Ach tie rána...

Príprave na majestátny končiar sme nevenovali toľko času, koľko by si naozaj zaslúžil. Ráno len rýchlo nahádzať do ruksakov, čo je nutné. Sem-tam sa do nich dostalo aj niečo nepotrebné. Ale to v náhlivosti nikto až tak vážne nerieši. Veď cestou sa ešte rozhodneme a prinajhoršom môžeme prebytočné veci nechať v aute. Najdôležitejšia je voda. Pretože okrem Troch studničiek ju nezoženieme. Ibaže by pršalo. To ale "esháemú" nesľubuje. Plánujeme vyraziť zo spomínaných Troch studničiek a rovnakou trasou sa tiež vrátiť. Nebude to teda žiadny okruh, ale iba rovno hore a dole. Podobne, ako sme pred pár rokmi išli na Kráľovu hoľu.

Vyberáme zákruty cez Čertovicu a po prejdení na liptovskú stranu sa hneď ukáže cieľ výletu. Cesta slobody je podozrivo prázdna. Stačí sa pozrieť na hodinky a je nám jasné prečo. Pretože sú všetci na túre. Je štvrť na desať (!) a my len hľadáme miesto na odstavenie auta. A to vyzerá byť problém. Všetky možné odstavné plochy sú obsadené, dokonca aj v zákazoch zastavenia. Konečne sa blížime k parkovisku pod bývalou Važeckou chatou. Je plné. Avšak práve z neho vychádza jedno auto. No aké šťastie, ale tešíme sa predčasne, pretože iné auto prichádzajúce od Štrbského Plesa nám ho hneď vyfúkne. Teta parkovčíčka len pokrčí plecami. Máme smolu. Ale jej kolega z hornej časti parkoviska dumá, že by ešte niečo našiel. Nakoniec po takmer desiatich minútach hľadania kúska voľného pľacu víťazoslávne vystupujeme z auta. Taký boj, a to sme ešte ani len nezačali šliapať.

Konečne na nohách

Kriváň máme rovno pred nosom. Naozaj je trochu naklonený. Dokonca aj takmer všetky autá odpočívajúce na vyšnej odstavnej ploche sa prispôsobili trendu. Už len vyhútať ako sa na vrchol dostať. Vyzerá tak blízko a predsa ďaleko, teda skôr vysoko. Viac než 1350 výškových metrov musíme nastúpať, aby sme sa na ňom ocitli. Toľko naši chlapci ešte za deň nedali. Ale to im, samozrejme, nehovoríme. Veď poďme oprobovať. Prinajhoršom to niekde otočíme.

Túra začína parádne. Klesaním. Bohužiaľ, až na vrchol Kriváňa je jediné. Na Tri studničky sa nám teda ľahko vykračuje. Po desaťminútovom spoznávaní Tatranskej magistrály okukujeme tamojší rázcestník a testujeme kvalitu vody neďalekej studničky. Osviežení môžeme ukrajovať prvé výškové metre. Kúsok nad rázcestím míňame pekný turistický prístrešok. Po ďalších pár metroch sa lúčime s magistrálou, aby sme sa vydali v ústrety nástrahám zeleno značeného chodníka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nekonečné stúpanie

A po najľahšej pasáži začína, keď to spätne hodnotíme, azda najťažšia časť výstupu. Kým sa dostaneme do pásma kosodreviny, sme v zajatí stromov. Občas sa nejaký pri chodníku povaľuje, a tak naši malí turisti hneď vidia príležitosť si na nich chvíľu posedieť. Viac oddychujeme ako kráčame. Ani frflaniu sa nevyhneme. Darmo, Kriváň je zamaskovaný, motivácia je na bode mrazu. Aj čierne myšlienky nás prepadnú, že už to ideme otočiť. Po hodinke putovania nachádzame rozptýlenie – odbočka k partizánskemu bunkru. Našťastie nie je ďaleko. Vítajú nás dve pamätné tabule a sčasti rozpadávajúca sa maketa bunkra. Chlapci si na chvíľu vyskúšajú roly vojakov. Keď už minú svoje zásobníky, vraciame sa rovnakým chodníkom naspäť.

Nálada medzi členmi expedície sa zlepšila, no okolité stromy nám stále nechcú prezradiť, čo sa za nimi skrýva. Po pár minútach sa to predsa zmení a konečne vidíme najvyšší bod plánovanej túry. Chlapcov to tak ohúri, že si musíme dať zase pauzu a vybrať poživeň z batohov. Medzitým nás obchádza zopár turistov, ktorí schádzajú smerom na Tri studničky. Zjavne si privstali, na rozdiel od nás. Ale tiež sa objavia horali s plne naloženými "báglami" s trčiacimi karimatkami. Okrem nich sa za našimi chrbtami opatrne ukazuje hrebeň Nízkych Tatier. Ich západní bratranci nechcú v ničom zaostať a viac sa prebíjajú do popredia.

Po dvoch hodinkách sa dostávame do pásma kosodreviny. Pred nami sa črtá jasne vytýčená línia. Sivohnedá čiara v zelenom mori „kosky“. Vybočiť z chodníka sa ani nedá. Ďalšia skúška nášho „morálu“. Dlhými serpentínkami obchádzame Kopu (1767 m). Keď sme dostatočne na severe od nej, vláda kosodreviny ustupuje. Pekne vidíme, čo nás čaká za ňou: plynulé stúpanie do Krivánskeho žľabu a potom preberú moc skaly.

Nie sme v tom sami

Kým doteraz sme išli osamote (ak nerátame niekoľko výletníkov, ktorí sa vracali), po vylezení z kosodrevia začíname stretávať spolupútnikov, ktorí si nedeľu nevedeli predstaviť inak než večným šliapaním. Dokonca niektoré skupinky predbiehame. Našich chlapcov celkom povzbudí fakt, že nechávajú za sebou aj zjavne staršie deti.

Po prekročení magickej dvetisícmetrovej výškovej hranice si opäť dávame ixstú pauzu. Doplníme energiu a pomalým tempom sa blížime k rázcestiu v Krivánskom žľabe. Cestou k nemu mladší Jerguš stihne chytiť lúčneho koníka. Priamo v žľabe sa schladzujeme vodou zo stružky Belianskeho potoka. Čoraz častejšie stretávame turistov, ktorí sa vracajú. Ale tiež vidíme, početné skupinky nielen za nami, ale aj tie, ktoré vystupujú druhou výstupovou trasou od Jamského plesa.

Po 3,5 h po opustení parkoviska, prichádzame na spomenuté rázcestie. V ňom sa obe výstupové trasy stretávajú. Zase ďalšia pauza. Tentoraz len krátka. Sledujeme terén okolo nás. Nad hlavami máme plno skália. Chodník sa do neho zahryzne a prudko stúpa. Je to úplne iný charakter trasy aký bol doteraz. Doposiaľ sme vystupovali relatívne komfortným chodníkom, avšak od tejto chvíle si budeme občas pomáhať aj rukami.

Po skalách

Zeleno značený chodník tu končí a odovzdáva žezlo modrému. Podľa smerovníka na vrchol Kriváňa máme prísť o 75 minút. Chalanom sa zablysne v očiach a celí natešení sa pustia do tatranskej žuly. Starší Jonáš je taký nažhavený, že akonáhle skončí prestávka, letí ako odtrhnutý vagón a nestíhame jeho tempu. Po zhruba dvadsiatich minútach my pomalší konečne dosiahneme hrebeň. Naskytnú sa nám výhľady východným smerom. Prvé, čo nám udrie do očí, je nejaký zub. Keď zaostríme zrak, zisťujeme, že je to vrchol Predného Soliska. Hneď si pripomenieme, ako sme sa naň pred dvomi rokmi spoločne štverali. Pod nami sa zelení hladina Zeleného Krivánskeho plesa. Nasmerujeme sa na cieľ výletu a zisťujeme, že v ceste nám stojí hŕba skál – Malý Kriváň. Niekde na ňom v skupine ľudí zbadáme Jonáša, ktorý nás netrpezlivo čaká.

Po prestávke prechádzame cez blízke Daxnerovo sedlo. Niektorí vracajúci sa turisti našich chlapcov povzbudzujú ako sa míňame. No nájde sa pár jedincov, ktorí na nás pozerajú so zdvihnutým obočím, či to s nimi myslíme vážne ísť až na vrchol. Takéto pochmúrne myšlienky razom sťaby uťal, keď cez nás preletí tieň paraglajdistu. Presviští okolo nás, párkrát sa zatočí a letí niekam ďalej na západ.

My by sme tiež radi leteli. Ale ešte sa musíme spoľahnúť na naše nohy a ako sa blížime k vrcholu, tak aj na naše ruky. Na pár skalných platniach sa chlapci trošku ponaťahujú. Predsa, niektoré stupy a chyty sú skôr vhodné pre staršie ročníky. Chlapcov to však neodradí, skôr naopak. Celkom s nadšením sa do nich púšťajú.

Na Kriváni

Ostáva nám len pár metrov. Na vrchole Kriváňa sa na náš vkus zdržuje ešte stále dosť ľudí. Každým krokom sa blížime. A sme tu! Prichádzame takmer na chlp presne v súlade s údajom na smerovníku v Krivánskom žľabe. Tešíme sa, že to naši chlapci vyšli. Nájdeme si voľné miestečko pri pamätnej tabuli venovanej Štúrovmu výstupu. Pri nej je vrcholová kniha, tak starší Jonáš do nej zaznamená svoje postrehy. Mladší Jerguš je len pártýždňovým prvákom, písanie mu ešte tak dobre nejde, tak aspoň pridá svoj podpis.

Nad spiatočnou cestou zatiaľ neuvažujeme. Aj keď je nám v tomto momente jasné, že to bude ešte náročné. Vyťahujeme z batohov niečo na zahryznutie. Po toľkých pauzách už v ňom veľa nezostalo. Popri dopĺňaní energie si užívame výhľady. Vzhľadom na naše krivánske skúsenosti, teraz počasie spravilo výnimku, a tak vidíme aj ďalej ako do susedných dolín. Ale aby sme sa až tak netešili, Gerlachovský štít je aj tak zahalený v oblakoch.

Pri vrcholovom kríži sa stále stojí v rade ako v čakárni obvodného lekára pred covidovým obdobím. Keď sa to pri ňom uvoľní, spravíme si aj my spomienkový záber. Jonáš medzitým nájde tri maľované kamene. Chlapcom ukazujeme Chatu pod Rysmi, či si ešte pamätajú ako sme pred pár mesiacmi na ňu stúpali. Ako sa vôkol seba rozkukávame, uvedomíme si, že na vrchole citeľne ubudlo turistov. Mali by sme ich tiež nasledovať. Čaká nás rovnaká trasa až k autu. Balíme si veci a opúšťame najvyšší bod, ktorí chlapci doteraz dosiahli vlastnými silami. Na vrchol však naďalej prichádzajú turisti aj napriek pokročilému času.

Zostup

Hodinky ukazujú pár minút po tretej ako opúšťame vrchol Kriváňa. Do Daxnerovho sedla si všetci zopakujeme koordináciu pohybov na skalách. Ruky pridŕžajú, nohy prestupujú. Ako sa blížime do sedla, stále stretávame oproti idúcich výletníkov. My sme neskoro štartovali, čo potom títo? V duchu prepočítavame, či do západu slnka stihneme dôjsť k autu. Vyzerá to byť „el-té-té“. A s takýmito myšlienkami prichádzame do sedla. Vykračujeme si po kamenných schodoch. Tešíme sa výhľadom na východnú časť Tatier. Ako zídeme z hrebeňa už ju nevidíme.

Cestou k rázcestiu v Krivánskom žľabe trochu blúdime. Spočiatku vidíme značenie, ale potom sa nejako vytratí. Ale aspoň je zrejmé, kam máme smerovať. Opäť si aj ruky zacvičia ako obchádzame niektoré skaly. Tesne nad rázcestím zbadáme ako jedna z dvojice starších paní, hovoriacich po poľsky, zakopne a spraví kotrmelec na nie práve príjemnom podklade. Našťastie mala na chrbte aspoň batoh. Kým sa zmôžeme k nejakej reakcii, pani sa postaví a spoločne so spolupútničkou si vykračujú odbočkou k Jamskému plesu. Fúú, tak toto dobre dopadlo.

Pod Krivánskym hrbom na chvíľu vybočíme z chodníka, aby sme nakukli do Kôprovej doliny a na Liptovské kopy. Pri návrate na chodník nás vítajú prvé trsy kosodreviny. O chvíľu na to je kosodrevie všade vôkol nás. Začína sa kritický úsek, keď eufória z dosiahnutia vrcholu postupne upadá, sily dochádzajú a do cieľa je ešte ďaleko. Navyše aj výhľady nie sú bohvieaké. To sa ešte zhorší ako vstupujeme do lesa. Neostáva nič iné, len prekladať nohu pred nohu. Odbočka k partizánskemu bunkru už nikoho neohuruje. Keď sa stromy trošku rozostúpia zbadáme Cestu slobody a kus nad ňou kričiaci biely fliačik – naše auto.

Západ slnka nás zastihne tesne nad Tromi studničkami. Pri jednej sa osviežime a hybaj po Tatranskej magistrále do posledného dnešného stúpania až k autu. Cestou ešte pokukujeme po zhasínajúcom Kriváni. Zato pod ním sa zapaľujú čelovky na hlavách zostupujúcich turistov. A o chvíľu zapíname obľúbenú hudbu v autorádiu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek