Predstavte si, že sa dozviete, že z vášho mesta vedie krížom cez Alpy turistická značka až k moru. Vaše srdiečko diaľkového turistu zaplesá. V duchu už traverzujete snehové polia pod Mont Blancom, stanujete medzi levanduľami, schádzate z posledného priesmyku, zhadzujete batoh na kamenistej pláži a užívate si zaslúžený kúpeľ na francúzskej riviére. Možno si predstavujete uznanlivé pohľady „bežných“ turistov pod slnečníkmi. Možno vám napadne, že slaná voda nemusí byť to najlepšie na otlaky. Je neskoro.

Keďže viete, že dobrá príprava na ceste zvyšuje životný komfort (alebo minimalizuje bolesť?), pustíte sa do starostlivého plánovania. Na internete sa dočítate, že cesta sa volá GR5 (Grande randonnée 5, Veľká túra 5) a je jednou z najpopulárnejších vo Francúzsku. Je súčasťou európskej diaľkovej trasy E2, najvyšší bod má nadmorskú výšku o čosi väčšiu než Gerlachovský štít a pri dĺžke okolo 600 km má cesta úctyhodné prevýšenie 40 000 m, o štvrtinu viac než o čosi dlhšia SNP-čka. Rozbolia vás kolená.

Potom ale zistíte, že udávaných 28 dní, čo je typická dĺžka prechodu, je doba, ktorú na jej prejdenie potrebujú francúzski a holandskí dôchodcovia. V televízii si pozriete dokument, v ktorom ju za 28 dní prešiel osemdesiattriročný pán. Ostávajú vám už iba tri týždne dovolenky? Čo to je, 30 km na deň!

Predsa len, pochybnosti hlodajú. Je alpský terén rovnaký ako tatranský? A čo prevýšenie? Nuž, nie je nič ľahšie, než to počas predĺženého víkendu preskúmať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa

Croix-de-Rozon - Grotte d’Orjobet – Monnetier – Bonne – Signal des Voirons – Saxel – Mont d’Hermone – Reyvroz – Chevenoz – Mont Baron – Chalets d’Oche – Col de Rebolion – Echelle – Pic des Mémises – Col de Blanchard – St. Gingolph

Prvá časť (testovacia) Balcon du Léman / Balkón nad Ženevským jazerom

Je sobota okolo obeda. Autobus mestskej hromadnej dopravy vás vysadil na francúzskej hranici. Je teplo, rýchlo kráčate dedinou, aby ste sa čo najskôr ukryli v lese na úpätí. Obiehate rodinky s deťmi, bežci obiehajú vás. Útes s názvom Salève sa začína zdvíhať. Spevnené serpentíny sa zarezávajú do takmer kolmého svahu, ustupujete ďalším bežcom, pre ktorých asi gravitácia neplatí, čokoláda v batohu je už roztopená. Konečne prichádzate k spodnému okraju jaskyne, ktorou vedie cesta hore. V príjemnom chládku sa štveráte po schodoch. Posledná serpentína v suchom lesíku držiacom sa na svahu zubami-nechtami a ste na vrchole.

Široká pláň je plná kráv, rodiniek s deťmi, cyklistov. Panoráma Álp s Mont Blancom je čiastočne zahalená oblakmi. Rozkladáte ohník a bránite špekáčiky na rošte pred bielym huňatým psom. Pozorujete pestrofarebné paraglidy, lietadlá križujúce oblohu, času máte dosť, miesto, kde plánujete stanovať, je vzdialené iba asi tri hodiny.

Kráčate exponovaným chodníkom nad mestom. Ženevské jazero je skoro na dosah, vodotrysk, a vlastne celé mesto z tej výšky pripomína maketu. Značka vás opäť privádza na lúku, koncentrácia kočiarov sa zvyšuje, ako míňate stanicu lanovky, klesáte po asfaltke do priesmyku. V dedine si na námestí kupujete hranolky v stánku, naberáte vodu zo studne pred kostolom a ľahko získavate posledné výškové metre s vidinou lukratívneho stanovania pri západe slnka nad mestom.

Ale beda! Zdá sa, že vaše tajné miestečko nie je až tak tajné. Lúčka je zabratá, na šnúrach medzi stanmi visí detské oblečenie, z prenosných reproduktorov znie hlasná španielska hudba. Obďaleč vyvreskuje skupinka pubertiakov. Pol hodiny trávite dohadovaním sa, či je dôležitejšie postaviť stan na mieste, kde budete v bezpečí v búrke, ktorú nehlásia, alebo radšej kdesi ďalej, chránení pred petardami.

Je dávno po zotmení. Mládež sa po posledných výkrikoch konečne poberá. Onedlho sa z Álp priženie búrka, ktorú nehlásili. Trasiete sa v stane, modlíte sa. Keď dážď konečne ustane, obloha sa zdá podozrivo svetlá.

Zvonenie budíka prichádza nepríjemne skoro. Matné oranžové svetlo preniká cez steny stanu, ktorý je od nočného lejaku mokrý, a čo je horšie, mokré sú aj tričká, ktoré ste v návale hygieny nechali večer visieť na strome. Takto prebratí sa vyberáte na juh, klesáte zo sedla do údolia rieky Arvy, vychádzajúce slnko na vás svieti odkiaľsi spoza oblakov. Vyhýbate sa stádu kráv. Pri potoku kdesi za treťou dedinou si umývate zuby a do kostola vchádzate so zvonením zvonov. Sadáte si do zadných lavíc, lebo bežné ľudské bytosti v nedeľu v kostole nezapáchajú.

Cesta krížom cez údolie ubieha rýchlo. Pofukuje silný vietor, kuskus na obed varíte v autobusovej zastávke. Keď však dorazíte na začiatok nasledujúceho stúpania, slnko vás opäť natešene zdraví. Radosť nie je obojstranná. Máčate si šatky vo fontáne s pitnou vodou a stúpate do strmého svahu.

Hrebeň Voirons je zalesnený, no miestami sa z neho otvárajú výhľady na masív Chablais. Pohľady naľavo, ukryté v hmle, raz za čas odhalia jazero, dnes sivé a temné. Žalúdok vám už narieka za večerou, no na vrchole kopca sa radšej veľmi zdržiavať nechcete. Oblaky nevyzerajú dobre. Blatistou rozbitou cestou zbehávate smerom k parkovisku a kým si stihnete obliecť pršiplášť, ste opäť premočení.

Útočiskom sa vám stáva kláštor pár metrov pod vrcholom. Vpustia vás do spoločenskej miestnosti, kde si v teple a suchu natierate chlieb jahodovým džemom. Stmieva sa a dážď neustáva. Nebolo by možné u vás prespať? Súcitný pohľad na premočené topánky. Ľutujem, ale všetky izby sú už obsadené.

Ktosi vás posiela pár kilometrov ďalej, kde pri jazierku určite nájdete chránené miesto na stan. Asfaltka sa krúti a krúti, vytrvalo klesá, a práve, keď začínate uvažovať, že onedlho budete musieť zapnúť GPS na mobile, aby ste jazierko neprešli, voilà!

Miesto je naozaj čarovné. Mohlo by síce byť rovnejšie, mohlo by sa menej zvažovať, potok by mohol menej hučať a altánok by mohol byť menej deravý, určite sa sem ale ešte niekedy vrátite.¹

Vstávanie na svitaní z predchádzajúceho dňa sa neopakuje. Keď sa konečne donútite jazierko opustiť, slnko je povážlivo vysoko a tráva už aj zabudla, že včera bola mokrá. Prvá polovica dnešného plánu vedie miernymi, zalesnenými kopcami. Prechádzate okolo pristávacej dráhy pre malé lietadlá, križujete trasu pretekov horských bicyklov, v najväčšej páľave sa ukrývate v kamennom kostolíku na vrchole Mont d‘Hermone.

Sú tri hodiny poobede a z výšky sa neveriacky pozeráte na dva kamenné zuby na druhom konci planéty. Naozaj ste dúfali, že dnes budete spať pod nimi?

Na chvíľu zahadzujete obavy. Cesta pred vami predsa opäť vedie údolím, môžete v bezpečí kráčať, kým sa vám bude chcieť. Zostup ubieha akoby nič, keď vás zrazu za dedinou zastaví bariéra a značka: Zosuv pôdy, cesta uzavretá. Rýchly pohľad do mapy vám potvrdí, že paralelná cestička nie je. Preliezate bariéru a vydávate sa na „nebezpečnú“ výpravu mierne sa zvažujúcou lúčkou. Francúzi sú teda citlivky.²

Po oboch stranách úvozu sa však po chvíli začína objavovať húštie. Pichľavé kry dobiedzajú zo všetkých strán, menšie jazierka sa menia na väčšie, hĺbku ktorých radšej prestávate testovať. Čosi desivé visí vo vzduchu. Ďalšie jazierko sa obísť nedá. Kamenné platne sú akosi nakrivo, čosi vám napovedá, že takto normálny svah zvyčajne nevyzerá. Tŕnie vám trhá sieťku na batohu. Nemáte odvahu skúmať stabilitu stien kaňonu. S rozbúšeným srdcom priznávate porážku a dávate sa na zbabelý útek tam, odkiaľ ste prišli.³

Slnko na námestí stále pripeká. To je dobré znamenie, času je ešte dosť. Študujete mapu. Kaňon pred vami je naozaj strmý a iná cesta doňho nevedie. Ľadovcová rieka sa dá prekročiť iba na dvoch miestach, z toho druhé je na brehu jazera, 10 km od vás. Rozhodujete sa pre niečo, čo ste doteraz nikdy ani len nezvažovali. Skladáte z hlavy beduínsku šatku a zdvihnutým palcom po niekoľkých minútach zastavujete mladého chlapca v novom aute.

Urobí si miernu zachádzku, aby vás vysadil na druhom brehu rieky, na mieste, odkiaľ môžete stopovať ďalej. Cesta je frekventovaná, kráčate po krajnici, ani desiate, ani dvadsiate auto nezastavuje a vás chytajú zimomriavky.

Šťastie sa na vás nakoniec predsa len usmeje. Zastavujete pickup s veselým štyridsiatnikom za volantom.
„Nie ste vnútri už piati?“ pýtate sa začudovane, keď nakúkate dnu.
„Na korbe je predsa miesta dosť!“
„Je to legálne?“ pýtate sa ešte.
„Nie,“ znie odpoveď.
„A môžeme?“
„Poďte!“

Auto sa štverá do kopca, cestou, ktorá sotva zaostáva za serpentínami na Branisku, v zákrutách sa držíte bočníc, premýšľate, ako dobre sú zafixované, a nedokážete potlačiť úsmev na tvári. Takýto zážitok a k tomu výškové metre zdarma! Výčitky svedomia kapitulujú a odtiahnu bez boja. Keď sa slnko kloní k obzoru, veselá narodeninová partia vás vyhadzuje na samom konci cesty pod lesom. Naberáte vo fontáne vodu a plní adrenalínu posledné tri kilometre do kopca vybehnete ako srnky. Stopovanie vám zabralo dve hodiny a ušetrilo osem kilometrov. Nožičky sú spokojné.

Stanujete v nízkom lese na kraji lúky pod vrcholom Mont Baron. Lesík drží teplo, chlad vás ani v tejto nadmorskej výške nadránom neprebudí. Ranné šliapanie začína zaujímavým skalnatým vrcholom a odtiaľ len hore a hore. Takéto strmé svahy by mali byť zakázané zákonom. Stretávate dánsky pár, ktorý sa s gigantickými batohmi túla po Alpách. Ich poživeň pozostáva hlavne z orieškov, prebieha barterový obchod. Dáni získavajú švajčiarsku čokoládu.

Čarokrásna Pointe de Pelluaz je zahalená v hmle. Ženská časť slovenskej výpravy zisťuje, že sa jej po prvých krokoch hrebeňovky akosi trasú kolená, radšej bude pokračovať po oficiálnom chodníku plnom rozkvitnutých divých rododendronov. Mužské osadenstvo sklamane nasleduje, Dáni sa lúčia.

Prichádzate na horskú chatu v strede vápencového kotla, starodávnu, kamennú, obklopenú horami a rozkvitnutými stráňami. Okolo vás sa pasú kravy a ovce, ako inak, keď sa chata volá Volská, kupujete syr a na lavičke pred chatou obedujete jogurtový pohár.

Posilnení, batohy sú už ľahké, poživeň sa míňa. Večer snáď budete doma. Štyristo výškových metrov do priesmyku vybehnete za dvadsať minút ako nič. Kilometer na legendárny vrchol Dent d’Oche si však nezájdete, ženská časť sa zľakla reťazí.

Posledné jedlo varíte kdesi v horách okolo tretej poobede. Pred vami sú ešte kilometre a kilometre. Budete nocovať kdesi vo svahoch nad jazerom, o hlade a bez vody?

Posledné stúpanie na planinu nad jazerom prekonávate vďaka dlhočiznému rebríku. Užívate si chôdzu po útesoch, premýšľate, či je jazero priamo pod vašimi nohami na dostrel praku, do krovia pred vami vyplašene uskakujú kamzíky. A konečne prichádza klesanie. Lyžiarske stredisko nechávate za sebou. Klesáte ďalej. Opäť ste na nepoužívanom variante cesty, brodíte sa mokrými rastlinami, ktoré ste v živote nevideli a siahajú vám po pás. Chodník, chvíľami sotva pol metra široká rímsa, sa nekonečne pomaly vinie po vrstevnici, kopíruje každú dolinku, vrásku na čele obra.

Svetla ubúda. Preliezate už štvrtý padnutý strom a druhú malú lavínu v koryte potôčika a neviete, či je to slnko, čo zapadá, alebo oblaky, ktoré sa vás pokúsia spláchnuť zo svahu. Keď konečne dorazíte do posledného sedla, nebedákate, že tento chodník by sa mal skôr zlaňovať než zliezať, s radosťou opúšťate začarovanú pustatinu. Radosť z posledných výškových metrov vám ešte pokazí najhustejší žihľavový háj, aký ste v živote videli, a pripájate sa na širokú turistickú diaľnicu s pitnou vodou čo kilometer.

Čosi viac než hodina, prichádzate do hraničnej dedinky St. Gingolphe na brehu jazera. Je pol deviatej večer, vlaky budú jazdiť až do polnoci a človeku by sa žiadalo povedať „s prehľadom“, keby nehrozilo, že sa pod ním podlomia trasúce sa nohy. Zdá sa, že tento terén dá zabrať predsa len o čosi viac než SNP-čka.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek