1. deň

Třinec, centrum – Pod Vružnou – kríž pod Vružnou – Pod Malým Ostrým – Ostrý vrch – Nýdek, údolí Gory – Gora – Leszna Górna – Malá Čantoryje / Mała Czantoria – Ustroń – stanica Múzeum medvedíkov – centrum – Gośiniec Równica – Ustroń Jaszowiec – Willa pod Czantoria

Do Ustrońu sa z Třinca dá dostať len taxíkom, čo sme nechceli, a tak sme sa rozhodli pre žltú značku. Prešli sme ponad rieku Olša, prišli k nemocnici a od nej do lesa. Išli sme dosť dlho po asfaltke a Boris, ako keškár, pátral po keškách. Ja som ho zväčša čakal, ale k jednej som zašiel tiež a veľmi sa mi páčila, lebo to bol hlavolam a autor sa dosť musel na jej vytvorení namakať.

Napokon sme sa napojili na červenú, prešli pomedzi pár domami a stáli sme pred tabuľou NCH Příroda nezná hranic. Cez lúky sa nám ukázali pekné spätné výhľady na lúky posiate samotami. Došli sme ku krížu, ktorý vraj dal postaviť v druhej polovici 19. storočia sedliak ako vďaku za ukľudnenie konského záprahu, a pokračovali sme pozdĺž hraničných pätníkov. Dlho sme išli medzi dvomi plotmi, čo nám silne pripomínalo bývalý režim a ono to bola zvernica. Ostrý vrch sme podišli po vrstevnici, a keď sme došli na rázcestník Gora, vstúpili sme po žltej značke do Poľska. Postupovali sme po lesnej ceste, ale nejako divne, a tak sme napokon začali prudko stúpať doprava hore k zelenej značke. Dosť nepríjemný úsek, ale napokon sme došli na lúku na vrchole Malá Čantoryje (Mała Czantoria). Dali sme si pauzu, posilnili sa a začali po žltej zostupovať do kúpeľného mestečka Ustroń.

Pomedzi stromy sa nám ukazovali pekné výhľady na krajinu a mestečko pod nami, ako aj hrebeň z mestečka, kade vedie Główny Szlak Beskidzki (GSB). Proti nám išlo hore celkom slušné množstvo ľudí. Pri chodníku sú informačné tabule o histórii kraja, ktoré končia pri kríži a pripomína to akoby kalváriu. Vyšli sme z lesa a po ceste z veľkých deravých, betónových kociek sme zišli do mesta. V diaľke pritom bolo vidno kúpeľné domy – hotely v tvare pyramíd. Došli sme na námestie pred radnicou a potešili nás erby Piešťan a Luhačovíc v dlažbe. Pokračovali sme k začiatku červenej uprostred mestečka a dosť nás zarazilo, že tu nie je zmienka o začiatku GSB. Nuž sme sa vybrali hľadať železničnú stanicu, lebo tam vraj začína. Cestou k nej sme minuli blší trh a pamätník Jana Cholewu, pilota RAF za II. svetovej vojny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trať rekonštruovali a z budovy stanice sa stalo múzeum rôzne veľkých plyšových medveďov. Nuž sme sa aspoň odfotili pred vyblednutou značkou na strome. Vrátili sme sa do mesta, dali si polievku a vybrali sa po červenej stúpať na hrebeň nad mestom. Museli sme prejsť ponad Malú Wisłu a v podstate za zapojiť do zástupu ľudí idúcich hore. Vidno, že je víkend a "koropauza". Minuli sme amfiteáter nad lesným oltárom a boli sme na asfaltke, kade prúdili davy a autá. Mohli sme porovnať novú chatu – luxusný hotel a starú, klasickú horskú chatu. Popri ceste sa dala kúpiť zmrzlina, cukrová vata, zajazdiť si na poníkovi. Vcelku sme si oddýchli, keď sme opäť zišli k Wisłe, prešli sme na druhý breh a došli k zaistenému ubytovaniu neďaleko sedačky pod Veľkou Čantoryjou (Wielka Czantoria). Osprchovali sme sa, zašli na večeru, kúpili domov Krówky a hurá "na kutě".

2. deň

Willa pod Czantoria – Veľká Čantoryje (Wielka Czantoria) – Swiatowci – Beskydské sedlo – Velký Sošov – Cieślar – Malý Stožek – Velký Stožek – Kiczory – Groníček sedlo – Groníček – Radvanov – Jablunkov – Návsí

Noc prebehla v pohode, ako aj samoobslužné raňajky v luxusnej kuchyni nášho ubytovania. Varenú čokoládu som si veru ešte na raňajky nepripravoval! Pobalili sme sa a pred 8.00 h sme s viacerými kráčali hore svahom povedľa stĺpov lyžiarskeho vleku. Samozrejme, že sme mali čoskoro Ustroń pod sebou ako na dlani. Od konečnej sedačky sme lesnou cestou došli k rozhľadni. Boris sa vybral hľadať kešky a ja závetrie, lebo fúkal neskutočne studený vietor. Potom sme po červenej kráčali prírodnými vlnami a kochali sa peknými výhľadmi do údolia Wisły.

Miestami to tu skôr pripomínalo mestské korzo, nakoľko sa ľudia z doliny vyvážali hore aj druhou sedačkou pri Krzysztowke. Prišli sme k Schronisku Soszow. Opäť, ako pred rokmi, tu pobehovala nejaká partia v rôznorodých uniformách a so samopalmi. Neviem, či sa len hrajú, alebo je to cvičenie domobrany, ale nepôsobí to na mňa dobre. Dávame si keksíkovú pauzu a potom pokračujeme ďalej. Moc sa vo vetre nedá posedávať. Na trase je dosť cyklistov, čo ma znervózňuje ešte viac ako domobrana. Z peších turistov sa fakt stáva najohrozenejší druh v prírode. Ešteže sú z lúk stále pekné pohľady do doliny pod nami a človeka až tak nemrzí neustále odskakovanie z chodníka.

Pred piatimi rokmi som trasu išiel s kamarátmi, a tak viem, čo nás čaká. Zostup do Beskydského sedla a parádne výhľady na trasu a kopce pred nami. Sedlo je pomerne civilizované, s kopou chát, ohrád s koníkmi i autami. Takže sme sa potešili, keď sme ho opustili a začali stúpať na Malý Stožek (Stożek Mały). Minuli sme strmú odbočku na cyklopark a došli k modrej, po ktorej by sme sa dostali do Jablunkova. My sme pokračovali po červenej smer Kiczory. Schronisko PTTK Na Stožku znamenalo pre nás obedňajšiu pauzu. V chate bolo toľko ľudí, že si nebolo kam sadnúť a na objednaný obed sa čakalo 30 minút i viac, tak isto v rade na objednávku. Nemali sme sa však kam hnať, času sme mali dosť, tak sme trpezlivo čakali.

Po obede sme sa vybrali konečne na Kiczory. Ľudí ubudlo, čomu sme sa samozrejme potešili. Prešli sme okolo skalného tvaru a onedlho sme stáli na vrchole Kiczory, kam sme pred rokmi došli z Čierneho - zastávky pri našej prvej etape GSB. Spravili sme si vrcholovú fotku a začali sa vracať späť. Zastavili sme sa pri skalnom útvare, lebo tam mala byť keška. Boris sa vyškriabal hore na skalu, obišli sme to zo všetkých strán, no nenašli sme ju. Vrátili sme sa na Krkavice (Kyrkawica) a hodne kamenným chodníčkom sme zostúpili do sedla Groníček. Odtiaľ to bola pohodlná cestička okolo pasienkov s kravkami. Z lesa sme vyšli na asfaltku v Radvanove a po nej plynulo do Jablunkova, ktorý tvorí z Návsí vlastne jednu obec. Nakoľko sme mali do odchodu vlaku do Žiliny dosť času, dali sme si skvelé zemiakové placky so syrom v krčme U Noseka.

Cestou vlakom som si premietal päť rokov putovania poľskými Beskydami a dumal, čo za sen začať pripravovať na plnenie. No a v októbri začala príprava na Camino Primitivo, lebo som pevne veril, že do apríla 2022 sa pandémia skončí.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek