Trasa

Gabčíkovo, kostol – Gabčíkovo, park – Kotliba kanál – Ňárad – Sap – Gabčíkovo, plavebné komory – Gabčíkovo, kostol

Vystúpil som z autobusu a stál som na začiatku zelenej TZT. Obišiel som rímskokatolícky kostol sv. Margity Antiochijskej zo 14. storočia a zaujala ma socha sv. Vendelína, no najmä dve čierne tabule na podstavci. Bielymi písmenami tam bolo niečo, podľa mňa „desatoro“ napísané po maďarsky. Takéto niečo som ešte nevidel.

Pokračoval som po chodníku vedľa hlavnej cesty. Došiel som k informačnej tabuli, z ktorej som sa dočítal, že územím Gabčíkova sa v dávnej dobe tiahol slávny Limes Romanus a prvá písomná zmienka o obývanej osade Beys je z roku 1102. V roku 2016 bol Gabčíkovu priznaný status mesta. Tiež tu je zmienka o kaštieli rodu Amadeovcov zo 17. storočia, ktorému predchádzal vodný hrad. Až doma som sa dočítal, že sa v ňom narodil prvorodený syn Márie Terézie, neskorší cisár Jozef II. Miestni sa chvália, že ich čestným občanom je Otto Habsburg, ale o narodení Jozefa II. ani slovo.

Odbočil som z hlavnej cesty po zelenej do bočnej uličky a tam ma zaujal dom so slamenou strechou. Mal aj nejakú tabuľku, no na múzeum to nevyzeralo, lebo tam neboli žiadne návštevné hodiny. A veru by som sa zašiel dnu pozrieť. Takto som len po chvíli zahol doľava a bol som v lesoparku okolo Čiližského potoka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čiližský potok je pozostatok bočného ramena Dunaja, ktorý mal v minulosti veľkú vnútrozemskú deltu. Vtedy sa rameno oddelilo už pri Čilistove (časť Šamorína) a tieklo cez Podunajskú nížinu k obci Číčov, kde sa vrátilo do Dunaja. Od 17. storočia sa tok potoka postupne skracoval pre protipovodňové opatrenia, napriamovanie toku Dunaja a odvodňovanie Podunajskej nížiny. V 20. storočí prebehli vodohospodárske zásahy, ktoré vody potoka presmerovali do odvodňovacích kanálov, preto donedávna boli bez vody temer 2/3 potoka s celkovou dĺžkou 33,5 km.

Bratislavské regionálne ochranárske združenie iniciovalo projekt obnovy Čiližského potoka, účelom ktorého je obnova pre lokálnu faunu a flóru dôležitých mokradí, a to rekonštrukciou súčasných a stavbou nových stavidiel. Súčasťou obnovy je projekt Revitalizácia Čiližského potoka spoločnosti Vodotika a. s., cieľom ktorého je sprietočnenie potoka až po ústie do Lyonského kanála.

Za múrom na druhej strane potoka sa pravdepodobne nachádza kaštieľ. Ja som sa však ocitol pred stavbou, pripomínajúcou trafostanicu a ono to je kaplnka. Dokráčal som k bráne do parku a tam stáli organizátori motocyklového zrazu a vyberali vstupné. Evidentne mi chýbala motorka, tak ma nechali ísť dnu bez zaplatenia. Od hlavného chodníka sa odpájali do oboch strán rôzne cestičky, no ja som sa držal značky. Doviedla ma k ruine miestneho kúpaliska. Zo šatní zostala snáď len kostra kabínok. Schody do bazéna zarastajú trávou, a tak to tu asi roky neslúži svojmu účelu a je to škoda. Na budove asi bývalého bufetu sú obrázky približujúce biotop lesoparku Gabčíkovo.

Pokračujúc lesíkom som došiel k veľkej lúke, čiastočne pokosenej. Voľakedy tu asi trénovali futbalisti, lebo sú tu osadené futbalové bránky. Všadeprítomná hrdza nasvedčuje, že aj toto má najlepšie časy za sebou. Z lesoparku som vyšiel na ulicu rodinných domov a z nej do polí. Tu si iste mnohí povedia, že toto je skôr na bicykel, ako na pešiu turistiku. No ja s tým nemám problém. Prešiel som kukuričným poľom až k poľnej asfaltke ohraničenej starým stromoradím. Žiadne vyznačenie smeru som nevidel, tak som sa poradil s Locusom a vybral sa doprava.

Prišiel som ku kanálu Gabčíkovo – Ňárad, ktorý je dlhý 8,9 km. Zahol som doľava a po jeho trávnatej hrádzi som kráčal, stále plašený srnami a srncami, ktoré ležali v kríkoch na jeho brehoch, nevidení, kým splašene nevyskočili, mňa vystrašili a upaľovali sa skryť do obilia. Videl som aj pár volaviek. Sútok s Kotlibským kanálom preklenul drevený mostík. Jedna labuť sa rozhodla ma sprevádzať po jeho hladine snáď kilometer. Napokon to vzdala a ocitol som sa pri mostíku na asfaltke do Ňáradu. Zahol som teda doprava a po prekročení Chotárneho kanála som vošiel do obce.

Prvá zmienka o nej je z roku 1468. Čo je iste zaujímavé, narodil sa tu a je tu pochovaný hrdina revolučných rokov 1848 – 1849, podplukovník Alojz Sebő Szini. Vraj vyzval na súboj rakúskeho plukovníka a v ňom ho zabil. Sympatickejšie mi bolo malé námestíčko pri hlavnej ceste, kde je asi malý miestny trh a voľne prístupná knižnička s lavičkami. Po roku 1948 obec premenovali na Topoľovec a k svojmu menu sa vrátila v roku 1990.

Keďže som nevidel krčmu, pokračoval som po chodníku až do Sapu. Minul som evidentne napitého chlapíka, ktorý sa aj s bicyklom porúčal na asfaltku a márne sa pokúšal postaviť na nohy. Ešteže tu nebol žiadny pohyb áut, napokon sa mu to podarilo a pokračoval v svojej púti.

V Sape mám odskúšanú krčmičku, a tak som k nej popri kaplnke s ružovou záhradou dokráčal a mohol som sa na terase najesť. Oproti kaplnke v malom parčíku je orol (turul) na podstavci, za ním šabľa a dole na dvoch tabuliach mená asi miestnych obyvateľov, padlých v oboch svetových vojnách. Občerstvený som sa vybral na hrádzu, po ktorej sa chcem vrátiť do Gabčíkova. Napriek tomu, že celkom silno svieti slnko, fúka proti mne nepríjemný, studený vietor, a tak môžem v praxi odskúšať novú bundu od firmy Patagónia, dar redakcie. Osvedčila sa!

Pokosená tráva okolo hraničného kameňa II.10 mi pripomína časy, keď tu hliadkovali člny Pohraničnej stráže. Došiel som k prístavisku, ktoré je prakticky oproti sútoku starého koryta Dunaja a Gabčíkovského odtokového kanála. Odtokový kanál odvádza vodu od vodnej elektrárne Gabčíkovo a plavebných komôr do koryta Dunaja. Súčasne tvorí plavebnú dráhu. V prípade povodňových prietokov v Dunaji odľahčuje staré koryto Dunaja. Svahy odtokového kanála sú v sklone 1 : 5 a 1 : 4 nespevnené, od kóty 105,60 - 115,00 m Bpv sú svahy v sklone 1 : 3,5 spevnené lomovým kameňom.

Nezdržiaval som sa tu, ostatne, žiadne lode neplávali, tak nebolo moc čo obdivovať. Kráčal som proti silnému vetru, prešiel som ponad vtok Chotárneho kanála do odtokového kanála. Na betóne sa začali objavovať číslice znázorňujúce vzdialenosť k odbočke do penziónu Platan. Nemal som čas sa ísť presvedčiť, ako to tam vyzerá, no podľa ich stránky sa tam oplatí zastaviť, najmä cykloturistom na ceste do Budapešti.

Celú cestu ma sprevádzali žlté stĺpiky s fotovoltaickým článkom, pravdepodobne zabezpečujúcim energiu pre vysielanie informácií monitorujúcich stav podzemných vôd či čoho. Na celom 8,15 km dlhom úseku som stretol len troch cyklistov. Im vietor fúkal do chrbta, a tak išli "zadarmo".

Udivilo ma hrdzavé pouličné osvetlenie na jednom úseku. Nepochopil som jeho zmysel, lebo po čase zase skončilo a stále som nebol na priehradnom múre. Keď som si zašiel k toku odfotiť priehradný múr, pri návrate späť na trávnik hrádze prišli ku mne deti a začali na mňa anglicky hovoriť. Keď som povedal, že anglicky nehovorím, tak sa ma po rusky spýtali, či hovorím slovensky. Chceli vedieť, kde je miestna pláž, že sa chcú kúpať a to všetko sprevádzali mimikou. Nuž som ich uistil, že rozumiem slovensky aj rusky a požiadal ich, nech prestanú mávať rukami. Žiaľ, pláž na umelo vytvorenom kanáli nie je, kúpaliská u nás otvárajú až po 15. 6. a ak sa chcú kúpať, musia po skalách vliezť do Dunaja.

Do odchodu autobusu z Gabčíkova do Šamorína som už nikoho iného okrem Ukrajincov nestretol. Evidentne sú ubytovaní v migračnom stredisku bývalej Akademickej pôdy a buď sa vracali s nákupmi z mestečka, alebo išli k Dunaju.

Od priehradného múru Vodného diela Gabčíkovo, budovaného na základe medzištátnej zmluvy medzi Maďarskom a ČSSR z roku 1977, od ktorej plnenia Maďarsko jednostranne v roku 1989 odstúpilo a ČSFR dielo v roku 1992 dokončila v pozmenenej forme, som kráčal doprava po červenej značke opäť ku kostolu v Gabčíkove. Prišiel som včas, a tak ma autobus o 15.48 h po 26 km dlhej túre odviezol s prestupom v Šamoríne späť do Bratislavy.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek