Výstupové trasy

Výstupových ciest na Hohe Veitsch je niekoľko, človek si môže vybrať každú svetovú stranu. Cesty zo severu a východu sú dlhšie a vedú skôr lesnatým terénom, samotný masív je z tejto svetovej strany tiahlejší a stúpanie je miernejšie. Začať sa dá z dvoch parkovísk okolo Niederalpl alebo z Mϋrzstegu. Z miestnej časti Lanau sem vedie trasa od chaty Grundbauerhϋtte a dá sa tak prejsť celých 5,5 kilometra k vrcholu a zase nazad.

Kto obľubuje skalné steny a krásne výhľady, nech skúsi niektorú z južných výstupových trás alebo Teufelssteig kopírujúci západný koniec hrebeňa. Okrem tej, ktorá sa z Grosse Veitsch napája na spomínanú chatu Grundbauerhϋtte, začínajú všetky ostatné v malom lyžiarskom stredisku Brunnalm.

Môj pôvodný úmysel bol vyraziť z Niederalpl a pomedzi Grosser Wildkamm (1874 m) a Hoher Muckenriegel (1835 m) vyjsť až k vrcholu. Zostúpiť k chate Graf Meran-Haus (1863 m) a prejsť sa po planine, aby som sa neskôr rovnakou cestou vrátila k parkovisku.

Na Hohe Veitsch cez Goassteig

Prišla jar a s ňou podrobnejšie plánovanie prvých alpských dobrodružstiev. Svoj zámer som prehodnotila a povedala som si, že radšej skúsim Goassteig, hore sa pripojím na trasu vedúcu od chaty Grundbauerhϋtte a pokračovať budem po červenej značke okolo Seebodenhϋtte až na vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Bratislavy vyrážam niečo pred piatou ráno a idem takpovediac po pamäti. Viedeň, zjazd pri rafinérii, odbočka v tuneli Vӧserdorf, ďalšia odbočka pri Seebenstein a potom len popod Semmering za Mϋrzuschlag. Z diaľnice schádzam výjazdom na Mitterdorf, pod oblúkom bočím vľavo a na kruhovej križovatke sa držím rovno. Všade okolo mňa je hustá hmla. Predpovede aj radar som kontrolovala pred odchodom, nebude úplne jasno, ale rozhodne by som nemala chodiť v mlieku.

Zapínam navigáciu, aby som trafila odbočku z hlavnej cesty do Brunnalm a aby som nakoniec neskončila niekde pod Hochschwabom. Cesta je čím ďalej užšia a keď sa dostávam k záverečným kilometrom, neviem si predstaviť, ako sa na nej môžu obísť dve autá. Našťastie, je skoro ráno a na ceste som sama.

Pred pol ôsmou nechávam auto na nespevnenom parkovisku pri ceste, ktorá vedie ku Alpengastof Scheikl. Prezúvam sa do turistických topánok a registrujem rodinku turistov, ktorí prichádzajú po mne. Kontrolujem, či funguje zdieľanie mojej polohy manželovi, vyberám foťák a dávam sa na cestu.

Keď som trasu plánovala, pozerala som si popisy túry a fotky na rôznych weboch, takže viem, že Goassteig nie je značený klasickou červeno-bielou značkou. Aj na mape je značkovaný len čiernymi bodkami. Na úvod je potrebné dostať sa ku spodnej stanici lanovky – písali iní turisti. No kde je spodná stanica lanovky? Mierim k Alpengastof Scheikl, pár metrov nad ním vidím smerovník. Bohužiaľ, nie ten, ktorý by som potrebovala. Síce je to na Hohe Veitsch len 1,5 h, ale chodníkom, ktorým chcem zostupovať. Otáčam sa a rozhliadam sa okolo seba. S vytlačenou mapkou v ruke zastavujem rodinku, ktorá zaparkovala vedľa mňa. Goassteig v diaľke vidím, ale neviem, ako sa naň dostať. Manželia zhruba v mojom veku mi radia vrátiť sa na parkovisko a odbočiť z asfaltky na širokú štrkovú cestu, to je odbočka, ktorú mám na mape. Ďakujem, ešte za mnou kričia „see you later“ a každý ideme po svojom. Vraciam sa takmer k autu, odbočujem doľava (pôvodne by som od auta odbočila doprava dole) a väčším oblúkom sa dostávam k rozdvojeniu cesty. Podľa mapy sa mám držať vľavo. O chvíľku som pri spodnej stanici lanovky a viem, že som správne.

Po širokej štrkovej lesnej ceste pokračujem miernym stúpaním a miernym tempom chvíľu lesom, chvíľu lúkami. Pod sebou mám údolie s diaľnicou, nad ktorým sa stále prevaľuje hustá hmla. Nad sebou vidím krásne steny vápencového masívu. Tráva je posiata kvetmi rôznych farieb. Alpy som do tohto roku na jar vynechávala, takže teraz si to patrične užívam. Nikam sa neponáhľam, pomerne často zastavujem a kochám sa. Za poslednou ostrejšou zákrutou, pri ktorej je umiestnená lavička, vidím nad sebou malú chatu. Predpokladám, že je to Brunnalmhϋtte, za ktorou začína samotný Goassteig. Poctivo pokračujem po ceste, hoci by som si trasu teoreticky mohla skrátiť cez lúku. Ako si tak vykračujem a som približne na úrovni chaty (ktorú ale cez stromy nevidieť), uvedomím si, že podľa mapy by som tam niekde mala zo širokej štrkovej cesty odbočiť, lebo sa vrchom vrátim k parkovisku. Opäť by ste tu však márne hľadali akúkoľvek navigáciu. Vyťahujem mobil a zapínam appku kompass.de, mám v nej offline mapy. Ťukám na moju polohu a ajhľa – stojím priamo na mieste, kde sa mám odpojiť z cesty. Obzerám sa okolo seba a jediné, čo vidím, je náznak niekdajšej lesnej cesty, ktorá je zarastená trávou. Odbočujem teda na ňu (z pôvodnej cesty prudko doprava) a takmer sa vraciam ku chatke, ktorú som videla zdola. Pod sebou na ceste vidím prvých turistov.

Tu niekde by mal začínať Goassteig. Obchádzam chatku spodkom a dostávam sa na krásnu zelenú lúku. Predpokladám, že to, čo vidím nad lesom vo svahu, je Goassteig, no netuším, kadiaľ sa tam dostať. Appka kompass.de ma vedie prostriedkom lúky, spočiatku je na nej niečo, čo pripomína vyšliapanú cestičku. V strede lúky cestička končí. Vraciam sa nazad a rozhliadam sa, či neuvidím niečo, čo by pripomínalo aspoň úzky chodníček. Vidím – priamo nad sebou a pokračuje chvíľu kolmo hore, aby potom vošiel do lesa. Hovorím si - skúsim, prinajhoršom sa vrátim.

Podliezam padnutý strom a naberám výškové metre. Chodník je úzky, no viditeľne používaný. Neustále kontrolujem navigáciu a vytrvalo ukazuje, že som niekoľko vrstevníc nad Goassteig. Na chvíľu mám internetový signál, skúšam freemap.sk – výsledok je rovnaký. Hoci som na chodníku, podľa jednej aj druhej mapy som niekoľko vrstevníc nad tým, kde by som mala byť. Podo mnou vidím mladý párik, idú lúkou smerom k potôčiku, ktorý tečie zhora. Ani z mojej pozície tam však nevidím nijaký chodník, ktorým by sa dalo ísť od potôčika hore a aj oni sa tvária trochu zmätene. Premýšľam, čo urobiť. Či sa vrátiť, alebo pokračovať. Keďže sa podľa jednej aj druhej mapy de facto blížim ku Goassteig, rozhodnem sa pokračovať.

Vychádzam z lesa, chodník je strmší a vedie skalnatým terénom. Miestami popoliezam, chvíľami idem po štyroch. Foťák mám v batohu, aby mi nezavadzal, vyťahujem ho len na dokumentovanie trasy. Pod sebou vidím dvojicu mladých ľudí, ktorí prešli potôčik a nemajú kam pokračovať. Za sebou, na chodníku, ktorým idem, vidím troch turistov vo veku okolo päťdesiatky, ako si to mieria mojou trasou. Aj keď podľa dvoch máp som niekde inde, je mi jasné, že som Goassteig trafila. Moja istota sa umocňuje aj po tom, čo mladých vidím ísť strmo hore trávou, aby sa pripojili k nám.

Dostávame sa k záverečnému stúpaniu, kde sa pripojíme na cestu vedúcu z Grundbauerhϋtte a mne konečne obe mapy moju polohu ukazujú správne. Komfortným tempom naberám výškové metre a vychutnávam si krasové útvary okolo seba. Hlboko podo mnou vidím Alpengastof Scheikl a uvedomujem si, koľko som toho nastúpala. Nohy ma však nijako zvlášť nebolia.

Na planine nepríjemne fúka. Na tielko si obliekam tričko a pod kolenami zapínam na nohaviciach zipsy. Vpravo vidím Schneenalpe a za ním Rax, nad ktorým sa zbierajú oblaky. Tak ako všetci ostatní, aj ja sa držím červenej značky. Za jedným z prvých snehových polí sa značka rozdeľuje – kto chce, môže pokračovať ku Seebodenhϋtte a vnútrom planiny, kto nie – môže sa oddeliť na cestu jej okrajom. Ja si volím Seebodenhϋtte. Mladý párik, ktorý ma predbehol počas fotenia, ide rovnako. Starší turisti sa oddeľujú. Planina je prázdna, nikde ani živej duše, ak si odmyslím seba, dvoch mladých a rodinku so psom, ktorú som videla zhora zhruba v polovici Goassteigu. Hovorím si, ešte asi nie je počasie, asi je väčšina ľudí doma a hovoria si, že na takéto túry majú čas.

Červená značka je na planine namaľovaná niekde na skalách, niekde zo zeme trčia drevené palice, niekde sa orientujem podľa zimného značenia. Na niektorých miesta prechádzam snehové polia, ktoré som si pred pár dňami užila aj pod Reichensteinom. Pri jednom snehovom poli sa trasa opäť rozdeľuje. Značky chýbajú, a tak sa môžem orientovať len podľa mapy a navigácie v mobile. Spočiatku sa držím cesty vľavo, dobieha ma rodina so psom a tí sa držia vpravo. Priblížim si mapu a prechádzam na rovnakú cestu ako oni. „Moja“ by ma zaviedla na ďalšiu križovatku, z ktorej by bolo záverečné stúpanie na Hohe Veitsch prudšie.

Snažia sa dať so mnou do reči, ale neviem nemecky a oni len veľmi málo anglicky. Neprekáža, keď sa chce, všetko sa dá. Hovoria mi, že ma sledujú približne od chatky, kde začínal Goassteig, lebo videli, že idem sama. Asi na to nie sú zvyknutí. Keď im poviem, že som na tomto mieste prvýkrát, čudujú sa, že som si vybrala málo známu, nefrekventovanú a hlavne neznačenú trasu cez Goassteig. Odpovedám, že manžel sleduje moju lokáciu v mobile a pred každou túrou si zvyknem robiť prípravu. Pokračujeme v rozhovore až k vrcholu, kde mi pán začne rozprávať o tom, čo všetko vidíme.

Tam je Hochschwab, hovorí. Áno, plánujem tam stráviť aspoň dva dni – v sobotu tam, prespať hore na chate a v nedeľu nazad. Otočím sa trošku východnejšie a pýtam sa, či hora v oblakoch je Großer Ötscher. Prekvapene na mňa pozrú, že áno. Menujem ešte pár ďalších „kopčekov“, ktoré z Hohe Veitsch krásne vidieť aj napriek veľkej oblačnosti a v tvárach im vidím údiv. Asi mali do tejto chvíle pocit, že som len nezodpovedná turistka, ktorá nevie, čo robí. Z vrecka nohavíc vyberám vytlačenú mapku s mojimi rukou písanými poznámkami. Pán uznanlivo kýva hlavou a konečne verí, že som sa na túru skutočne pripravila. Diskutujeme o zostupovej ceste – chcela som ísť dole cez Teufelssteig, ale upozorňuje ma, že na klesanie to nie je žiadna výhra. Lepšia bude priama zostupová cesta, ktorú využíva väčšina turistov.

Zostup na parkovisko

Z vrcholu odchádzam pár minút pred rodinkou. Klesanie je prudké a na jednom mieste je chodník ešte pod snehom. Aby som po snehovom poli nešla priamo dole, snažím sa ho traverzovať a pod ním sa opäť napájam na červenú značku.

Onedlho som pred Graf Meran-Haus. Vchádzam do tmavej miestnosti s lavicami a stolmi, kde sa dá najesť a napiť. Po pravici registrujem dvoch ľudí, ako si niečo medzi sebou hovoria a pozerajú sa pritom na mňa. Zdravíme sa, smejeme sa. Sú to tí, ktorí mi ráno ukazovali, kadiaľ sa dostanem na svoju výstupovú trasu.

Dám si gulášovú polievku za 6,80 € a nealkoholické pivo za 4,30 €, skontrolujem baterku v mobile, stav foťáku a lúčim sa. Zostup by mi podľa mojich odhadov mal trvať asi hodinu.

Kým na Goassteig a na planine bolo ľudí veľmi málo, na ceste 465/BZR ich je v oboch smeroch neúrekom. Je to najkratší a najvyužívanejší chodník na vrchol. Klesanie je prudké a na viacerých miestach vedie vo vrchnej časti skalnatým terénom, na ktorom je smerom dole lepšie popoliezať. Teufelssteig ide jemnejším klesaním po hrebeni dole a popod Rabenstein nazad k hlavnej návratovej trase. Pripája sa k nej na úpätí lesa. Asi na sekundu mi prebehne hlavou, že som možno predsa len mohla skúsiť zostup tadiaľ, ale to sa ozývajú moje kolená a spomínam si, čo som si po návrate spod Reichensteinu chcela hodiť do batoha ako stabilnú turistickú výbavu – ortézy. Neurobila som to, a tak mi neostáva iné ako pomaličky klesať meter za metrom a trpieť.

Kým vrchná časť bola cikcakovitá, spodná ide takmer kolmo dole. Od spojnice s cestou na Teufelssteig končí skalnatý terén a prechádzam len hlineným chodníkom a trávou.

Keď po hodine vidím strechu Alpengastof Scheikl, usmievam sa. Viem, že kolená prestanú trpieť, aj keď je to od neho k parkovisku ešte kúsok. Zastavujem sa na posledné fotografie a nevychádzam z údivu, ako je tu plno. Autá parkujú okolo Alpengastof Scheikl, popri ceste a plné je aj menšie parkovisko, na ktorom je moja i30-tka. V nej si prezliekam suché ponožky, tenisky hádžem pod spolujazdcovo sedadlo a preliezam dopredu. Zostup dal mojím chodidlám slušne zabrať - domov si to radšej odšoférujem bosá.

Zhrnutie

Výstup cez Goassteig je plný krásnych výhľadov, chodník je menej frekventovaný a je menej náročný, čo sa týka intenzity stúpania. Odporúčam ho však len tým, ktorí majú dobrú orientáciu v teréne (skutočne absentuje akékoľvek značenie) a majú pevný krok.

Na niektorých úsekoch nad lesom by som celkom prijala oceľové lano alebo niečo, čoho by som sa mohla pri ich zdolávaní zachytiť. Zvládnuť sa to dá aj bez neho, ale je lepšie, ak nemáte strach z výšok a na výlet sa vyberiete za suchého počasia.

Kompass.de a freemap.sk majú Goassteig značený zle. Ako som neskôr doma zistila, mapy.cz ho majú zaznačený správne - ak sa vám dá, orientujte sa podľa nich.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek