Trasa

Slovenské Pravno – Šiance, zvyšky hrádku – Jaskyňa na Sokole – Okno v Sokole – Sokol – Vandračka – Repeš – Milianisko – zemný hrádok – Tanečné kolo – Slovenské Pravno

Máme s manželom dlhý zoznam lokalít a prírodných zaujímavosti, ktoré by sme radi navštívili. Niekedy je problém rozhodnúť sa, kam ísť. Tentoraz nám pomohol rozhodnúť sa Televíkend, jediná relácia v televízii, ktorú pozeráme pravidelne. Doc. Dr. Milan Horňák zaviedol štáb Televíkendu na vŕšok Šiance s ruinami stredovekého hrádku. Hrady, hrádky a hradiská navštevujeme radi a manžel zostavil trasu, ktorá nás prekvapila svojou pestrosťou.

Šiance

Vystúpili sme z autobusu a poberáme sa k severnému okraju obce, kde leží vŕšok Šiance. Vpravo vidíme peknú kamennú kúriu, ktorej okná sú v dezolátnom stave, ale plechová strecha zaručuje, že do nej aspoň neprší. Vľavo zase peknú obývanú drevenicu a v trávniku vedľa chodníka pŕhlicu roľnú, kedysi burinu, dnes vzácny druh našej flóry.

Prišli sme do malého sedielka a náš zrak hneď upútalo krásne vápencové bralo Sokolia skala. Pôjdeme aj k nemu, ale najskôr zabočíme vpravo k vŕšku Šiance, aby sme si obzreli, čo zostalo zo stredovekého hrádku. Najskôr nás prekvapili obrovské valy. Na taký malý hrádok až príliš veľké a hlavne, dobre zachovalé. Vyšli sme na vrchol, z ktorého kedysi musel byť veľmi dobrý výhľad do takmer celej Turčianskej kotliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tu nám Ľubko ukázal fotografiu, na ktorej bola odkrytá stena hrádku archeológmi pri výskume v 60–tych rokoch. Stenu však rozobrali a použili na stavbu obecného domu. Nebolo to však prvýkrát. Už v 16. storočí zemepáni Rečkovci použili materiál z hrádku pri stavbe kaštieľov. Napriek tomu po obvode vrcholu ešte vidieť na viacerých miestach zvyšky múru. A v priekope hrádku som našla klíčiace orchidey.

Sokol

Pobrali sme sa k Sokolu. Najskôr sme prechádzali peknými lúkami v alúviu potoka Sokol a potom drevenou lavičkou sme prešli na jeho ľavý breh. Tu je ohnisko, drevený prístrešok s posedením a aj latrína. Zdá sa, že miesto je domácimi často navštevované. Nuž sme si tu posedeli tiež a posilnili sa pred výstupom k Jaskyni na Sokole. Domáci možno majú chodník k jaskyni, lebo tam je tiež ohnisko a provizórne posedenie, ale my sme ho nenašli. Krížom cez les sme však prišli rovno k jaskyni. Jaskyňa je síce krátka, ale má veľký trojuholníkový portál. Poobdivovali sme pekný prírodný výtvor a vydali sa popod Sokoliu skalu k vrcholu.

Skalný rad je dlhý a celkom mohutný. Stromy rastúce tesne pri skalách nám však nedovolili obdivovať ich tak, ako by si zaslúžili. Chodníček popod skaly je uzučký, bolo treba dávať pozor pod nohy a len občas zastať a pozerať k vrcholkom skál. Na konci skalného radu, takmer uprostred brala je zaujímavé skalné okno, skôr malý tunel. Vyjsť k nemu sa dá, ale nie všetci si na to trúfli. Krátky, ale veľmi strmý prístup k nemu vedie cez šotolinu prikrytú napadaným suchým lístím. Terén je viac ako šmykľavý! Opatrne „štvortaktom“ však väčšina z nás vyšla až do okna a pózovala, a pózovala.

Prešli sme okolo brala s oknom a vyštverali sme sa na hrebienok nad ním. Potešili výhľady do krajiny, ale aj medzi dvomi stromami zavesená hojdačka. Naše dve milovníčky hojdačiek ju vyskúšali. Ale tak ako výstup okolo brala bol náročnejší, aj vysadnutie na hojdačku nebolo z jednoduchých. Hojdačku asi urobili pre seba vysokí hôrni chlapci.

Kráčali sme hrebienkom od hojdačky pomedzi skalné útvary a dlhoveké stromy. Nečakane sme prišli k „lieviku do zeme“. Teda aspoň tak vyzerá konármi nedbalo pozakrývaná diera, ktorá je pravdepodobne Jaskyňa v Sokole.

Vandračka

Od Sokola sme pokračovali hrebienkom na vrchol Tlstého vrchu. Je síce zarastený, ale na chvíľu nás prichýlil a v kľude sme sa tu naobedovali. Odtiaľ sme zišli na lesnú cestu. Tá nás viedla popod Čierny diel na horskú lúku, na ktorej stojí poľovnícka chata Vandračka. Pekný názov pre peknú chatku v peknom prostredí. Boli sme naobedovaní, a tak sme sa pri nej nezastavili, ale videli sme, že je tu posedenie, ktoré môžu pocestní využiť na oddych.

Repeš

Ešte chvíľu lesom a otvorili sa pred nami nádherné a rozsiahle horské lúky. Krajinársky ich ozvláštňovalo zopár solitérov. Na konci lúky pod lesom stojí ďalšia poľovnícka chata Repeš.

Zdá sa, že sa tu poľovníkom darí. Kráčali sme pozvoľne cestou k chate. Prekvapila svojou rozľahlosťou a vybavenosťou. Dnu sme sa, samozrejme, nedostali, bola dobre uzavretá, ale ani sme nemali záujem. Stačilo nám oddýchnuť si pod krytým prístreškom a ovlažiť sa z výdatného prameňa, ktorý je zachytený a plným prúdom vyteká z hadice.

Chvíľu pokračujeme lesom, obchádzame kótu Vinohrádok (796 m) a prichádzame na ďalší systém horských lúk. Prvotné nadšenie čochvíľa vystrieda menšie sklamanie. Na vrchole lúk tiež stojí chata, ale vôbec nezapadá do prostredia. Francúzske okná, solárne panely a bazén pred chatou svedčia o tom, že majiteľ má síce peniaze, ale nemá cit pre prírodu. Navyše, vysoké drevené koly hovoria, že tu bude stáť vysoký plot alebo ohradník, aby majiteľa dokonale odizoloval od okolitej prírody. Nechápem načo sa ľudia tlačia do prírody, aby sa potom v nej pred ňou dokonale uzavreli. Z lúk sú veľmi pekné výhľady na hrebeň Veľkej Fatry. Teraz ich budú škarediť ploty.

Miliansko

Mysleli sme, že cestou zídeme len do Slovenského Pravna. Ale nie. Ľubko zrazu zabočil do lesa, no a my za ním. Ešte si vraj musíme pozrieť Miliansko. Zaujímavý názov. Mne evokuje „míľu“ – hranicu na pálenie drevného uhlia. Míle sme síce nenašli, zato mnoho skalných útvarov hej. Kráčame si lesom, keď tu z mladého smrekovcového porastu na nás vykukne pekná skalná ihla. A nie je osamotená. Z lesa sa vynárajú ďalšie a ďalšie skalné útvary. Niektoré jednotlivo ako skalné ihly, niektoré ako súvislejšie stienky. A na čistinke pred nami ako keby zrúcanina hradu. Je to však len skalný útvar vypreparovaný do tvaru hradu. Samozrejme, že sme ho „dobyli“ a krásne na ňom zapózovali. Potešila tiež rozštiepená skalná veža pod hradom. Skalné útvary pokračovali aj ďalej po hrebeni, takže Miliansko by som nazvala „skaliansko“. Celkom zaujímavý kopček.

Zemný hrádok

Času do odchodu autobusu máme dostatok, a tak sa ešte prehupneme cez malú dolinku na lokalitu, kde kedysi stál zemný hrádok. Vrcholová plošina vyzerá, že tu naozaj mohol byť hrádok, ale našli sme tu len výkopovú jamu obdĺžnikového tvaru s odvodnením, so zvyškami drevených klátov a igelitov, ktorá svedčí skôr o novodobej histórii.

Tanečné kolo

Z kopca sme zišli rovno dole a ocitli sme sa v Tanečnom kole. Nikto tu síce netancoval, ale tak sa volá oddychový rekreačný areál, kde sa konajú slávnosti, premietajú filmy, robia majálesy, ale i plošné testovanie! Areál je umiestnený pod lesom na veľkej lúke, na ktorej je miesto pre pálenie vatier. Je tu kruhový tanečný štadión, lavičky, sociálne zariadenie. Pekné miesto tu majú domáci!

Lúkou sme zišli do stredu obce, dali si pivko v miestnej krčme a ešte stihli obzrieť kostolíky a rokokový kaštieľ Prónayovskej rodiny z roku 1754. Kaštieľ je veľmi pekná stavba, ale žiaľ, ako väčšina kaštieľov na Slovensku, chátra.

Záver

Prechádzka mi poskytla kúsok zo všetkého, čo mám rada. Pekné lesy, voňavé horské lúky, zaujímavé skalné útvary, vzácne kvety, žblnkot vody a nahliadnutie do histórie i súčasnosti našej krajiny.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek