Tri koruny sa vypínajú nad jej poľským brehom. Sú pre ne charakteristické vysoké skalné veže na južnej strane, pripomínajúce svojím tvarom korunu. Ako sa od koruny došlo k trom korunám, zostáva pre mňa záhadou. Vápencových skalných veží je viacero a rôznych veľkostí. Najvýraznejšie majú aj svoje pomenovanie a najvyššia z nich, umiestnená ako sa patrí v strede, je Okraglica. Poskytuje famózne kruhové výhľady, kvôli čomu je na nej vybudovaná kontroverzná, no funkčná kovová vyhliadková plošina. Nádherná príroda Pienin a rôzne turistické atrakcie sú magnetom, čím robia nie veľmi náročný výstup na Tri koruny veľmi populárnym. Preto dokáže byť Okraglica hlavne v sezóne až nechutne preplnená.

Trasa

Sromowce Niżne – Podlaźce – Przełęcz Szopka – Tri koruny / Trzy Korony – Košariská / Kosarzyska – Pieninský hrad / Zamek Pieniny – Kosarzyska – Podlaźce – Sromowce Niżne

Potreba vyčerpať posledné dni minuloročnej dovolenky nás s manželkou núti vybrať si naslepo nejaký dátum. Dávame to na posledný týždeň mája, kde máme slušnú šancu trafiť pekné počasie. Netrafili sme. Slovenskom sa valí studený front, ťažké olovené mraky prekrývajú aj menšie kopce a celodenný dážď drží teplotu na novembrových 8 °C. Našu cestu do Pienin presúvame na poobedie, nemá zmysel tam niečo na dnes plánovať.

Večer po príchode sa ideme krátko prejsť popri Dunajci a vyzerá to bledo. Síce už prestalo pršať, no oblaky klesli ešte nižšie a doslova sa dotýkajú korún stromov. Neskôr si odkontrolujem poslednú predpoveď počasia na zajtra. Malo by to byť výrazne lepšie, ale slnečný deň s modrou oblohou sa konať nebude. Maximálne tak hodinku - dve po východe slnka. Štyri týždne pred letným slnovratom to znamená riadne skoro. Lenže ja mám z nejakého dôvodu slabosť pre modrú oblohu. A tak opatrne sondujem terén pre budíček o štvrtej. I dohodli sme sa!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ráno vstávame ešte za šera. Za mladi by ma na to nedostali ani párom volov, teraz je to o čosi ľahšie. Vyrážame asi s východom slnka, nemáme to však ako overiť. Vonku je hmla, dohľadnosť tak 50 m. November ako vyšitý, nebyť jarnej zelene všade navôkol. Presúvame sa na koniec poľskej obce Sromowce Niżne, kde začína výstup na Tri koruny. Ešteže je chodník po celý čas kamenistý, ináč by sme boli mokrí po kolená už po pár metroch. Úloha je jasná, najkratšou a hlavne najrýchlejšou cestou na Tri koruny. Čiže sa v rannom hmlistom šere vnárame do tiesňavy Wąwóz Szopczański. Panuje tu prítmie, po včerajších dažďoch zovšadiaľ okvapkáva voda, presne tak som si vždy predstavoval ríšu démonického čarodeja Mrakomora (Princ a Večernice). Nie sú to podmienky na fotenie, takže napredujeme plynulo. Spomedzi skál sa postupne prebojujeme do lesa, kde sa strmý výstup ešte priostrí a chodník naberie nevyhnutný cik-cakový tvar.

Práve keď toho začína mať bežný turista dosť, začína sa stúpanie mierniť, svetla pribúdať a les rednúť. V jednej chvíli sa ocitáme na spodnom okraji horskej lúky a nad hmlou. Pri obdivovaní modrej oblohy si napravo medzi vrcholkami stromov všimnem nenápadnú drobnú skalnú špičku, ktorú vďaka zábradliu neomylne identifikujem ako náš cieľ. Už je na dohľad, stále však minimálne pol hodiny pred nami.

Popri lúke sme o chvíľku v sedle Szopka, kde sa dnes po prvýkrát dostávame k momentu, pri ktorom pôvodní obyvatelia severnej Ameriky hovorili „Uff!“ a súčasní „Wau!“. U nás tradične „Jéj!“. Pri spätnom pohľade ponad lúku totiž na obzore zbadáme Tatry. Čo je samo o sebe zážitok, ktorý bol s ohľadom na počasie viac než neistý. Ale aké Tatry! Krásne, do biela vysnežené, akoby nebol posledný májový, ale decembrový týždeň, vznášajú sa na sivej vrstve hmly, nad ktorú sme sa práve dostali. V sedle panuje ešte tieň, lavičky sú úplne mokré, sadnúť sa nedá, tak po pár glgoch vody a niekoľkých povinných výcvakoch pokračujeme ďalej.

Veľmi sa mi páči na poslednej hrebeňovej lúke, tesne pred rázcestníkom Trzy Korony, kde zažívame efekt vodorovných lúčov a dlhokánskych tieňov od ranného slnka. O kúsok vedľa je rázcestník, kde si potvrdzujeme, čo už vieme, a to, že odtiaľ až na samotnú Okraglicu len po kovových lávkach a za poplatok. Ten však nemáme komu zaplatiť, s čím sme celkom realisticky rátali, takže neváhame a nechávame sa pozvať na roštovú lávku, ktorá by sa hrdo vynímala v ktoromkoľvek priemyselnom podniku. Celá lávka má cez 100 metrov a komplikovaný tvar. Ide sa tuším hore aj dole, doprava aj doľava a neustále musíme dávať pozor, aby sme v úzkom profile nepoutierali mokré zábradlie do seba. Za záverečný úsek by sa nemuseli hanbiť ani mayské pyramídy v Tikale – strmé schodisko zakončené výhľadovou plošinkou situovanou nad celým okolím. A tu zažívame dnešný druhý „Tyvole!“ moment, ako tomu hovoria pre zmenu u našich západných susedov.

Na zasnežené Tatry sme už pripravení od sedla, no medzitým slnko o niečo stúplo a teraz žiaria ešte intenzívnejšie. A všetky nižšie položené údolia dookola sú utopené v hmle, ktorá dáva vyniknúť okolitým horstvám na čele s pyšnými Tatrami, od ktorých sa len ťažko odtrháva zrak. Fantázia! Zároveň to ale znamená, že uchvacujúci pohľad do hlbín Prielomu Dunajca či na Červený kláštor sa nekoná. Opäť raz platí, že nie je ruža bez tŕňa.

Podmienky sú takmer dokonalé. Sme tu sami, bezvetrie, chladno, ale nie príliš, tak akurát na tenkú vetrovku a slnečné lúče je cítiť postupne viac a viac. Čistý vzduch, kruhový výhľad z jedného bodu, čo si viac priať. Využívame to na spoločné fotky s najrôznejším pozadím a potom len intenzívne vychutnávanie si výhľadov počas druhej časti raňajok. Tatry sú samozrejme jednotka, ale krásne sú pohľady na úplne všetky svetové strany. Celkom ma zaujal detail vrcholku Kráľovej hole, ktorá len-len, ale predsa vykukuje ponad hrebeň Spišskej Magury. Neskôr na jeseň toho roku, keď sme boli na Kráľovej holi, sústredil som sa špeciálne na toto a naozaj je z nej vidieť kúsoček vrcholu Troch korún. Je to však taký malý detail obzoru, že si ho všimne len pozorný či informovaný pozorovateľ.

Celkovo sme v okraglicovej nádhere strávili 1,5 hodiny. Úplne sami! Teda takmer. Asi v polovici sa tu objavil jeden chlapík. Prišiel, kývol hlavou na pozdrav, pozrel ponad zábradlie, povedal jediné slovo – „Mľeko“ – vytiahol mobil, čosi cvakol, otočil sa a odišiel! Fakt! Celé to trvalo nanajvýš minútu. Normálne som začal pochybovať, či som so svojím hodinovým kochaním sa výhľadmi ešte normálny. Uzatváram to nakoniec teóriou, že to musel byť miestny borec, čo po nočnej pravidelne vybehne na Tri koruny zakývať zhora milej a keď zistil, že kvôli hmle z toho dnes nič nebude, tak nestrácal čas a uháňal dole k nej. A také panorámy videl stokrát. Ale zas nočná v Pieninách?

Nakoniec tu predsa len, aj keď stále sami, končíme. Je osem hodín a spúšťačom je predpovedaná vysoká oblačnosť, ktorá práve začína prekrývať slnko. Svetla mierne ubudne, farby prírody strácajú živosť, bude to len slabšie, tak sa vraciame. Som zvedavý, či budú vyberať vstupné, ešte vždy tu však nie je okrem nás ani živej duše, takže to máme definitívne bez poplatku. Hmla dole asi odradila všetkých. Tým lepšie. Návrat si dáme po zelenej, čo je lesom a menej strmé. Od rázcestníka Polana Kosarzyska si ešte urobíme menšiu odbočku na Zamek Pieniny, sú to zrúcaniny hradu z 13. storočia. Dnes len oporné múry prilepené k veľmi strmej skale. Kým zídeme dole, hmla sa úplne stratí, a tak na posledných metroch túry vidíme Dunajec aj Červený Kláštor. Akurát z trochu inej výšky, ako bolo v pláne.

Zhodnotenie

V podstate sme z minima vyťažili maximum a so šťastím sa nám podarilo vychytať nádherné podmienky na vrchole Troch korún. Bonus v podobe čerstvo vysnežených májových Tatier bol asi odmenou za nerealizovaný predchádzajúci deň. Ušetrené vstupné som nakoniec neušetril, padlo na malé preso na jednej pumpe. Vymotať sa z Pienin nie je krátka záležitosť a kvôli skorému budíčku som za volantom začínal zaspávať. No a chýbajúci pohľad na Dunajec a Červený Kláštor si určite doplníme pri budúcej návšteve.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek