Trasa

Plešivec – Plešivecký hrad – Gemerská Hôrka – NCH Krasové javy Hôrky – Gemerská Hôrka – Plešivec

Slovenský kras mám mimoriadne rada. Každý rok tam chodíme na pár jednodňoviek. Vlani nám vhodný vlak zrušili a museli sme to riešiť pobytom. Tento rok ranný spoj opäť zaviedli, a tak sa ho snažíme využívať.

Plešivecký hrad

Vystúpili sme z rýchlika a do Gemerskej Hôrky ideme pešo. Prechádzame ulicami obce do centra. Pri prechádzaní cez most si všímame, že riečka Slaná je síce stále hrdzavá, ale oveľa čistejšia ako pred dvomi týždňami. Trochu kľučkujeme ulicami, lebo chceme nájsť pozostatky Plešiveckého hradu. Ochotný pán nám radí cestu. Sme na okraji malého sídliska a vidíme, že hradný múr stojí v súkromnej záhrade za plotom. Nedá sa k nemu dostať, tak si ho aspoň cez plot pofotíme.

Gemerská Hôrka

Križujeme hlavnú cestu do Rožňavy a mostom ešte raz prekonávame riečku Slanú. Za železničnou traťou je križovatka turistických chodníkov. Zelená značka by nás priviedla na planinu Koniar, my pôjdeme kúsok žltou značkou. Končí pri Prielome Muráňa, my si ňou vystačíme po Gemerskú Hôrku. Cestou sa pristavujeme pri vyvieračke zakreslenej na mape. Vôbec to však nevyzerá na vyvieračku, je to skôr odvodňovacia štôlňa pod železničnou traťou. Navyše, vchod je znečistený výkalmi, a tak odvahu ísť ďalej nabrali len naši prieskumníci. Zo záberov kamery som potom videla, že je to celkom zaujímavé technické dielo a netradičný prístup k vyvieračke. Po chvíli vchádzame do obce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obec Hôrka vznikla z pôvodnej usadlosti Malach, ktorá tu bola pravdepodobne už v 13. storočí. Od 15. storočia sa v listinách spomína ako Hôrka. V časoch protihabsburských stavovských povstaní obec na určitý čas zanikla, no po uzatvorení Satmárskeho mieru bola opäť obnovená. Gemerská Hôrka má aktívnych občanov a ich zásluhou vznikol v roku 2006 zaujímavý projekt a následne náučný chodník, ktorý chcem opísať.

NCH Krasové javy Hôrky

Hneď v úvode nás pristavil pekný vyrezávaný drevený stĺp a náučné tabule v troch jazykoch nás informovali, že sa nachádzame pri jaskyni a vyvieračke Pivničná diera. Žiaľ, v tomto čase sucha môžeme obdivovať len suchý skalnatý portál. Kráčame okolo závodu na výrobu dámskych vložiek a o chvíľu míňame pekný penzión Skalná ruža. Hneď za penziónom začína náučný chodník.

Vstup na chodník je cez Szikulskú drevenú bránu a za bránou je malá lúčka s posedením obklopená skalkami. Okrem toho sú tu náučné tabule a zaujímavé smerovníky, ktoré potešia najmä deti. Ale pobavili aj nás a veru všetky sme si poctivo popozerali. Zložili sme batohy, čítali informácie, obdivovali železnicu, vyšli sme si na vyhliadku, Marta vytiahla narodeninové, no proste motali sme sa tu hodnú chvíľu.

Už sme sa chystali na odchod, keď spoza rohu penziónu vyšla pani, v jednej ruke fľaša, v druhej podnos s pohárikmi. Vytreštili sme oči a čakali, čo sa bude diať. Sympatická pani z penziónu Skalná ruža nám hovorí, že keď sme sem prišli z takej diaľky kvôli náučnému chodníku, patrí sa nás privítať. A neprivítala nás nejakým lacným "patokom", ale skvelou gemerskou jablkovicou. Ja sa už dlhý čas vyhýbam tvrdému alkoholu, ale táto bola fakt dobrá. Chvíľu sme sa porozprávali a potom vykročili na trasu chodníka. Miernym stúpaním sme kráčali slnkom prežiarenou prírodou. Okolo chodníka nás tešili nielen veselé smerovníky, ale aj prvé jarné kvietky – nátržníky a pľúcniky.

Pristavila nás tabuľa, ktorá nás informovala, že v týchto miestach stál bunker (ROP – „ropík“), ktorý bol súčasťou obranného systému prvej ČSR.

Miernym stúpaním chodník pokračuje pod Hôrku, kde sú ďalšie náučné tabule vysvetľujúce, čo sú vlastne škrapy a ako vznikajú. Odtiaľto ide odbočka na vrchol Hôrky. Samozrejme, vrchol neobídeme! Navyše, keď sa naň ide ukážkovým škrapovým poľom. Veľmi sa mi páčia škrapy a aj keď to je veľmi náročný chodecký terén, rada po nich chodím.

Stúpame pomaly na vrchol. Brzdia nás nielen škrapy, ale aj „kvetinová záhradka“ okolo chodníka. Je tu množstvo taríc, krivcov, ale hlavne hlaváčikov jarných. Ešte sa len predierajú z vlaňajšej suchej trávy, takže sú ako malé slniečka rozsypané po zemi.

Naši chlapci hneď vytiahli elektronické pomôcky, aby zistili čo vlastne vidia. V tomto som asi inakšia! Neohuruje ma identifikácia toho, čo vidím v diaľke, ohuruje ma samotný pohľad na krásnu kulisu okolo. A vôbec nemusím vedieť ako sa ktorý vrch volá, veď na mene aj tak nezáleží!

Šípka na smerovníku nás posielala na Črepinovú žomboj, nuž sme išli. Odbočka nie je vyznačená, treba sa držať vychodeného chodníčka. Priepasť je síce hlboká, ale turista uvidí iba dieru v zemi.

Vrátili sme sa pod Hôrku a smerovka nás nasmerovala do sedla Hôrky a Koniara. Tu sú tiež náučné tabule a je tu možnosť vrátiť sa červeno značenou skratkou naspäť k penziónu Skalná ruža. My sme, samozrejme, pokračovali ďalej k Ponoru pod Kamenným mostom. Prechádzali sme povedľa poľa a obdivovali sme do červena sfarbenú pôdu.

Ďalšie zastavenie je na západnej strane Hôrky a hovorí o ponoroch a slepých dolinách. Šípka pri tabuli nás posiela doprava, kadiaľ pokračuje chodník, ale vľavo nad cestou je malý starý lom a v ňom je pekné oddychové miesto. Niežeby sme boli unavení, ale posedenie pri parádnom stole sme predsa nemohli odmietnuť.

O chvíľu sme však pokračovali v smere šípky. Z pravej strany nad chodníkom malá skalná stena, vľavo pod chodníkom suché koryto potoka. Išli sme ho preskúmať. Zamrežovaná diera do podzemia hovorí, že v čase výdatných dažďov sa do podzemia ponára voda. Žiaľ, tu už veľmi dávno nepršalo.

Pokračovali sme chodníčkom ku Kamennému mostu. Najskôr nás privítal drevený vyrezávaný stĺp, ktorý oznamoval, že sme na správnom mieste. Kamenný most je pekné technické dielo, ale žiaľ, ľudia robia pod ním smetisko. Nechápem myslenie niektorých ľudí – keď vyhodí vrece so smeťami pod most alebo do kríkov, myslí si, že odtiaľ sa vyparí? Aj tento ponor bol úplne suchý a plný napadaného lístia. Toto zastavenie bolo, kvôli smetisku, dosť veľké sklamanie.

Vyšli sme na cestu. Jedna smerovka ukazovala pokračovanie chodníka smerom k Hôrke a druhá ukazovala smer odbočky ku Skalickej jaskyni. Samozrejme, chceme vidieť aj jaskyňu. Nevýhodou bolo, že prvých 700 metrov sa ide po ceste. Našťastie, premávka nebola veľká, ale asfalt je vždy otravný. Po 700 metrov asfaltom treba prejsť ešte asi 700 metrov poľnou cestou na vrchol Skalice. Na Skalici je tiež drevený stĺp a lavičky. Aj keď je výhľad obmedzený, je to príjemné oddychové miesto. Je tu aj jaskyňa, ale kto by čakal pekný portál, bude sklamaný. Je to v podstate „len“ kopa balvanov a medzi nimi otvor do podzemia.

Ako je naším zvykom, nevraciame sa rovnakou cestou, ale z kopčeka ideme rovno dole. Mínus dvesto metrov asfaltom sa oplatilo. Pri Kamennom moste sme sa opäť napojili na náučný chodník. Chvíľku ideme popri železničnej trati, ktorá kedysi vozila ľudí z Plešivca až do Muráňa. Žiaľ, osobná preprava na trati je už roky zrušená, funguje len nákladná doprava.

Chodník zabočil do svahu Hôrky a o chvíľu sme sa ocitli akoby v exotickej krajine. Pod nohami sme mali „červenicu“ (terra rossa, veres). O zaujímavú červenú farbu pôdy sa postaralo pradávne zvetrávanie vápencov v teplom prostredí. Aj toto sme sa dozvedeli z náučného panela.

Ďalej chodník prejde cez hlavnú cestu, pokračuje okrajovou časťou obce, ktorú osídľuje hlavne rómske obyvateľstvo a privedie nás nad obec. Odtiaľto sú pekné výhľady na Plešivec, Plešiveckú a hlavne Silickú planinu. Panel na tomto úseku nás informuje o samotnom vzniku krasu pred asi 130 miliónmi rokov.

Chodník pokračuje ponad obec, cez cintorín a hlavnou ulicou nás privedie na malé námestíčko s vyvieračkou. Ďalší panel nás informuje o vzniku vyvieračiek. Pôvodne ich tu bolo deväť, dnes funguje už len jedna – Dedinská studňa. Fascinovane hľadíme na množstvo vody, ktoré sa neustále tlačí z veľkej hĺbky na povrch. Ešte aj dnes je vraj schopná zásobovať celú obec vodou. Zostáva len dúfať, že ju nepostihne osud ôsmich výverov.

Okruh chodníka sa pomaly uzatvára. Prechádzame okolo vyvieračky Forrás, z ktorej ešte vyteká voda, ale panel upozorňuje, že nie je pitná a býva značne zakalená. Ešte nás pristaví Studnička (Kiskút), ktorú sa podarilo obnoviť vďaka nadáciám.

Pri vyvieračke Pivničná diera sa definitívne lúčime s náučným chodníkom, ale aj so sympatickou obcou Gemerská Hôrka. Čaká nás len pochod asfaltom na železničnú stanicu do Plešivca. Prekvapení však nie je na dnes dosť. Zatiaľ čo predchádzajúce boli celkom príjemné, teraz nás čakalo jedno veľmi smutné. Prišli sme k mostu cez Slanú a neverili sme vlastným očiam! Rieka, ktorá ráno vyzerala, že sa čistí, že má nádej na zachovanie života, bola opäť hrdzavo červená a jej hladina sa zdvihla. Vyzeralo to, že sa pretrhla nejaká hrádza alebo sa prevalila ďalšia štôlňa. Bol to veľmi smutný pohľad. Kráčali sme vedľa nešťastnej riečky a uvedomovali si, že vzhľadom na banskú minulosť našej krajiny toto nemusí byť posledná katastrofa, ktorá nás postihla. Najväčším bohatstvom našej krajiny je voda. A je smutné ako málo si ju vážime a chránime.

Záver

Zo skúsenosti viem, že veľmi veľa turistov nevie, čo je to kras. Vedia, že také pohorie máme na Slovensku, niektorí vedia, že je vápencové a že sú tam jaskyne a priepasti. Ako však vznikol kras a krasové javy v ňom, väčšina netuší. Tunajší chodník by som odporúčala všetkým, ktorí chcú navštíviť Slovenský kras a chcú dačo o ňom vedieť. Informácie na paneloch sú stručné a pritom veľmi výstižné a pochopiteľné aj pre úplných laikov. Myslím si, že každý, kto prejde náučným chodníkom bude potom nádhernú krajinu vnímať inak – viac srdcom ako kilometrami.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek