na mňa vykukne hlava a začne sa nahlas smiať. Kým som fotila Gesausee a Totes Gebirge, môj syn si ako svišť vydlabal v snehu noru, do ktorej sa bez problémov celý strčil. Svojím výkonom nepobavil len mňa, ale všetkých okoloidúcich.
Nechám ho ešte pár minút blbnúť v snehu, potom znova nasadzujeme snežnice a dávame sa na výstup k lanovke. Kým smerom dole to išlo bez rečí, smerom hore počúvam, ako ho bolia nožičky a aký je strašne hladný. Pri kostolíku, keď už vie, že nehrozí nijaké stúpanie, sa chvíľu hrá s ľadom. Mne to dáva možnosť kochať sa okolím a vychutnávať výhľady. Okolo 13-tej opäť vyzúvame snežnice, ukladáme ich k stojanu na lyže a vchádzame do Lodge am Krippenstein. Janino si dáva pizzu, ja guľáš. Máme slušný medzičas, neponáhľame sa, až kým ma nezačnú oziabať nohy. Moje snehule sú do zimy super, naozaj perfektne držia teplo – ale ak vonku nie je práve -15 °C alebo nadmieru veterno, nohy sa mi v nich potia tak, že mávam mokré ponožky. Nedeľný výlet nie je výnimkou.
V údolnej stanici vraciame snežnice a palice, v aute sa prezliekame do „cestovného“ oblečenia, prezúvame si ponožky aj topánky a o 14.30 h sme na ceste naspäť na Slovensko.
