Po dôkladnom štúdiu mapy a čítaní článkov o výstupoch na Reichenstein sme sa s kolegyňou Peťou rozhodli pre výlet z južnej strany. Z Bratislavy vyrážame v sobotu ráno za výdatného lejaku okolo 5.30 h. Dážď sa nás drží takmer po Viedeň a v aute padajú aj nápady, či to neotočiť nazad. Keďže som však o piatej sedela pri počítači a sledovala radar a predpovede počasia, viem, že kým príde čas zísť z diaľnice a kým vystúpime z auta, pršať nebude. Pred obedom by sa malo postupne vyjasňovať a okolo 13-tej by mohol byť bez veľkých ťažkých oblakov aj samotný Reichenstein.

Cestu poznám takmer naspamäť. Vo Viedni prvým zjazdom pri rafinérke dole na S1 a v tuneli Vӧsendorf na Taliansko a Slovinsko, aby sme z diaľnice A2 odbočili pred Seebensteinom na diaľnicu S6 vedúcu popod Semmering až do Leobenu.

Schádzame prvým výjazdom na Trofaiach a miestnu komunikáciu číslo 115. Mestečkom prechádzame rovno a v mestskej časti Krumpen nás navigácia vedie doľava takmer popod most, kde opäť odbočujeme doľava – tu podľa samotného turistického značenia Hirnalm. Postupne sa dostávame na úzku dedinskú asfaltku, kde sa dve autá v protismere len ťažko môžu obísť. Pomedzi miestne usadlosti pokračujeme ďalej, až sa dostaneme najskôr na štrkovú a neskôr na hlinenú cestu vedúcu popri potoku. Míňame parkovisko Krumpenbach a pokračujeme ďalej lesom k Hirnalm (v prípade, že parkovacie miesta priamo pri chate budú obsadené, je pod chatou ešte jedno menšie parkovisko).

Podľa turistických smerovníkov by nám to na vrchol malo trvať štyri hodiny. Vchádzame širokou štrkovou cestou do lesa a vzápätí z neho vychádzame na čistinku. Otvára sa nám výhľad na – oblaky. Celý masív, na ktorý mierime, je zahalený ťažkými tmavými mračnami a vôbec by som neváhala tipovať, že hore ešte stále prší. Prechádzame krásnou zelenou čistinkou, ktorá je z oboch strán lemovaná ihličnatými stromami, a za zákrutou sa dostávame ku križovatke. Široká cesta tu pokračuje spodnými časťami Vordernberger Mauer, a ak by človek hneď pri parkovisku neodbočil na Grete Klinger Steig (zaistená cesta náročnosti B/C), tak by sa k jeho začiatku dostal aj odtiaľto. My však, bez výstroja a skúseností so zaistenými cestami, na ktorých je nutný feratový set, odbočujeme do lesa. Prechod bočným hrebeňom si necháme na časy budúce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta ku skalnému prahu a následne k jazeru Krumpensee pokračuje stúpaním rôznej náročnosti lesom, no ešte dvakrát sa ocitneme na malých čistinkách. Z nich máme výhľad nielen na mračná na Reichensteine, ale aj na krásne skalné útvary západne od nás – Gosingeck (1642 m), Zӧlzhӧhle a Hohe Zӧlz (1897 m). Hovorím si, že tak vysoko by sa mi teda štverať nechcelo, fotím výhľady a pokračujem za Peťou (na túto myšlienku si neskôr spomeniem hneď niekoľkokrát, keď pozriem smerom na západ a zistím, že som NAD skalnými útvarmi). Po viac ako hodine sa dostávame k vodopádu Krumpenbachfall a robíme si dlhšiu prestávku. Vyťahujem statív, rozkladám ho na kameňoch pri potoku a hovorím si, ako dobre, že nesvieti slniečko. Bude sa ľahšie fotiť. Peťa trpezlivo čaká, kým sa vybláznim, a keď sa začnem baliť, postupne mieri hore. Stúpanie začína byť intenzívnejšie a bez kondičky stojím každú chvíľu.

Ešte snehové pole na poslednej zákrute a po asi 1,5 h sme pri prameni potoka Krumpenbach. Jeden by povedal, že tečie priamo z jazera, no voda tu vyviera spod zeme a rozlieva sa niekoľko metrov široko, aby padaním do údolia pod nami našla svoje koryto a smer.

Kým v údolí bolo teplo a nefučalo, tu je počasie diametrálne odlišné. O teple sa veľmi hovoriť nedá, hoci teplota vetra je znesiteľná. Stretávame tu pár turistov, ktorí nás obiehali v spodnej časti doliny. Vracajú sa zo smeru od sedla Reichhals. Od jazera až do sedla nevidieť, pretože je schované za jedným z výbežkov Reichensteinu, no vieme si predstaviť, koľko snehu musí byť nad medzisedlom Krumphals (1700 m). Je ho hojne aj okolo plesa a na ceste do sedla Rottӧrl.

Turistické rázcestníky nás upozorňujú, že je úplne jedno, ktorou stranou sa vyberieme do cieľa našej túry, bude nám to trvať 2,5 hodiny. Peti sa zapáčil jeden špicatý vrchol bočného hrebeňa a Reichenstein je stále v oblakoch. Pozeráme do mapy a rozhodujeme sa, kadiaľ ísť. Pôvodný plán bol vystúpiť na Krumphal až do sedla Reichhals, odtiaľ prejsť na Reichenstein a cez sedlo Rottӧrl sa vrátiť k jazeru. Bočný hrebeň je takmer bez oblakov, len miestami sa nejaký objaví, ak ho tam dofúka vietor. Dohodneme sa, že ideme do sedla Rottӧrl a odtiaľ sa prejdeme po hrebeni Vordernberger Zinken po kótu 1909 m, kde začína Grete Klinger Steig. Vrátime sa nazad do sedla a podľa počasia a toho, koľko bude hodín to buď ešte skúsime hore na Reichenstein alebo zostúpime do doliny.

Ponad chatku Krumpenalm, ktorá je zatvorená, začíname jemne naberať výškové metre a okolo nás počujeme pískať svište. Automaticky sa obzerám okolo seba a prvých hnedých kamošov vidím v tráve kúsok pod nami. Pomaly kráčame ďalej a svište prebiehajú po snehových poliach a preháňajú sa zelenými a mierne podmočenými priestranstvami pomedzi ne. Nad nami, na úpätí kosodreviny sa pokojne pasie kamzík. Pozoruje nás, skúma, odhaduje a keď vyhodnotí, že pre neho neznamenáme nebezpečie, pokračuje v kŕmení sa.

Vietor neúprosne fučí, sneh nám pod nohami vŕzga a svište okolo nás sa vzájomne upozorňujú na našu prítomnosť. Okrem nás v údolí niet živej duše a pokiaľ ideme bez rozprávania sa a vietor fúka od zvierat k nám, darí sa nám niektoré jedince pozorovať z relatívnej blízkosti. To isté platí aj o kamzíkoch.

Jedno snehové pole za druhým stúpame do sedla a testujeme naše nepremokavé turistické topánky. Občas zapadneme do snehu po členky a jeho zvyšky nás nepríjemne chladia, ale nohy ostávajú vnútri v suchu. Stúpanie je prvých niekoľko desiatok minút pohodové, na intenzite naberá vo chvíli, kedy sneh nechávame za sebou a dostávame sa do tesnejšieho zovretia Reichensteinu a skalných špicov medzi Grϋblzinken a Vordernberger Zinken. Spolu s výškovými metrami musíme čeliť silnejúcemu severnému vetru. Kým v údolí okolo jazera sa dalo vydržať v krátkom tričku, tu napriek stúpaniu si obliekam mikinu.

Reichenstein sa nám odhaľuje v plnej svojej kráse a oblačnosť sa konečne dvíha nad jeho 2165 m. Sme v ostrom uhle, preto vrcholový kríž nevidíme. Je približne jedna popoludní, keď stojíme pri ďalších turistických rázcestníkoch. Na Reichenstein hlásia 1,5 h. My však odbočujeme vpravo na cestu značenú ako Grete Klinger Steig. Minimálne do polovice by podľa dostupných informácií nemalo ísť o zaistenú cestu, ale pohodovú hrebeňovku. Krásne výhľady na sever v popredí s Kaiserchildom (2084 m) nechávame za chrbtom.

Úzky turistický chodník vedie popod Grϋblzinken a tri nepomenované skalné veže týčiace sa do výšky 1990 m. Aj keď je táto časť na mape značená ako bežný chodník, človek trpiaci závratmi by sa sem vydávať nemal. Ani ten, kto nemá pevný krok. Na niektorých úsekoch sa vyšliapaná cestička mení na vertikálne lomené skaly a nekráčame, ale jemne popoliezame. Vietor nám robí neúnavného spoločníka, no už nie je taký veľmi studený a ostrý.

Po pár minútach sme pod stúpaním na Vordernberger Zinken. Pod nami lozia kamzíky, skáču a behajú po trávnatých svahoch, pasú sa na úpätiach snehových polí a občas vzhliadnu hore, aby skontrolovali, či narušitelia ich priestoru (čiže my dve) sú stále v dostatočnej vzdialenosti.

Dostavuje sa únava z nastúpaných výškových metrov. Na začiatok alpskej turistickej sezóny sme si nevybrali práve najľahšiu túru a naše nohy to dávajú jasne najavo. Aj napriek tomu, že som sa v marci vyškriabala z Trangošky na Štefáničku a cez Veľkú noc z Modry–Piesku na Vysokú, nie je to dosť na to, aby som si trúfla povedať „mám dobrú kondičku“. Vystúpime preto len na najbližší vrchol a kótu 1900 m, kde začína zaistený úsek hrebeňovky nechávame na inokedy. Vraciame sa rovnakou cestou nazad do sedla.

Severák medzitým odvial aj posledné zvyšky oblačnosti, ktoré sa prevaľovali cez vrchol Reichensteinu. Vidíme vrcholový kríž a dokonca pri ňom registrujeme turistu. Predpokladám, že sa tam vyštveral od Präbichlu, pretože okrem partie ľudí, ktorí sa po našom odbočení do sedla Rottӧrl vydali späť do doliny, sme nikoho nestretli a ani nevideli pod nami v stúpaní do sedla.

Chladný vzduch praje viditeľnosti a výhľadom takmer na všetky svetové strany. Na južnej nie je príliš čo obdivovať, pri troche šťastia možno vidieť Speikkogel (1988 m), ale nie som si tým istá. Pohľad na sever a západ, to je iná káva. Tienim si rukou, aby ma ostré slnko neoslepovalo, a snažím sa zorientovať v tom, na čo sa vlastne pozerám. Je mi jasné, že sme kúsok od Hochschwabu, no sme príliš nízko. Hrebeň Trenchtlingu (s najvyšším bodom Hochturm 2081 m) mi neumožňuje vidieť viac ako Vorderer Polster v medzere medzi Trenchtlingom a TAC-Spitze (2019 m).

Čím bližšie sme k Rottӧrl, tým je vietor opäť silnejší a studenší. V sedle mám problém udržať moju ťažkú zrkadlovku v rukách tak, aby som nemala roztrasené fotky. Hľadíme na začiatok cesty, ktorá vedie na Reichenstein a dohadujeme sa, že sa sem vrátime. A na vrchol vyšliapeme z Präbichlu. Posledný pohľad na sever a začíname zostup. Na hrebeni vidíme dvoch ľudí, ktorí pravdepodobne vyrážali niekedy po nás z Hirnalm a prešli zaistenou cestou. Až kým sa nezdržujeme pri Krumpensee fotením, máme ich za sebou. Tu nás obiehajú a pokračujú dole do Hirnalm.

Nasledujeme ich s niekoľkominútovým oneskorením. Rázcestník nám napovedá, že k parkovisku pri chate je to 1,5 h. Je desať minút po 15-tej. Kým do tejto chvíle som cítila len svalovú únavu, hneď pri prvých krokoch pod skalným prahom, nad ktorým je horské pleso, sa ozývajú kolená. Každý došľap je utrpením. Idem pomaly a opatrne a neviem sa dočkať chvíle, kedy budeme zase pri aute. Našťastie v spodnej časti sa klesanie zjemňuje a na niektorých miestach ideme takmer po rovinke. Kolená držia, no v hlave si robím poznámku, aby som si na ďalšiu túru do batohu zabalila ortézy.

Pred 16.30 h sme prezuté v čistých ponožkách a pohodlných teniskách, spotené a unavené si sadáme do auta a vyrážame na spiatočnú cestu do Bratislavy. Aký ďalší výlet si naplánujeme ešte nevieme. Mne v hlave rezonuje Hohe Veitsch, ale spomienka na nádheru, ktorú sme videli na hrebeni ma v mysli smeruje viac na západ.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek