Trasa

Sebechleby, časť Stará Hora – Viničný vrch – Opátov vrch, koniec miestneho značenia – Opátov vrch, vrchol – lesom na modrú – vinohradmi späť do Starej Hory

Asi to bolo počasím, ročným obdobím, tým, že tiež pochádzam z vinohradníckej dediny alebo geniom loci, ale Stará Hora ma uchvátila na prvý pohľad. Malé hajlochy učupené v tieňoch stromov, ktoré si majitelia útulne poprerábali nielen na dorábanie vína ale aj na bývanie, sú pekne zoradené v úzkych uličkách. Aj preto bola Stará Hora, ktorá je súčasťou obce Sebechleby, v roku 1981 zaradená do zoznamu pamiatkových rezervácii ľudovej architektúry na Slovensku.

Po chvíli nachádzame modrú značku, ktorou sa dostaneme na rázcestie Viničný vrch. Asi po 300 metroch opúšťame osadu a Stará Hora vytasí tromf – prišli sme sem práve v čase oberačky hrozna. Domáci nás volajú na oberačku, tak si pýtame nožnice a chceme na chvíľu pomôcť. Tí sa len usmejú, že nás len skúšajú, je ich dosť, máme si užiť výlet. Kráčame teda vinicami ďalej, až ich opustíme, vnoríme sa do lesa. Pri smerovníku Klasitavky dávame takmer čelom vzad a po modrej stúpame nad Starú Horu.

Z ktorejsi doliny sa ozve silné ručanie jeleňa, z hory mu po chvíli odpovedá jeho rival. Takto sa dohadujú ešte pár minút, kým stíchnu. Úzky chodník vedie lesom pomedzi balvany zarastené machom a opornými múrikmi vo svahu. Po chvíli sa dostaneme na vyhliadkové miesto, ktoré je na pravej strane mimo chodníka a je na ňom veľký kríž. Po drobnom občerstvení pokračujeme chodníkom ďalej, krížom cez múrikmi vytvorené terasy. Sme na rázcestí Viničný vrch. Na samotný vrch chodník a ani značka nevedie, výhľady z neho nie sú, tak sa naň nevyberieme. Z rázcestia vedie modrá značka na rázcestie Krejdy a modrú značku vedúcu do Mladej Hory a do obce Beluj. Žltá, ktorá vedie lesnými cestami, pokračuje na Opátov vrch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi po 40 minútach sa dostávame na koniec miestnej žltej značky s označením Opátov vrch. Čakali sme, že povedie až na samý vrchol, ale končí asi 300 metrov pod ním, tak pokračujeme ďalej úzkym hrebienkom. Aké bolo naše prekvapenie, keď zrazu stojíme pred skalnou pyramídou, ktorá nad ostatným terénom vyčnieva hádam 10 metrov. Šplháme sa na vrch, preskúmať čo je na nej. Celkom pekná divočina, malé aj veľké stromy, kríky aj pováľané kmene. Na jednom slnečnom mieste si dáme obednú pauzu a počúvame tretieho jelenieho mládenca.

Vraciame sa na koniec žltej a keďže sa nám nechce ísť po rovnakej trase, rozhodneme sa zbehnúť lesom na lesnú cestu a potom na miestnu modrú. Najprv kamennou lúčkou plnou slniacich sa jašteričiek, potom pomedzi stromy. Po miestnej modrej však kráčame len chvíľu, pretože sa pred nami vynoria slnkom zaliate viničné riadky. Odbočíme z modrej, popod les okolo vinohradov sa pomaly vraciame do Starej Hory.

Prezeráme si ďalšie hajlochy, aj tieto sú pekne vynovené. Pri jednom sa zastavíme a Stará Hora zasa ťahá tromf z rukáva. Dievčence práve oberajú hrozno pri svojom vínnom domčeku, pýtame sa ako sa im darí. Vravia, že už končia, núkajú nás hroznom. Neodmietame a jedna z dievčin odbehne aj po koláč. Mňam, mňam... Vracia sa s džbánom hroznového muštu, keďže som autom s ľútosťou si dám iba jeden. Dáme sa do reči, pýtajú sa odkiaľ sme, oni nám odkiaľ sú ony. Zoberú nás na prehliadku domčeka a dokonca aj pivnice. Takéto prostredie mám veľmi rád, preto s nevôľou a len pomaly odchádzame. Ľudí od rána pribudlo, každý niečo robí, spracúva, len my odchádzame.

Jednodierka, Dvojdierka, Osemdierka a Tesárska roklina

Zo Starej Hory do Hontianskych Tesárov je to kúsok – 14 km, sme tam do pol hodiny. Pri odbočke na železničnú stanicu, kde budeme parkovať, ma zaujalo varovanie o pohybe medveďa. Sú naozaj všade. Zo stanice sa vyberieme po miestnej červenej značke a najprv ideme pozrieť Jedno- a Dvoj-dierku. Dá sa zo stanice prebehnúť cez koľaje pod horu, kde je cestička vedúca priamo k nim.

Jednodierka sa nachádza priamo na chodníku, Dvojdierka hore v tufovej skale nad ňou. Všetky slúžili na ochranu pred Turkami či, podľa miestnej tradície, už pred Tatármi v 13. storočí. Na prehliadku sa treba do nej vyšplhať, obe miestnosti sú prepojené. Po prehliadke pokračujeme príjemným lesným chodníkom ďalej, smer Osemdierka. Tá sa nachádza oveľa vyššie ako jej kolegyne, až 20 metrov nad terénom. Prístup je v hornej časti zaistený reťazami, v dolnej časti vôbec a v suchu i mokre je šmykľavý. Neodporúčam liezť hore v šľapkách či botaskách. Osemdierka je vlastne jedna veľká miestnosť s ďalšími malými miestnosťami na jej okraji. Nakúkame do každej z nich, rozmýšľame, či tu žila jedna veľká rodina, alebo viac a každá sa tiesnila v jednej s menších miestností...

Prichádzajú ďalší zvedavci, my opatrne odchádzame, byť Turkom, hore by sa mi ozaj nechcelo ísť niekoho hľadať. Rovnakým chodníkom o chvíľu prichádzame k ústiu Tesárskej rokliny. Mali by v nej byť štyri vodopády, o čom však pochybujem pretože dno rokliny je suché ako dobrý rizling. Kráčame suchým dnom a pomocou popadaných kmeňov prekonávame prvý skalný prah. Neskôr kráčame drevenými mostíkmi, kde sa dno rozširuje a je tu asi najväčšia hĺbka. Na konci skalného úseku sa roklina opäť prudko zužuje až do najužšej časti, ktorá je široká asi na rozpätie rúk. Po pár metroch roklina zatáča doprava a tu prakticky končí. V daždivých časoch a počas topenia snehu na tomto mieste voda padá cez skalný prah vysoký asi 8 m. Keďže z rokliny sa nedá vyjsť rebríkom, vraciame sa rovnakým smerom a po červenej značke sa vraciame na parkovisko.

Záver

Od výletu som nečakal veľké výkony či výhľady, iba relax v prírode s priateľkou. A preto ma v dobrom veľmi prekvapil každou svojou časťou. Stará Hora architektúrou a tradíciami, Opátov vrch svojim kamenným vrcholom, podhorie upravenými vinohradmi. Dúpence a Tesárska roklina zasa svojou nezvyčajnosťou a ľahkým prístupom. Odporúčam každému, kto chce iba vypnúť a nikam sa nenáhliť. Keďže prehliadka dúpencov a Tesárskej rokliny zaberie iba 1,5 hodiny, dajú sa navštíviť aj v rámci pracovnej cesty či ako spríjemnenie cesty na dovolenku za väčšími vrcholmi.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek