Trasa

Kežmarská Biela voda – Nad Matliarmi – Šalviový prameň – Kovalčíkova poľana – Chata pri Zelenom plese – Jahňací štít a späť

Začína sa na autobusovej zastávke Biela voda, kde som tesne pred východom slnka. V októbri to nie je až tak skoro, ako to znie. Nasleduje hodinový výstup k rázcestníku Šalviový prameň. Ide sa zväčša lesom po širokej lesnej ceste. V jednom z mála otvorenejších miest zaregistrujem do oranžova rozžiarený Kežmarský štít, neklamná známka, že sa medzičasom v Tatrách zrodil ďalší deň. Pri Šalviovom prameni odbočujem smerom na Zelené pleso. Stále lesná cesta, no podstatne horšej kvality. Miestami až nekvality. Vďaka víchrici a lykožrútovi sa čoskoro naskytnú prvé ranné pohľady na Belianske Tatry, menovite Predné Jatky, známe ako Košiare. Prvýkrát vidím aj cieľ túry. Cesta sa stáča do doliny Zeleného plesa, kde postupne vystúpa z lesa do pásma kosodreviny. Tu naplno obdivujem miestnu jesennú ozdobu – do ohniva sfarbenú jarabinu, vytvárajúcu pekný farebný kontrast s okolitým zeleným morom.

K chate prichádzam ešte zaránky, súdiac podľa jedného-dvoch zívajúcich hostí, ktorí z nej práve vyšli. Ináč je tu pusto a kľud, aký rozdiel oproti mojej poslednej návšteve v čase obeda. Pleso ignorujem, je celé v tieni, takže len rýchle dokončenie raňajok, pár formálnych cvakov chaty bez ľudí a hor sa do prvého zaberáku dnešnej túry. Krátky, no výživný výstup strmým svahom doliny ma privádza do ústia Červenej doliny (dolinky), ktorú stráži Jastrabia veža vľavo a Kozí štít vpravo. Hneď pri chodníku leží Červené pleso. Ostávam neprekvapený, iné som v Červenej doline ani nečakal.

V závere doliny je vidieť Jahňací štít a nad chodníkom Kolový priechod, ktorým sa k nemu ide. Chodník stúpa dolinou celkom znesiteľne, dramatické to začína byť až v samom závere pod Kolovým priechodom. Zarazilo ma, aký strmý je úsek zaistený reťazami. Nie je však veľmi dlhý, takže to ide. V Kolovom priechode je pekný spätný pohľad do Červenej doliny a po prvýkrát sa naskytá pohľad na opačnú stranu vysokotatranského hrebeňa, konkrétne do Kolovej doliny. Chodník tu prechádza na druhú stranu hrebeňa, kde v tieni pod ním komplikovaným spôsobom traverzuje a nie vždy je na prvý pohľad zrejmé, kadiaľ ďalej. Postupujem však vpred bez incidentov a záverečný strmý výšvih neomylne naznačuje, že vrchol je konečne tu. No teda, obyčajná 2200-vka a ako dá zabrať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nie je tu takmer nikto, no postupne zopár ľudí ešte dôjde. Podmienky sú výborné, slnečno, teplota tak akurát, slabší vetrík, preto tu "zabivakujem" na viac ako len na rýchly obed. Ako bolo spomenuté, niet lepšieho miesta na okukovanie Belianskych Tatier. Ležia priamo oproti mne a žiadna prekážka nestojí v ceste. Či západná, štítová časť, alebo východná, plochejšia časť, oddelené širokým Širokým sedlom, môžem ich obdivovať do posledného detailu. A pohrávať sa popri tom s hriešnymi myšlienkami, aké by z nich asi boli výhľady. Pred pár rokmi sme popod ne prešli s deťmi na túre cez Kopské sedlo, na veľkú časť trasy mám teraz letecký pohľad.

Opačným smerom, do Vysokých Tatier by to bolo tiež famózne, no v októbri tam velikáni okolo "Lomničáku" ponúkajú len zatienené siluety. Tak si aspoň dosýta vychutnám pohľady do bočných dolín. Kým v doline Kežmarskej Bielej vody dominuje zelená prizdobená červenou, ako som to mal možnosť vidieť z bližšia cestou sem, na opačnej strane, v Javorovej doline je zastúpená aj žltá. Do farebnej mozaiky tatranských plies dnes prispieva Žlté pleso a nechýbajú ani Biele plesá, všetko v doline Kežmarskej Bielej vody.

Počas skúmania okolitých scenérií ma pobavila poznámka jednej mladej turistky, ktorá telefonicky komusi oznamovala, že je „sklamaná!“ z výhľadov. Nuž, očakávania niekedy prevyšujú aj tatranské výšavy a toto je potom zákonitý výsledok. Ja som teda spokojný, snáď až na zatienenú stranu.

Zaujímavý je dnes jeden aspekt tatranského počasia. Napriek predpovedi slnečného dňa v Tatrách aj na širokom okolí sa nad západnou časťou Vysokých Tatier drží hustá biela oblačnosť. Nevyvíja sa, nikam sa neposúva, len stojí nastoknutá ako šľahačka na štítoch medzi Kriváňom a Gerlachovským štítom, pričom všade naokolo je slnečno. Napriek celkom dynamickým vnútorným pohybom sa na svojich okrajoch drží v rámci svojho objemu a čo opustí „materskú loď“, okamžite sa rozplynie v okolitom čistom vzduchu. Pokus o zachytenie atmosférického javu je súčasťou priloženého videa.

Cestou späť je komplikovaný traverz ku Kolovému priechodu nasvietený slnkom, no po prekonaní reťazí sa ponorím do tieňa a ostávam v ňom až do konca túry, s jednou krátkou výnimkou pri zostupe k Zelenému plesu. S tieňom sa v októbrových Tatrách skrátka musí rátať.

Zhodnotenie

Nadmorská výška Jahňacieho štítu pekne klame telom, výstup naň naozaj nie je ľahký. Vzhľadom na jeho severovýchodnú polohu je asi lepšie absolvovať výstup v lete, kedy sa viaceré scenérie neschovávajú v úplnom tieni. Ale zase letná oblačnosť a búrky, človek si nevyberie. Na druhej strane, túra na októbrový Jahňací štít ponúka pekné jesenné farbičky, čo sa asi dá považovať za dostatočnú kompenzáciu. Je potrebné rátať s tým, že začiatok a koniec túry bude v čase východu a západu slnka, samozrejme, v závislosti od osobného tempa. Odmenou bude výrazne menej ľudí, ako po ceste, tak aj na vrchole.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek