V batohoch zložených na laviciach vedľa seba znovu kontrolujeme, či máme všetko. Najcennejšie veci nesie Juraj, od otca požičal fotoaparát - zrkadlovku a mapy našej trasy. A najchutnejšie veci má zasa Janka. Za spoločné peniaze nakúpila čokoládu a iné fajnotky ešte doma v Košiciach. Mladší brat Jozef zostal doma. Mama ho nechcela pustiť, a tak pomáha otcovi v dielni vyrábať dubové sudy pre pivovar.

Po nekonečných tuneloch, mostoch a úzkych dolinách je tu naša "konečná" - Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Na stanici naberáme vodu do fliaš a podľa turistického smerovníka začíname náš najväčší vander. Samozrejme, keď sme už tu, nenecháme si ujsť prehliadku jedinečnej ľadovej jaskyne. Šliapeme prvé výškové a dĺžkové metre. Našim dnešným cieľom je Telgárt, to nám bude na prvý deň stačiť. Chceme totiž ešte v miestnom obchodíku dokúpiť posledné drobnosti. Ako nám ubieha trasa, prechádzame Telgártom a pozeráme sa na scenériu tunela Kornela Stodolu, mosta a dediny. Prespávame v turistickej nocľahárni Klubu československých turistov (KČST).

Ráno sme vstali skôr, pretože nás čaká dlhá cesta, až na Kráľovu hoľu. Strýko (Jurajov a Jankin otec) nám o nej veľa rozprával, veď on sám nás navnadil, aby sme išli práve sem. Výstup je poriadne namáhavý, veď nám treba vystúpať do nadmorskej výšky 1943 m n. m. Cestou stále očami hľadáme náš cieľ (vtedy bez vysielača, pozn. red.), chvíľami v mračnách. Čím sme vyššie, je stále chladnejšie a na vrchole je vietor a zima. V nemom úžase pozorujeme celé blízke a ďaleké okolie, Vysoké Tatry, všetko ako na dlani. Vyťahujeme fotoaparát a zvečníme sa ako dôkaz, že sme tu boli. Túto chvíľu si poriadne vychutnávame a oddychujeme.

Spať tu ale nechceme, predsa len je to najvyšší vrch v okolí, počasie sa mení každú chvíľu, mohla by nás nebodaj zastihnúť búrka. Pokračujeme ďalej po Štefánikovej ceste (čiastočne zhodná s dnešnou Cestou hrdinov SNP, pozn. red.). Ak nájdeme po trase nejaký salaš alebo iné vhodné miesto, prespíme tam. Tak sa nám aj podarilo, nachádzame pastiersku kolibu. Jedlo máme so sebou v ruksakoch, vyťahujeme chlieb a potraviny, čo sa môžu skôr pokaziť. Na ohníku si robíme čajík. Večer si rozkladáme vlastnoručne šité spácaky a deky. Spať budeme len tak pod širákom, vychutnáme si nočnú oblohu. Z batoha som vytiahol kryštálku so slúchadlom a skúšam, či chytím nejaké rozhlasové vysielanie. Tu hore je to skôr o dobrom signáli a náhode. Bolo by dobré popočúvať nejaké novinky zo sveta a zistiť aspoň akú-takú predpoveď počasia. Veď nás čaká ešte veľa kilometrov a dní vo voľnej prírode.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ráno pokračujeme v našom výlete. Po ceste nachádzame salaše. Teraz sú ovce na paši, a tak nie je problém stretnúť pastierov. A ako sa s nimi rozprávame, hneď nás ponúkajú niečím na zjedenie. To je dobré, varené jedlo je lepšie ako konzervy a suchý chlieb z domu. S deťmi vymieňame hrudy syra za kúsok čokolády a tie nás s radosťou sprevádzajú ďalej po ceste.

Veselo pokračujeme ďalej až prichádzame na Štefánikovu chatu. Štefánik, náš veľký národný vzor, dostať sa sem je preto pre nás veľká pocta. Na chate sa ubytovávame, využívame naše členské preukazy turistickeho spolku KČST, aby sme šetrili peniaze, a dávame si prestávku. Veď ťažké batohy a ich kožené remene nám otlačili plecia, a tak si chceme oddýchnuť. Vychutnávame si dobrú atmosféru, krásne slnečné počasie a zisťujeme možnosti, kde sa dá po ceste bezpečne uchýliť na noc.

Ďalší deň sa vydávame na neďaleký Ďumbier, najvyšší kopec Nízkych Tatier. Trasa je skutočne krásna, pribúdajú skalné útvary zo severnej strany, žulové balvany. Prekonávame chvíľami poriadne stúpanie. Na vrchole sa opäť fotíme a pozeráme na výhľad do diaľok. Od detstva sme boli vedení chodiť po prírode, liezť po skalách. Za to vďačíme spomínanému strýkovi Andrejovi, od malička nás brával do prírody.

Z Ďumbiera ideme po hrebeni na Chopok. V poradí ďalší úchvatný kopec Nízkych Tatier. Takto pokračuje náš veľký výlet deň po dni a prechádzame po vrcholoch, zákutiach. Prespávame väčšinou pod holým nebom alebo v rôznych búdach, sem-tam aj poriadne mokneme a celý ďalší deň sušíme veci na slnku a pri ohni. Ešteže máme so sebou aj kresadlo.

Postupne odbočujeme zo Štefánikovej cesty, aby sme sa dostali do Turčianskeho Svätého Martina. Teraz sa ale mení význam nášho vandru na putovanie náučné a vzdelávacie. Navštevujeme Maticu Slovenskú, múzeá, knižnice… Všetko, čo mi treba na ďalšie štúdium a vedenie spolkov na gymnáziu. Putovaním sa dostávame až do rodiska Pavla Országha Hviezdoslava, do Dolného Kubína. Odtiaľ sa vraciame smerom na Ružomberok a cestou si nenecháme ujsť návštevu v Jánošíkovej krčme vo Valaskej Dubovej - mieste kde "údajne" zlapali Juraja Jánošíka (v skutočnosti ho zlapali v Klenovci, pozn. red.). Odtiaľ ešte navštívime Černovú a Ružomberok. Takto nasýtení prírodou a významnými miestami nášho národa ukončujeme náš úspešný vander. Ani sami netušíme, ako nás to v blízkej budúcnosti ovplyvní a zmení naše životy.

Domov cestujeme rýchlikom z Ružomberka. Dobrú hodinku netrpezlivo očakávame vlak, až konečne prichádza na čele s najmodernejšou lokomotívou radu 486. Usadíme sa pohodlne na lavice a celú cestu prerozprávame o zážitkoch, ktoré máme za sebou. Plní elánu plánujeme, kde všade by sme mohli ísť ďalšie leto.

Aj toto je jeden z príbehov, ktorý mi rozprával dedko ako malému chlapcovi. Ako ho mama nechcela pustiť na výlet s bratom Jankom, bratrancom Jurajom a sesternicou Jankou. Išli viac ako celý mesiac s batohmi do Nízkych Tatier v lete 1938. Bol to ich posledný spoločný výlet po Slovensku, nasledovala smutne známa Viedenská arbitráž a obsadenie Košíc. Janka išla so svojim nastávajúcim manželom za lepším životom na Podkarpatskú Rus, kde neskôr bol jej manžel zabitý. Jej sa podarilo ujsť do ZSSR, kde bola zatknutá. Dedkov brat Janko zahynul pri oslobodzovaní koncentračného tábora Mauthausen (25. 4. 2022 by sa bol dožil 100 rokov).

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek