V prvej časti som opísal putovanie od dedinky Koňuš až po rozhľadňu Holica, kde som zažil nočný zážitok s policajtom. A tu je pokračovanie trilógie krajom, kde (vraj) nič nie je.

2. deň

Rozhľadňa Holica – Arpádova línia – Ulička – Ulič (Уліч) – NCH Rožok, prales – Uličské Krivé (Уліцьке Криве) – Ruský Potok (Руськый Потік) – Topoľa (Тополя) – Kučalata – vojn. cintorín Predný Hodošík – býv. Veľká Poľana (Великы Поляны)

Ráno sa mi veľmi nechcelo vstávať, a tak som sa relatívne neskoro aj vybral, čo som si potom celý čas vyčítal, lebo som sa ocitol v časovej tiesni. Ale tak nebolo to len kvôli tomu. Ale po poriadku.

Tak som teda vyrazil a zbehol lúkami k smerovníku pod Kremiancom a pokračoval po asfaltke k Uličke. Ďalšia, a nie posledná asfaltka, ale čo sa dalo robiť. Lesom a následne jeho krajom s výhľadom na Ukrajinu a okolo veľkej strážnej veže, ktorá bola aj pekne ochránená (a to som si myslel, či by sa v nej nedalo prespať), som pomaličky zišiel k Uličke. Medzitým ma čakala Arpádova línia, o ktorej som mal len slabé poznatky, kde sa môže nachádzať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Arpádova línia

Bol to obranný val, ktorý postavilo Maďarsko počas Druhej svetovej vojny, v rokoch 1943-44 v dĺžke viac ako 600 km od Polonín až po Rumunsko, na území zabratom po I. Viedenskej arbitráži. Dôvodom jeho vzniku bola postupujúca Červená armáda a potreba obrany pred ňou. Vybudoval sa systém zákopov, strieľní, bunkrov, protitankových zátarás a prekážok.

Ako je u mňa zvykom, veľmi som sa predtým neinformoval, a tak som dúfal, že aj napriek tomu sa mi to podarí nájsť. Ako kázala značka, odbočil som z asfaltky a vkročil do lesa, v ktorom sa mali nachádzať bunkre či zákopy. Tak som sa pozeral a pozeral navôkol a čochvíľa sa mi aj podarilo objaviť prvý bunker. Tak som bol rád. Rovnako som objavil, i keď slabo značené, lokálne značky v rozpoznateľných vykopaných zákopoch pred bývalými bunkrami.

Z nich sa zachovali asi tri. Jeden nad červenou značkou, druhý o čosi nižšie, pod ňou a tretí pred serpentínovým chodníkom, asi 50 metrov od dračích zubov či betónových ježkov, ktoré predstavovali protitankové betónové zábrany. Dokonca som pri istej činnosti blízko jarka objavil aj iné betónové hniezdo, ktoré vyzeralo ako nejaký zničený bunker, keďže z neho vytŕčali železá.

To už som bol neďaleko smerovníka Ulička a mostíka nad riečkou. Tu som len symbolicky prešiel na druhú stranu a vrátil sa, lebo som chcel ísť pozrieť samotný Ulič. A to kvôli tomu, že tam je skanzen drevených kostolíkov. Keď som teda kráčal po žltej do Uliča, zastavilo pri mne civilné auto a šofér so spolujazdcom sa ma vyzvedali, čo tu robím. Správali sa ako policajti a aj pýtali občiansky. Tak som im ho ukázal a ešte sa priateľský vypytovali, prečo idem sám a podobne. Tiež starostlivo dávali pozor aby som si odložil OP, a keď som tak urobil, zaželali pekný deň. Následne mi napadlo, že som mohol od nich ja predom pýtať ich preukaz, ale tak už bolo neskoro a zrejme to predsa len boli policajti.

Miniskanzen v Uliči

Došiel som do dediny a pred ňou, pred mostom som objavil prístrešok. Ak by som o ňom vedel, asi by som si to večer potiahol až sem. Ale zase by nebolo nočnej show. Došiel som do dediny a našiel skanzen, ktorý sa nachádza až pomaly na jej konci, resp. v centre, kde sú aj iné zaujímavosti a preto som bol rád, že som sem predsa len šiel.

Vypýtal som si vodu a tak ako v Ubli som si to namieril skratkou k červenej značke. No tu to až také jasné nebolo, a tak som si spravil trocha väčšiu skratku. Ale nepotreboval som sa držať červenej, hoc pre Východokarpatských magistrálcov by to bola asi nutnosť. Smeroval som k družstvu, ale za mostíkom, kde sa nachádza aj oddychové miesto, som odbočil doľava a následne popri toku a potom hore zvážnicou do kopca. A to až na lúku pod lesom, ktorú som videl aj z dediny.

Tu som objavil červenú, ktorá ma mala priviesť do Uličského Krivého. Ak som si myslel, že to bude pohodová pasáž, tak by aj bola, kebyže mi nenapadne zabočiť do pralesa Rožok. A keďže si rád komplikujem život, tak som si ho v tom pralese opäť riadne skomplikoval.

Prales Rožok

Šiel som po NCH Rožok, ale samozrejme, ten existuje viac na mape ako v realite a len dosť slabo bol značený. Došiel som ale k infotabuli a to aj vďaka zapnutému GPS. Ďalej „po značke“ som sa však riadil len GPS, ale tu sa stratilo aj ono, keď ma naviedlo “niekde“, kde som nechcel ísť. A to som bol v pomykove, lebo som si myslel, že budem “niekde“ inde. Tak som sa ním riadiac snažil dostať, kde som potreboval a dosť ťažko mi to šlo. Nakoniec som predsa len vyšiel na nejakú zvážnicu a bol som rád, lebo som objavil aj tu mizernú značku a opätovne sa dostal do normálnom terénu.

Toľko prales Rožok, ktorého NPR bola vyhlásená už roku 1965 a predstavuje pralesovité zvyšky kedysi rozsiahlych európskych bukových lesov. Jeho návštevu však určite odporúčam, lebo veľa miest na Slovensku, ktoré nie sú hospodársky využívané a sú pralesom, nie je a hlavne v horúcom lete je to tu príjemná klíma, ktorá je spôsobená práve padnutými stromami, ktoré ako špongia udržiavajú vodu a život v lese. A tiež je oveľa krajší pohľad na takéto lesy ako na mŕtve monokultúry.

Zbehol som tou značkou do doliny Javorníka a čoskoro aj do dediny Uličské Krivé. Keďže som mal málo šťavy v mobile, tak som si ho nechal nabiť v krčme a zároveň som si aj kúpil pivo. Sadol som si k miestnym a najmä jeden z nich bol priveľmi zhovorčivý, tak sme pokecali. Porozprával, ako sa tu žije, ako sa tu žilo, čo všetko robil, začo sedel v base alebo o rodine. Proste také typické nepublikovateľné reči v dedine na hranici s Ukrajinou...

Keďže sa zdalo, že mám času, tak ma chlapík pozval na druhé s tým, že mu mám ísť zakúpiť Milenku, značkové víno v plastovej fľaši do vedľajšieho obchodu. I tak sa stalo a ešte sme debatili a navrhol som, aby o svojich zážitkoch napísal knihu. A veľmi nebol proti. Keď už krčmár chcel zatvoriť krám, tak som rýchlo odbehol zobrať si veci a mobil a chcel zaplatiť, ale ten mal tak naponáhlo, že len mávol rukou. A ja som sa nehádal.

Gréckokatolícky drevený chrám sv. Michala archanjela

To už bol najvyšší čas sa pobrať ďalej, veď ešte ma čakala štreka a bolo čosi po jednej. No ešte predtým, ako som posedel, som poriešil návštevu cerkvi, lebo aj tu taká jedna drevená a pekná je. Nemal som síce signál, ale miestni boli takí ochotní, že mi zavolali kľúčového chlapíka. Chlapík sa asi veľmi nachodí, a to pritom o paličke, lebo vraj tam bol pred pár minútami. Čoskoro prišli aj iní turisti, tak mu to až tak nevadilo.

Za zmienku pri návšteve tejto obci stoji aj pustovňa a obydlie mnícha (skit), ktorý je zasvätený Preobraženiju Hospodina. Skit je malá mníšska osada závislá na niektorom monastierovi. Vybudoval ju pravoslávny mních Igumen Ignatij (svetským menom Ján Čokina). V roku 1962 odkúpil v Uličskom Krivom parcelu a časť pasienkov, na ktorej svojpomocne a s pomocou ľudí vybudoval skit (obydlie podľa vzoru mníchov na svätej hore Athos v Grécku).

Po tom všetkom príjemnom som sa teda pobral, teraz už po modrej, do Ruského Potoka, začínajúc druhú fázu môjho tripu. Tu som vlastne mal začať aj druhú dvojdňovku. Prvú som mal ísť od toho Koňuša po tadiaľ a malo to trvať celé dva dni, no mne to trvalo v podstate len deň. Tak som bol v predstihu a mohol som si dožičiť aj pokračovanie nad rámec plánov. Ale po poriadku.

Poučený od miestneho znalca lesov som sa teda vybral po modrej. Najprv po asfaltke a následne po lesných zvážniciach, ale tu mi opäť začalo blbnúť GPS-ko a posielalo ma kdesi inde, ako ukazovala aj tá mizerne značená modra. Ale čo bolo potom, tak to by som viac nechcel zažiť.

Značka ma síce zo začiatku poslala po vcelku normálnych cestách, nič nezvyčajné, ale potom ďalej do otrasného a ešte viac otrasnejšeho terénu, resp. na prte, až som sa ocitol v brutálne zarastenom lese mladín. No úplný otras, hnus, hrôza, des. Niekoľkokrát som bol v takej situácií, až som sa cítil ako trofejný jeleň s bohatým parožím, ktorý je zakliesnený v nejakej húštine. A najkomickejšie bolo, že GPS ukazovalo, že idem správne. Ale načudo, videl som ako keby niečo vyšliapané. No buď to bolo od miestnych zverov alebo...

Alebo od dvojice turistov, ktorých som si všimol v Krivom. Aj som ich volal, či nechcú ísť so mnou, lebo som si myslel, že prišli od Novej Sedlice, ale na počudovanie zakričali z diaľky, že idú práve odtiaľ. To by som sa aj ich spýtal, ako sa šlo, ale boli už ďaleko a neveril som, že bude taký problém. Veď som mal predsa GPS!

Tak som teda zakliesnený v tej húštine už pomaly nevedel čo robiť. Totálna bezradnosť. Vrátiť som sa nemohol, ale kadiaľ ďalej? No vzchopil som sa a skúsil sa ďalej predierať, kade to šlo. Konečne sa ukázal nejaký priestor, tak som šiel tam. Nakoniec sa ukázala aj nejaká zvážnica a veru bol som šťastný prešťastný!

Šiel som po nej predpokladaným smerom a dostal som sa k čistinke s posedom, o ktorom vravel aj miestny štamgast. A tam som zbadal aj modrú. No to ma skoro vystrelo, lebo som šiel kúsok smerom naspäť, aby som zistil, ako je naznačená značka a tá mrcha modrá smerovala zospodu po normálnej zvážnici. Tak som nechápal, čo to malo znamenať. Ale bolo zrejmé, že som zle odbočil. Ale prečo mi to idiotské GPS ukazovalo ten smer a nie podľa značky, keď mi potom ukázalo, že som vlastne na modrej???

Odtiaľ už ma modrá a aj GPS bezpečne viedlo do Ruského Potoka, čo je malá dedinka, ale nedošiel som tam po modrej, lebo som kus nad ňou odbočil od značky, ktorá viedla do zablateného priestoru a po predošlých skúsenostiach som radšej dal prednosť schodnejšiemu variantu. A tým som sa dostal pod dedinu a musel si to zo kilometer navyše odkráčať.

Drevený chrám sv. Michala archanjela v Ruskom Potoku

Čoskoro som sa ale objavil v Ruskom Potoku, kde v centre je drevený kostolík so samostatne stojacou drevenou zvonicou. A to je zároveň aj všetko. Ale zaujali aj pekné dreveničky. Pozrieť si ho však nebolo kedy a rovnako ani vojnový cintorín z I. svetovej vojny, ktorý sa nachádza v lese asi kilometer od dediny. Bol som už v časovom sklze, ešte dva kopčiská predo mnou a zároveň už som mal strach riadiť sa tými mizernými značkami.

Čo už, ale veľmi nerád som sa pobral ďalej po modrej do Topole. Ale tu opäť vyvstal problém, lebo zase GPS ukazovalo inde, ako bolo značenie. Takže buď bola značka preznačená, ale zároveň nebola stará zakrytá, lebo jej bolo len veľmi riedko alebo ani neviem aký fras v tom bol.

Šiel som ďalej podľa tých mála značiek a tie ma na čudo viedli. Šiel som ponad lúky a následne sa vnoril do lesa. No značky boli len veľmi skromné a GPS kdesi inde ma posielalo. Vracať sa mi nechcelo, tak som šiel, dúfajúc, že tie značky kdesi povedú.

Našťastie to šlo a len na jednom mieste, už v podstate na najvyššom bode trasy, som "kufroval". Ale čoskoro sa mi podarilo nájsť pokračovanie a tam som objavil aj drevený kríž. Prekvapilo ma, že nebol od miestnych, ale od Správy NP Poloniny. Odtiaľ už modrá značka viedla jasne a klesala do doliny s Topoľou.

Keď som ta došiel, bol som rád, že ten modrý mordor mám za sebou. Keď si predstavím, že som tadiaľ chcel ísť už skôr bez GPS, tak by som sa v tej húštine istotne stratil a umrel, a keď by po rokoch šiel prvý turista touto trasou, tak by našiel aj moje poloobžraté telo a rozpadávajúcu sa zelenú karimatku! Ale možno by som sa nechal viesť modrými značkami a nie GPS a došiel bez problémov. Ktovie, ale skúšať to rozhodne nebudem, lebo sem už určite nikdy nepôjdem. I keď ten vojnový cintorín ma škrie...

Rodisko Alexandra Duchnoviča

Došiel som teda do Topole, rodiska tohto rusínskeho buditeľa a chcel som si pozrieť cerkev, ale signál som zase nemal a, samozrejme, bola zavretá. Poniže boli aj smerovníky na židovský cintorín, ale to už bolo pred 18.00 a ja som nemal čas, lebo asi 2 hodiny som počítal na výstup na Kučalatu.

Tá je vcelku úctyhodný kopec, na ktorého hrebeni, ale na druhej strane, sa nachádza najvyššie položený vojnový cintorín z 1. svetovej vojny. Keďže však odtiaľ, a vlastne ani z druhej strany, nevedie značený chodník, mohol som len predpokladať, koľko to bude trvať, či vôbec a ako sa tam dostať.

No našťastie Locus ukazoval nejaké zvážnice a aj Turistickamapa.sk, tak som sa nechal nimi viesť. A veru mali pravdu. Síce to bola riadna makačka a stúpačka, ale pomaly a trpezlivo som odkrajoval z výškových metrov a prekvapivo aj vcelku rýchlo sa to darilo. Čoskoro sa stúpanie zmiernilo a ocitol som sa na malej čistinke s posedom a bolo zjavné, že sa sem aj tereňáky dostanú, i keď z inej strany.

To už som bol tesne pod vrcholom a do 10 minút som bol hore. Tak som za cca hodinu, o siedmej vyšiel na 921 m vysoký Hajdošík. Ale vyhraté som stále nemal, lebo som musel ešte ísť po hrebeni na samotnú Kučalatu a ešte odtiaľ na Predný Hodošík, čo bolo ďalších 15 minút a do zotmenia už nebolo ďaleko.

Vojnový cintorín z I. svetovej vojny na Prednom Hodošíku

Aj napriek na mape chýbajúcim zvážniciam, predsa len v teréne boli, ale dobre sa šlo i bez nich. Čoskoro som došiel na lúky na Prednom Hodošíku a tam za stromami hneď našiel za vstupnou bránou aj kruhový cintorín. Musím uznať, to miesto ma hneď dostalo.

Vo večernom svetle, drevené krížiky usporiadané do kruhu a skromný kríž so zhrdzavenou vojenskou lopatkou, ktorou pred vyše 100 rokmi neznámy vojak počas dovtedy najstrašnejšieho vojnového konfliktu, vykopával zákop, aby sa mohol ukryť.

Je otázne, či prežil, či spočíva na tomto cintoríne, ale tá lopatka tu po tom storočí stále je a dotvára to masívne ticho, tak ako sa tu vtedy masívne bojovalo. To všetko dotvára genius loci tohto miesta, a tak všetka dnešná námaha bola 1000x odmenená.

Krátko o cintoríne, ktorý je vo výške 885 m aj najvyššie položeným na Slovensku z tejto vojny. Je tu pochovaných cez 650 vojakov, zväčša ruskej armády. Títo padli počas bojov o kótu Kučalata a Krásnu dolinu v marci až apríli roku 1915, keď cez neďaleké Ruské sedlo sem vpadla cárska armáda.

Jedna veľká škoda, že som sem došiel relatívne neskoro. Lebo ak by som mal aspoň o polhodinky viac času, tak by bolo lepšie svetlo na fotenie. Na druhej strane, tá clivá atmosféra by inač ani nebola možná. Krátko som uvažoval aj prespať tu, ale bál som sa tak sám v tejto divočine spať pod širákom. Keby tu bol nejaký posed alebo búda... ale nič nebolo, a tak som sa dal zarastenou zvážnicou dole.

Opäť škoda, že nie je naznačená ani len lokálka od bývalej dediny Veľká Poľana sem hore. A pritom je jasné, že sem odtiaľ chodia, lebo som sa o tom informoval. No teraz, súdiac podľa mapy, už by trasa k cintorínu, mala byť vyznačená lokálnou značkou.

Ja som však zišiel po prvej schopne vyzerajúcej zvážnici, najmä preto, že už bolo šero a v týchto opustených krajoch bolo možné počítať s veľkým hnedým pánom domácim. Tak som si aj pospevoval a dával tak najavo, že som tu na návšteve. A asi som spieval dosť otrasne, lebo za tú polhodinu som žiadneho medveďa nestretol.

Šťastne som došiel na nízko položenu lúku, ale potom som zle odbočil a nemohol nájsť zvážnicu do bývalej dediny Veľká Poľana, tak som musel opäť hľadať a to v tom šere nebolo veľmi príjemné. Až následne som sa napojil na tú asfaltku, ktorá je naznačená aj na TuristickaMapa.sk a ktorá asi pokračuje až hore na cintorín.

Ňou som došiel na úroveň jarku a z diaľky som uvidel nejakú chatu. Chcel som ísť k nej, ale zrazu vybehli dve veľké psiská, bežali ku mne a ja som v strachu zastal. Jedno šťastie, že som mal palice a začal sa nimi do polkruhu tesne nad zemou oháňať, čím psiská zastali v primeranej vzdialenosti. Zároveň som začal aj silno kričať, lebo bolo zjavné, že musia mať pána. Ten sa čoskoro objavil a zavolal ich späť. Fúúh, tak to bol riadne vypeckovaný adrenalín.

Preto som sa na ten smer už ani nešiel, ale zabočil doprava, kde som sa dostal na asfaltku, čoby príjazdovej cesty do Veľkej Poľany a vyššie do Ruského. Na tomto mieste som si predom vyhliadol miesto, kde by sa dalo prespať, ale nevedel som kde presne je. To už som rozmýšľal prespať len tak kdesi... ale predsa som len skúsil trochu hľadať a bol som úspešný, lebo som našiel niekoľko objektov, ktoré v pohode poslúžili na takmer pohodlné prenocovanie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek