Západné Beskydy - Veľký Polom, 1067 m (11. 01. 2020)

V obci Raková (kúsok za Čadcou) sme pokračovali autom do doliny do osady Raková - Korcháňovci. Kúsok za kostolom sme nechali zaparkované auto a v zložení Marek, Paľo, Heňa, Peter a ja sme sa vybrali ďalej. V batohoch sme nechali naše návleky, jedine Heňa si ich prezieravo navliekla. Cestička a chodník po modrej značke nemali byť žiadnym problémom. Rezko sme ukrajovali prvé metre, ako vzdialenosťou, tak aj výškou, a pri smerovníku Chata Dolina sme sa ponorili do lesa. Ako sme postupovali ďalej, tak výška snehu narastala, z udupanej cestičky sa stal udupaný chodník až sme prišli k jednej zákrute, pri ktorej nebolo vidieť ako ďalej pokračuje značka. Pred nami boli tri možné cestičky a ani na jednej nebolo v dohľadnej vzdialenosti vidieť modrú značku na strome. Keďže sme mali rozličné názory ako pokračovať ďalej, rozdelili sme sa s tým, že za najbližším kopčekom sa aj tak cestičky spoja.

Prešli sme niekoľko desiatok metrov a namiesto toho, aby sa cestičky k sebe približovali sa začali vzďaľovať. Presvedčili sme teda parťákov z druhej cestičky nech sa prebrodia snehom k nám a že budeme pokračovať ďalej, pričom chodník musí byť niekde pred nami. No vychodené a vyšliapané chodníčky sa stratili, a nadobudli sme dojem, že aj my sme sa trochu stratili v strede lesa, kde názov Veľký Polom nezostával nič dlžný svojmu pomenovaniu. Čím ďalej tým viac sme sa zabárali do snehu a Heňa sa iba usmievala, pretože nám sa sneh dostával až do topánok a ona s návlekmi kráčala úplne v pohode.

Skúšali ste si nasadzovať návleky uprostred porastu, kde neviete, kam skôr stúpiť, kde sa zabárate takmer až po zadok a kde vám prsty na rukách vzhľadom na zimu pekne omŕzajú? Nie? No, tak my áno.

Bola to pekná zábava, aj sme niektorí popadali do závejov a naviateho snehu, no najhoršie obišiel Marek, ktorý si zobral svoje návleky prvýkrát a nemal teda vyskúšané, ako ich nasadiť a hlavne ako ich upevniť. Buď mu držali na lýtku, alebo dolu na topánke. Každú chvíľu bolo počuť, ako s nimi nie je spokojný, ako sa im „pekne“ prihovára a… No radšej nechajme Mareka tak. Ako bolo, tak nebolo, postupne sme sa zabárali ešte viac do snehu, no znenazdajky sa z lesa vedľa nás začali ozývať hlasy ďalších turistov. Keďže sme smer výstupu mali dobrý - priamo na vrchol cez porast - tak sme niekoľko desiatok metrov od vrcholu našli konečne pekný ušliapaný chodník, ktorý sme niekde v doline stratili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po ňom si veselo vykračovalo pár ďalších turistov a ich prekvapený pohľad, keď sme sa na chodník pripojili z úplne opačnej strany ako by čakali, si asi viete predstaviť. Posledných pár metrov na vrchol nebolo ničím náročným, ideme totiž krásnym vrcholovým hrebeňom. Ak by sme očakávali výhľady, tak žiadne neboli, pretože ako sme prichádzali na vrchol, ponárali sme sa do čoraz väčšej hmly. Pár fotiek na vrchole, nejaký dúšok na posilnenie a chodníkom, no tentoraz po značke, sme začali schádzať späť. Pri spiatočnej ceste, kdesi za smerovníkom Pod Veľkým Polomom sme našli križovatku ciest, kde sme zle odbočili. Pri spätnom pohľade bolo jasné, že chodník neviedol ani jednou z ciest, ktoré sme predpokladali, ale treťou cestou, ktorá sa zdanlivo na malom kúsku odkláňa od smeru výstupu na vrchol.

Ak sa vyberiete na Veľký Polom v zime ako my, dávajte si pozor na správne odbočenie, aby ste si nemuseli vykrúcať členky na popadaných stromoch v PR Veľký Polom, ale radšej prešli pekne po upravenom a nenáročnom chodníčku.

Javorníky - Veľký Javorník, 1071 m (12. 01. 2020)

Po výstupe na Veľký Polom sme sa na stanici v Žiline rozlúčili s Marekom, ktorý s nami nepokračoval, a presunuli sme sa autom cez Papradno do osady Podjavorník, kde sme strávili noc v hoteli Podjavorník. Po večernom bowlingu a pár pivách sme sa dobre vyspali a po výdatných raňajkách sme plní síl počkali Zlaticu, ktorá sa k nám dnes pridala.

Cestičkou sme prešli okolo ďalšej osady Chuchmákovci, ponorili sa do lesa, skoro aj do potoka, keďže bolo treba preskočiť potok a neznačenou lesnou cestičkou či skôr chodníčkom sme sa vybrali prudším stúpaním smerom na sedlo Gežov. Kúsok pod sedlom sa nachádza studnička a prístrešok, my sme sa však nezdržovali a pomerne hlbokým snehom sme prišli do sedla. Krásne zasnežený hrebeň, takmer bezvetrie, avšak postupujúca hmla nás sprevádzali smerom na Veľký Javorník.

Zo sedla Gežov je to pekná hrebeňová prechádzka po lúke až na vrchol. Pár fotografií pri vrcholovom kríži, niekoľko ďalších turistov a lyžiarov na vrchole a pobrali sme sa ďalej. Nedostatok snehu dolu pri hoteli nám stúpajúca nadmorská výška vynahradila bohatou snehovou pokrývkou priamo na hrebeni. Ďalším cieľom bolo lyžiarske stredisko Kasárne, kde sme po niekoľkých sto metroch z vrcholu Veľkého Javorníka peknou hrebeňovou trasou prišli na vrchol zjazdovky a tak ako sa správne patrí, sme jej okrajom zostúpili na chatu. Prechod zjazdovkou si vyžiadal nasadenie stúpacích želiez, aby sme neskončili dolu na chate podstatne rýchlejšie, ako sme plánovali, keďže sa riadne šmýkalo.

Po káve, malom občerstvení a zároveň s vyschnutými tričkami sme sa opäť vybrali, tentoraz však krížom cez zjazdovku po žltej značke a popod Veľký Javorník späť do sedla Gežov. Oblasť je hojne využívaná turistami na bežkách, ktorí tu nájdu skutočne raj pre bežecké lyžovanie. Rozhodli sme sa pokračovať ďalej po hrebeni až do sedla pod Stratencom, pričom sme kúsok pred sedlom prišli na vrchol Stratenec.

Na vrchole nás upútalo súsošie Tri kríže, ktoré je pamätníkom na troch padlých vojakov v 2. svetovej vojne. Chvíľka ticha, pohľad do diaľky a predstava bojov v týchto častiach pohoria nás na chvíľu rozcítila. Bolo sa však treba pohnúť ďalej, rozlúčili sme sa so Zlaticou, ktorá sa rozhodla pokračovať cez Malý Javorník a zostúpiť do osady Hornej Marikovej. Nás čakal zostup zo sedla pod Stratencom po žltej značke príjemným lesným chodníkom po jednom z bočných, zvažujúcich sa hrebeňov do osady Podjavorník k miestu, kde sme ráno začínali. Príjemne unavení, no spokojní sme si dopriali ešte malé občerstvenie v hoteli a potom nás čakala cesta domov.

Oravská Magura - Minčol, 1396 m (07. 03. 2020)

Ranná cesta autom nám v pohode ubiehala, keďže v Trnave mi do auta nastúpili ďalší traja parťáci, Marek, Paľo a Peter, s ktorými sme sa vybrali na dva oravské vrcholy. Cestou sme dokúpili posledné potraviny a pochutiny, prešli sme cez Dolný Kubín a zaparkovali na parkovisku pri Koliesku, kde sa nachádza dolná stanica lanoviek na Kubínsku hoľu. Ak by vám náhodou napadlo, že sme si to už teraz uľahčili a nechali sa vyviezť lanovkou, nebolo to tak. Pekne sme si naložili naše, našťastie nie moc veľké a ťažké batohy na chrbty a vybrali sa stúpajúcim chodníčkom v lese vedľa zjazdovky smerom dohora.

Prešli sme popod archeologické nálezisko Machovo a pomaly sme sa blížili k prvému záchytnému bodu, ktorým bola vodná nádrž pri prestupných staniciach lanoviek. Pozreli sme si pár lyžiarskych oblúkov, tých, ktorí si užívali jarný sneh a pobrali sme sa ďalej po zelenej značke k Chate na Kubínskej holi. Veru, ako sme sa všetci zhodli, horúci čajík, ale aj studené pivko dobre padlo a zároveň sme trochu presušili naše prepotené tričká. Cesta ďalej nás viedla po modrej značke až pod lanovku, kde sme značku opustili a namierili sme to priamo hore zjazdovkou a krížom cez hrebeň na vrchol Minčol.

Hlboký sneh a záveje nám dali na posledných pár desiatkach metrov zabrať, ale pocit, že sme na vrchole, aj keď v silnom mraze a postupujúcej hmle, nás hrial oveľa viac, ako zima za nechtami. Pár rýchlych fotografií a začali sme zostupovať. Keďže vždy, keď sa dá, sa snažíme vyberať si trasy, ktoré nevedú rovnako nahor aj nadol, rozhodli sme sa po zostupe na zjazdovku ju traverzovať.

Nikomu z nás sa nechcelo vyberať z batoha mačky, tak sme si povedali, že kúsok krížom cez zjazdovku predsa prejdeme bez zaváhania. Všetko bolo v poriadku, až do momentu, keď sa mi na jednom zradnom mieste šmykla noha, vyletel som ako anjel, dopadol som ako čert a začal som sa šmýkať dolu zjazdovkou. Očami som hľadal miesto, kde skončím, ak sa mi nepodarí šmyk zastaviť a či to bude iba tvrdé pristátie, alebo to skončí horšie, napríklad zlomenou nohou. Rýchlosť stúpala každým metrom, nebolo sa čoho chytiť, no na moje obrovské šťastie som sa dostal do nahrnutého pásu snehu, ktorý ma zabrzdil a zastavil.

Nohy sa mi triasli ako čivave, vlastne som sa triasol celý, keď mi opäť prišlo, ako som mohol dopadnúť. Bol by to určite najrýchlejší turistický zostup, ale som veľmi rád, že som sa mu vyhol. Okrem strachu som sa potom triasol aj od smiechu, keď sme sa spolu s ostatnými rehotali, keď bolo jasné, že k žiadnemu úrazu neprišlo. Teraz opatrnejšie a hlavne bez pádu sa nám podarilo pomaly zísť dolu k parkovisku, pričom čím sme boli nižšie, tým bol sneh viac mokrý a dolu pred parkoviskom sme sa zabárali do celkom slušnej zmesi snehu a blata. Keď nás zbadalo auto, aký blatoví prichádzame, iba horko zaplakalo.

Teda nie auto, ale moje oko. Nejako sme si aspoň najväčšie nečistoty z topánok a z nohavíc očistili, rýchlo v aute zakúrili a spokojní sme cestou do Oravskej Polhory preberali ešte niekoľkokrát môj pád a aj celý výstup. Uvidíme, ako to dopadne na ďalší deň na Babej hore.

Oravské Beskydy - Babia hora, 1725 m (08. 03. 2020)

Po kvalitnom spánku v penzióne Hrubjak a výdatných raňajkách sme sa presunuli na parkovisko Slaná Voda, kde v rovnakom čase prichádzala partia asi 30 „klobáskarov“, ktorí majú rovnaký cieľ ako my. Kvalitná zimná obuv, návleky a teplé bundy nesmú chýbať, ba čo-to sa nájde v batohu na zahriatie. Slniečko nesmelo vykukuje spoza oblačnosti, ale skôr to vyzerá, že bude viac zatiahnuté. Medzi klobáskarmi stretávame viacero známych tvárí a s tými, čo sa nepoznáme, sa pri ceste nahor spoznáme.

Zaujal ma jeden z vodcov, ktorý od štartu ponúkal každému, koho stretol, niečo tuhšie. Odolal som, keďže mne nerobí dobre, ak mám šliapať do kopca a v nohách alebo v hlave cítiť tuhšie nápoje. Preto si teraz v pohode vykračujeme najskôr okolo rašeliniska Slaná voda a potom peknou širokou cestičkou pokračujeme k Hviezdoslavovej horárni. Pod nohami sa mieša sneh s blatom, ale ako kráčame vyššie, snehu pribúda a blata je menej a menej. Za horárňou sa príjemne stúpajúca cestička zmení na lesný chodník, ktorý prudko odbáča vľavo do svahu. Postupne naberáme výšku, obzeráme sa okolo seba pozornejšie, keďže sme na chodníku videli relatívne čerstvé stopy medveďa. Už sa asi zobudil zo zimného spánku, ale pod snehom sa mu ťažšie hľadá potrava, tak sa pohybuje v nižších polohách.

Kráčame chodníkom Mila Urbana, po niekoľko sto metroch začína chodník prudšie stúpať a výšku naberáme citeľnejšie. Okolo rozhľadne Šťaviny iba prejdeme, malú prestávku si doprajeme až vyššie pri smerovníku. Názvy aj v tejto časti Slovenska majú zaujímavé príbehy a určite jedným z nich je príbeh o Diablovom stole, ku ktorému sme prišli a kde sa chodník stáča vpravo a vedie úbočím Babej hory. Ide o charakteristickú skalnú platňu, ktorá svojím tvarom pripomína skutočný hladký stôl. V tejto časti môžeme vidieť neoficiálny „zbojnícky chodník“, ktorý vedie na hrebeň medzi Babou horou a Malou Babou horou do sedla Brána (Przełęcz Brona).

Pokračujeme v čoraz hlbšom snehu po žltej značne pod kupolu Babej hory. Stúpanie nie je náročné, vedie miernym traverzom, no asi na kóte 1600 m sa chodník stáča vľavo a stúpame kolmo na vrstevnice smerom na vrchol. Čím bližšie k vrcholu, tým viac sa utvrdzujeme v tom, že výhľad z vrcholu nebudeme mať žiadny. Ponárame sa totiž do hmly a oblakov, zároveň sa prudko znížila pocitová teplota a viditeľnosť. Kamaráta, čo bol predo mnou asi 15 metrov, nie je vidieť, a orientujeme sa iba podľa sluchu. Posledné kroky pred nami a kopec ľudí, ktorí sa stretli na vrchole drkoce zubami a schováva sa pred prudkými závanmi vetra.

Pridávam si ešte jednu vrstvu oblečenia, ruky z rukavíc vyťahujeme iba na malú chvíľku, keď sa fotíme. Pôvodne sme mali v pláne prejsť hrebeňom na Malú Babiu horu, ale podmienky na vrchole a hlavne neexistujúca viditeľnosť nás odrádzajú od plánu. Nemá zmysel sa zdržiavať na vrchole, výhľady nebudú, a tak sa pomaly chystáme dolu. Cestou stretávame viacerých ďalších turistov a turistiek, dokonca sme pri niektorých z nich zvažovali, že sa pridáme a pôjdeme hore na vrchol ešte raz.

Žiadne také sa však neuskutočnilo, ale aspoň s oveľa lepšou náladou a úsmevom na perách sa spúšťame nižšie a nižšie. Keď sa vynoríme z mrakov, tak krása Oravy, ktorá sa ukázala pod nami, nám aspoň čiastočne vynahradila zatiahnutý vrchol Babej hory.

Nižšie za smerovníkom Šťaviny som dobehol väčšiu partiu, ktorá si práve vymieňala dojmy z maca, ktorého videli prechádzať cez chodník. Čudovali sa, že som si ho nevšimol, no pravda je, že som si všimol jedine čerstvé stopy, ktoré po sebe zanechal. Ďalšie kroky sme viedli opatrnejšie a pozorovali sme orlími očami okolie, či sa ešte raz neobjaví. No nestalo sa, a tak sa znovu všetci stretáme pri Hviezdoslavovej horárni, pozrieme si zblízka objekty a po chvíli smerujeme na parkovisko k autu.

Prezúvame sa do pohodlnejších topánok, prezliekame si spotené tričká a ešte si doprajeme malé občerstvenie na chate Slaná voda. Nezdržujeme sa dlho, keďže nás čaká cesta domov. Po chvíli jazdy ma upúta podozrivé ticho a pravidelné dýchanie osadenstva auta. Spokojný spánok si sadol na viečka mojich spolupútnikov a až kdesi pred Trnavou sa prebrali, vyspinkaní do ružova. Peter ešte skonštatoval, že bol na Babej hore trikrát, a ani raz nemal šťastie na výhľad, čo znamená, že sa sem opäť vráti. Mám rovnaký plán, tak sa možno opäť stretneme na chodníku smerujúcom na Babiu horu, alebo tiež Diablak.

Kysucká vrchovina - Pupov, 1095 m (15. 12. 2019)

Keď prechádzate z Terchovej do Zázrivej, tak na ľavej strane cesty vás sprevádza masív Kysuckej vrchoviny, ktorý poznáme pod názvom Pupov. Ide o pekný východo-západne orientovaný hrebeň, ktorý má dva rovnomenné vrcholy Pupov, na ktoré však nevedú značkované chodníky, ale značka vedie na západný okraj hrebeňa s rovnakým označením.

Dnešný prechod terchovským chotárom začíname v centre obce Terchová, kde priamo za kostolom vystúpime schodiskom na ulicu Na Úboč a pokračujeme po zelenej značke chodníkom, ktorý má príznačný názov – Jánošíkovým chotárom. Prechádzame peknými lúkami až na malý hrebienok, aby sme následne zostúpili k osade Vyšní Bérešovci a opäť vystúpili cez osadu Kýčera ku križovatke Poľany. Tu sa vydáme po žltej značke a ponoríme sa na dlhšie do lesa. Stúpanie je prudšie, ale netrvá dlho a pred nami sa objaví malá plošinka s označením vrcholu Pupov.

Po chvíli váhania skúšame nájsť vychodený chodník, ktorý by nás doviedol na hlavný vrchol, ale keďže žiadny chodník sa nám nepodarilo nájsť, oblúkom sa vrátime k smerovníku a rozhodujeme sa zostúpiť na druhú stranu smerom k osade Jánošíkovci. Zostup rovnako netrval dlho, takmer celý čas vedie lesom a až k záveru sa vynoríme z lesa a prídeme k Jánošíkovmu pamätnému domu. V tomto dome sa pred viac ako tristo rokmi narodil národný hrdina Juraj Jánošík. Niekedy mám pocit, že viacero „jánošíkov“ si aj teraz myslí, že rovnakým spôsobom môžu narábať so svojim ľudom.

No dosť bolo politiky, to sa sem nehodí a názor nech si urobí každý sám. V blízkosti Jánošíkovmu domu sa nachádza studnička, avšak vody máme dosť, takže si len vychutnáme chuť terchovského prameňa. Záver dnešnej krátkej túry máme v osade Šípková, kde počkáme na spoj, ktorý nás odvezie späť do Terchovej. Ako sme sa sami presvedčili, nielen Jánošíkove diery, Rozsutce a ďalšie krásy Malej Fatry sa nachádzajú v okolí Terchovej, ale aj zabúdaný vrchol Pupov má svoje čaro. Ak som ešte nepovedal, tak aj napriek hmlistému a zamračenému počasiu s občasnými kvapkami dažďa nás pri výstupe sprevádzal pekný pohľad na oba Rozsutce. A to stojí za to.

Malá Fatra - Veľký Kriváň, 1709 m (03. 10. 2021)

Niektorý z 51 vrcholov musí byť prvý (Veľký Choč) a niektorý posledný, a tým je Veľký Kriváň. Na Kriváni (na tatranskom) som bol viackrát, no doteraz sa mi nepodarilo zablúdiť na malofatranský (asi mám lepšie vedomosti ako iní „národovci“).

Mal som v pláne celú hrebeňovku Malej Fatry, ale z viacerých dôvodov som ju v lete ukončil v Nezbudskej Lúčke po prejdení jej lúčanskej časti. Ak ste tam ešte neboli, túto časť Malej Fatry určite odporúčam, je totiž úplne odlišná od krivánskej časti.

No ale pekne po poriadku. Deň pred návštevou Veľkého Kriváňa sme boli s najmenším synom na okruhu cez Jánošíkove diery s výstupom na Malý Rozsutec a následne na Veľký Rozsutec. Aby toho nebolo na jeden víkend pre neho málo, pripomínam, že má iba 6 rokov, tak sme na nedeľu naplánovali výstup na najvyšší vrchol Malej Fatry. Nevedel som ako zvládne 900 výškových metrov z Vrátnej doliny, ale na moje prekvapenie sa s celou trasou výborne vyrovnal a zdolal ju bez problémov. Ako odmenu chce ísť na Rysy, čo som mu samozrejme sľúbil.

Dolu pri nástupe na zelenú značku, ktorá vedie až do Snilovského sedla, fúkal poriadny vietor, lanovka nefungovala, čo nám nechýbalo, keďže sme ani nemali v pláne ísť lanovkou, no zjavne to viacerých turistov odradilo a namiesto pekného šliapania sa radšej na parkovisku otočili a odišli. No čo už, aj to sú „turisti“. Začali sme ukrajovať prvé metre z túry a po chvíli nám ani nebola zima. Ani nie o 10 minút sme sa ocitli na vrchole lúčky pred vstupom do lesa a bolo vidieť ako pekne chodník stúpa, keďže bolo vidieť stanicu iba ako malú budovu. Vkročili sme do lesa a po širokej ceste úspešne naberáme výšku.

Serpentíny, ktoré vedú lesom uľahčujú samotný výstup, na niektorých miestach sa vynoríme z lesa a vidíme pod sebou časť, ktorú sme vystúpali, čo nám dodáva ďalšie sily na pokračovanie. Na chodníku nie sme sami, viacero skupiniek sa vybralo rovnakou trasou na vrchol, preto keď sa asi v polovici stúpania stretneme s partiou turistov, ktorí majú so sebou weimarského stavača, tak má náš najmenší o zábavu postarané a spoločne sa predháňajú na výstupovej trase. Vždy, keď sa podarí nájsť zábavku na výstupe pre dieťa, tak to určite ľahšie zvláda, ako keď by mal iba monotónne stúpať. Táto taktika sa nám veľakrát osvedčila a zvládame tak so synom aj náročnejšie túry.

Po prekonaní časti stúpania popod lanovku cez lúky sa na obzore vynorí horná stanica lanovky Chleb, čo znamená, že prvý čiastkový cieľ je pred nami. O chvíľu sme v budove lanovky, bufet je otvorený, a tak sa posilňujeme a zohrievame pred ďalšou, záverečnou časťou výstupu. Parená buchta synovi dobre padla, nám zasa káva dopriala príjemné občerstvenie a keď vidíme, ako vonku fučí, tak chvíľku váhame, či ísť na vrchol v trojici. Nakoniec sa zhodneme, že keď už sme tu, tak stojí za to zdolať zvyšok spolu. Blížime sa do Snilovského sedla, a keď sme v ňom, tak sila vetra výrazne vzrástla. Miestami máme pocit, že ak by sme zdvihli ruky, tak vzlietneme.

Po červenej hrebeňovej značke stúpame ku križovatke Hrana Veľkého Kriváňa a len niekoľko minút nás delí od vrcholu. Cestou sa zabávame pri sledovaní vetroňa, ktorý využíva ohromnú silu vetra a krúži v pravidelných intervaloch nad vrcholmi Malej Fatry. Posledné kroky a pred nami sa otvorí nádherný kruhový výhľad. Vidíme celú Malú Fatru pred nami, smerom na západ vidíme Žilinu, smerom na juh sa nám otvára pohľad na Turiec a na východ sa môžeme kochať pohľadom na Liptov.

Veľký Choč je ako na dosah, a tu sa aspoň symbolicky spája prvý a posledný vrchol z mojej trasy po 51 najvyšších vrcholoch slovenských pohorí.

Sila vetra je ohromujúca, urobiť fotografiu či video je dosť náročné, a tak sa po chvíli rozlúčime s vrcholom a postupujeme smerom späť. Pôvodne sme chceli prejsť okružnú trasu cez Chleb a Poludňový grúň späť do Vrátnej, ale vietor na hrebeni nám zabránil pokračovať. Vraciame sa rovnakou trasou, vychutnávame si pohľady pri zostupe na Vrátnu dolinu, Boboty, Kraviarske a ďalšie vrcholy a hrebene v okolí, a keď sa nám za hrebeň schová Veľký a Malý Rozsutec, tak vieme, že o chvíľu budeme skrytí pred vetrom v lese a ukončíme túru tam, kde sme ju začali.

Do tejto časti Malej Fatry určite odporúčam ísť každému, kto chce zažiť peknú turistiku, ohromné výhľady a nádheru našej slovenskej prírody. My sa sem určite vrátime.

Kysucké Beskydy - Veľká Rača, 1236 m (16. 11. 2019)

Z Rače (Mestská časť Bratislavy) na Veľkú Raču na slovensko-poľských hraniciach je to pekný kus cesty, pokiaľ by sme chceli celú trasu prejsť pešo alebo na bicykli. Rovnako autom treba prejsť celé Slovensko z juhu na sever, aby sme sa ocitli na nástupnom bode na Veľkú Raču. My sme si na dnešnú túru vybrali pohodlnú cestu vlakom s prestupom v Žiline. Po prechode Kysuckou bránou, ktorá otvára cestu na Kysuce, sme sa ponorili ešte do chvíľky rozjímania a snívania o nasledujúcom výstupe.

Z vlaku vystupujeme štyria, nájdeme začiatok modrej značky. Začíname na stanici v Oščadnici, prejdeme ponad rieku Kysuca a po chvíli začíname stúpať peknými lúkami na Hackov vrch. Zo zamyslenia nás preberie streľba z poľovných zbraní, ktorá sa ozýva z lesíka vpravo. A veru, náš odhad nás neoklamal, na chodníku stoja poľovníci, ktorí nás upozorňujú, že vpravo od chodníka prebieha poľovačka na diviaky a máme sa držať iba na chodníku, že tam by to malo byť pre nás bezpečné. No nebolo nám všetko jedno a boli sme úprimne radi, keď sme zašli na Hackov vrch a boli v bezpečí pred náhodnou strelou.

Ešte niekoľko chvíľ prechádzame po lúkach, no pred vrchom Ryboňov sa ponárame do pekného kysuckého lesa. Pri rozhľadni Surovina sa k modrej značke na pár sto metrov pripojí žltá značka, ktorá vedie z centra Oščadnice na Kalinový vrch. Medzi týmto vrchom a vrchom Blažejovec vyjdeme z lesa a naskytnú sa nám prvé pekné výhľady smerom na Dedovú, ako aj na ďalšie vrchy a doliny tejto časti Kysuckých Beskýd. Veľkým oblúkom prechádzame hrebeňom až k hornej stanici lanovky, kde si v Chate na Rači doprajeme malé občerstvenie.

Pred nami je len záverečný chrbát, ktorým sa po zelenej značke dostaneme k NPR Veľká Rača a popri jaskynnom útvare Malá skalná diera vystúpime na vrcholovú lúčku Veľkej Rače. Nachádza sa tu menšia rozhľadňa, no výhľady sú vzhľadom na počasie značne limitované. Vietor na vrchole a prichádzajúca tma nás nasmerujú na poľskú stranu, kde máme rezervované ubytovanie v Schronisku PTTK na Veľkej Rači. Príjemný chatár, pár turistov na chate, horúci čaj, chutné pirohy a dobre vychladené pivko nám spríjemnili večer na chate.

Po výdatnom a pohodlnom spánku si ráno doprajeme ešte chutné raňajky a sledovaný vychádzajúcim slnkom smerujeme po hranici popod Malú Raču do sedla pod Orlom, kde opustíme hraničnú červenú značku a po zelenej značke schádzame peknými lesnými pasážami cez Kýčeru a Grúnik smerom k Novej Bystrici. Záverečný úsek trasy prechádzame opäť lúkami až k zastávke autobusu v Novej Bystrici. Tu sa rozlúčim s mojimi parťákmi, ktorí si ešte dopriali výstup na Ľadonhoru nad Horným Vadičovom.

Mne návšteva a prechod Veľkej Rače bohato postačoval, a pravdepodobne som sa trochu prechladil, keďže som sa necítil dobre. V opačnom prípade by som s mojimi parťákmi pokračoval na krásny vrch Ľadonhora so zaujímavou nadmorskou výškou 999 m. V každom prípade odporúčam návštevu Veľkej Rače, a ak už budete na vrchole, určite neobíďte poľskú chatu, kde sa môžete naozaj dobre a chutne posilniť.

Skorušinské vrchy - Skorušina, 1314 m (05. 01. 2020)

Ranným plánom, na ktorom sme sa s Petrom a Marekom zhodli, bolo prejsť hrebeňom Skorušinských vrchov od Oravíc cez Skorušinu, Mikulovku, Javorkovú a vrch Osly do Habovky a Zuberca, s chuťou na skvelú štrúdľu v Zuberci. Plány sú jedna vec, realita druhá. Po ceste vlakom a neskôr autobusom do Oravíc sme s obavami pozerali na vývoj počasia. Husté sneženie nás sprevádzalo od vystúpenia z autobusu, nahodili sme teda návleky, pevnejšie pritiahli bundy a popruhy batohov a vydali sa v ústrety dobrodružstvu.

Už po niekoľkých minútach nás stúpanie po lúkach natoľko zohrialo, že sme si museli vyzliecť niektoré vrstvy oblečenia. Bolo vcelku vtipné si v hustom snežení prezliekať tričko, ale každá zábava za niečo stojí. Opäť nás bavil hlavne Marek, ktorému padali návleky z lýtok. Stúpanie pod vrchol Blatná sme si zatiaľ užívali v pohode, cez husté snehové vločky nebolo takmer vidieť na pár krokov pred seba, ale aspoň sme nevideli prudké stúpanie, ktoré bolo pred nami z lúk až na vrchol Blatná. Zároveň je potrebné povedať, že to bolo najprudšie stúpanie na celej trase na Skorušinu.

Výška snehu utešene rástla s pribúdajúcimi metrami a nebolo prekvapením, ak sme sa na niektorých miestach zabárali do snehu až po zadok. To, že sme takmer permanentne boli zaborení po kolená ani nemá zmysel komentovať. Veru aj pár pádov sa nám nevyhlo, ale s úsmevom na perách a so snehom v očiach sme pomaly vystúpili na vrchol Skorušina. Na výstup na rozhľadňu sme nepomysleli, vzhľadom na stále husté sneženie by to ani nemalo význam. Po zrelej úvahe sme sa zhodli, že nemá zmysel pokúšať osud a boriť sa naviatym snehom na hrebeni smerom na Habovku, ale že sa vrátime rovnakou trasou, ako sme vystúpili na vrchol. Po ceste nadol bolo pádov viac, jedného pekného „papuliaka“ som hodil tiež.

V najprudšom klesaní bol Marek kúsok predo mnou, keď sa zrazu ozvalo duté prasknutie a Marekov výraz v tvári signalizoval, že zvuk vyšiel z jeho kolena. S obavami sa pokúšal ísť ďalej, miestami to bolo skôr šmýkanie ako chodenie, ale úspešne sa popasoval s bolesťou, a keď sme vyšli na lúky, ktorými budeme schádzať do Oravíc, bolo koleno celkom v pohode. Úspešne sme za stáleho sneženia prišli dolu na parkovisko, kde sme počkali na odchod autobusu. Uzimení, spotení a unavení sme dúfali, že šofér autobusu nám otvorí autobus skôr, ako bol oficiálny odchod spoja, no nepresvedčili ho ani naše prosby.

Tak sme si s dupkaním spotených a mrznúcich nôh počkali dobrých 20 minút na otvorenie pristaveného autobusu. Ešte stojí za zmienku, že na celej túre sme nestretli nikoho, užívali sme si samotu vrchov a až na ceste späť, kúsok od Oravíc, sme stretli dvoch skialpinistov, ktorí to proti noci ťahali nahor.

Aj keď nám tentoraz prechod hrebeňa z Oravíc do Habovky nevyšiel, určite sa sem ešte vrátime a prejdeme si pekný hrebeň. Ak budete mať cestu okolo alebo budete tráviť čas na kúpalisku v Oraviciach, určite sa vydajte na Skorušinu. Jednoznačne to za to stojí.

Chočské vrchy - Veľký Choč, 1611 m (20. 08. 2016)

V rámci rodinnej dovolenky sme sa všetci piati spoločne presunuli do Valaskej Dubovej, odstavili auto, na plecia som si vyložil nosič s najmenším členom rodiny Mikulášom a pozitívne naladení vyštartovali smerom na Veľký Choč. Z môjho pohľadu ide o jeden zo slovenských ikonických vrchov, vyníma sa hlavne pri ceste Liptovom, tvorí prirodzenú hranicu medzi Liptovom a Oravou, a je z neho jeden z najkrajších výhľadov. Aj keď svojou výškou nepatrí k najvyšším kopcom na Slovensku, ale svojou polohou a jedinečnosťou, kde z jeho vrcholu vidieť veľký kus našej krajiny bez ohľadu na to, ktorým smerom sa pozrieme, z neho sa vytvára pre mňa jedinečný vrchol.

Dnešná túra je zároveň prvá s takým prevýšením (950 m), keď budem mať na chrbte nosič so synom. Aj sa teším, aj sa trošku obávam, doteraz som ho totiž nosil hlavne v Malých Karpatoch. Po prechode obcou sa hneď ponárame do príjemného lesa, avšak stúpanie nám dáva hneď od začiatku pocítiť, že to bude možno bolieť. Prechádzame z lesného chodníka na kamenistý, čo nás uisťuje v tom, že sa nachádzame pod krásnymi skalnými útvarmi, ktoré sú po ľavej strane. Poetický názov Čertova záhradka pod vrcholom Žiarec a následne Tesné skaly pod vrcholom Soliská vytváranú peknú, ba až úchvatnú scenériu počas stúpania.

V ohybe chodníka prechádzame okolo skalného útvaru s názvom Jánošíkov stôl, čo nám pripomenie náš domáci Jánošíkov stôl pri hrade Červený kameň. Pravidelným prekladaním nôh, ustáleným rytmom a pár pesničkami sa mi podarí upokojiť najmladšieho turistu a onedlho sa vynárame z lesa a prichádzame na krásnu lúku pri smerovníku Stredná poľana so známym „Hotelom Choč“. Na chvíľu sme sa zložili, zobral som deti k hotelu a ukázal im, kde by sme vedeli prespať, čo nebol práve dobre prijatý nápad. Posilnili sme sa, nechali sme najmenšieho vybehať po lúke, aby si prekrvil nohy z nosiča, pozerali sa na záverečný úsek pred nami s majestátnym vrcholom Veľkého Choča.

Na lúke sú vidieť dva vychodené chodníky, jeden sa stáča viac vľavo a je to zimná cesta, ktorá smeruje na červenú značku, kde vedie Chodník Martina Kukučína z Jasenovej na Veľký Choč. My pokračujeme letnou cestou na vrchol, ktorou je zelená značka, ktorá zasa vychádza z Vyšného Kubína s cieľom rovnako na vrchole. To sú tri nástupné body pre výstup na vrchol, ešte treba spomenúť trasu, ktorá začína v Lúčkach a asi najkrajšia trasa na vrchol je chodník z Likavky, ktorý prechádza popod hrad Likava, okolo Predného Choča a popod Zadný Choč a Kýčeru až na Strednú poľanu, kde sa napája na popísané chodníky.

Z poľany prechádzame najskôr príjemným nástupom po lúke, aby sme sa pod samotným úpätím vrcholovej pyramídy opäť pustili do prudšieho stúpania. V jednom mieste, na skalných schodoch pod útvarom Radové skaly sa mi syn v nosiči výraznejšie posunul na jednu stranu práve v momente, keď som mal váhu na druhej nohe a nebyť paličiek, ktoré ma zadržali, možno by sme skončili nepríliš slávne na zemi. Našťastie sme všetko pekne zvládli, v záverečnom úseku, keď bol vrchol takmer na dosah, staršie deti pridali do kroku a vystúpili na vrchol skôr ako my.

Všetkých nás očaril nádherný výhľad z vrcholu. Neskutočné pohľady do diaľky, ale rovnako aj do hlbočiny pod nami, kde výrazne „svietil“ Krauzov zub pod vrcholom, nás odmenili za namáhavý výstup. Kúsok od vrcholu sme si našli malú lúčku, kde sme si dopriali obed a vychutnávali si pohľady na Liptov a Nízke Tatry pred nami. Cesta dolu bola pokojnejšia, počasie vydržalo, syn v nosiči si pospal, a okrem citeľnej záťaže na kolená sme celú cestu prešli bez vážnejších strát alebo problémov.

Cestou späť na Strednú poľanu sa naskytovali nádherné výhľady, každú chvíľku sme mali pred sebou iný obraz ako maľovaný našimi insitnými maliarmi. Od poľany sme sa opäť ponorili do lesných pasáží, videli sme skalné útvary z iných uhlov, takže niektoré z nich sa zdali ešte ohromnejšie aj pri výstupe. Aj keď sme cestou narazili na tabule, ktoré nás upozorňovali, že sa nachádzame v území s výskytom medveďa, množstvo turistov, ktorí si za dnešný cieľ zvolili rovnaký vrchol a rovnakú trasu, nás uistila, že sa niet čoho obávať.

Veľký Choč nezostal nič dlžný svojej povesti, ako výhľadový kopec patrí medzi mojich vrchných päť vrcholov a určite stojí za návštevu aj v iných častiach roka. Môžem len odporučiť výstup naň, a vieme, že sa sem ešte vrátime, ale tentoraz si to najmladší syn pekne vyšliape po svojich.

Fotogaléria k článku

+49 ďalších fotiek