Trasa

Bzenica – Vyhne – Pod Priechodnou – Kerling – Kešnerovská – Rumplovská – Hadová II. – Hadová – sedlo pod Cukmantlom – sedlo Červená studňa – Matulka – sedlo pod Studeným vrchom – Bartkov majer – Zlatý vrch – Bartkov majer – Breziny – Priehon – Chrústov – Janovské sedlo – Bzenica

Z ústia Vyhnianskej doliny do Vyhní

Na túru vyrážam hneď v piatok po práci okolo 14. hodiny. Po hodinovom presune do Bzenice začínam od miestneho kostola. Prvý kilometer ma vedie prevažne dedinou, z ktorej sa postupne dostávam na pekné lúky. Neodolám pár záberom a postupujem ďalej. Cesta sa postupne mení na chodník a aj ten sa takmer stráca vo vysokej tráve. Na jednom úseku vidím opäť cestu, ktorou vedie značka, ale cesta je zatarasená vysokým plotom, akým bývajú zabezpečené zvernice.

Nechápem zámer oplotiť cestu, ale zrejme tam chcú mať miestni, pravdepodobne poľovníci, pokoj. Obchádzam teda plot po pŕhľave a kríkoch. Statočne sa popŕhlim, ale vraj je to zdravé. Našťastie, peripetie trvajú len okolo 100 metrov a postupne som opäť na lúkach. Následne sa mi do cesty pripletie ďalší plotík s pasúcimi sa koníkmi a jalovicami vnútri. Obchádzam teda aj ten a čoskoro som pri prvých domoch Vyhní. Trasa v úzkej akoby tiesňave vedie asfaltkou popri pivovare až do obce.

V piatkový podvečer je v dedine rušno. Na terasách domov sa sedí a popíja. Zabáčam po modrej trase vpravo k samotám U Koniara a Považan. Neobídem ani menej známy travertín s vodopádom, zvaný "mamut". Kúsok si tu oddýchnem a osviežim sa v príjemnej vodičke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O pár minút neskôr stúpam úzkou dolinkou k horským samotám. Míňam viaceré sympatické zákutia s pasúcim sa dobytkom a staršími domčekmi. Za samotou U Koniara začína výraznejšie stúpanie, v ktorom sa statočne zapotím. Za mnou vidieť krásne zelené masívy Amáliin vrch a Kamennú a v diaľke hrebeň Kremnických vrchov, nad ktorým visia ťažké, olovené mračná. Uznávam, že som z hľadiska počasia urobil dobre s lokalitou.

O chvíľu sa predo mnou objaví priam rajský pohľad na samotu Považan. Pohľad na pasúce sa ovce, kone na jemne zvlnených lúkach v májovej zeleni je neodolateľný. Kráčam pomaly a kochám sa ďalším čarovným kútom pohoria. Všímam si tabuľku s ponukou oddychu pre turistov pri miestnej farme. Odolávam.

Pokojný večer na Kerlingu

Postupne sa obloha čiastočne zaťahuje aj nado mnou, ale na dážď to nevyzerá. Tieň mi padá v záverečnom stúpaní dňa veľmi vhod. V miestnych hustých lesoch pred Kerlingom lesoch sa cítim podvečer mierne úzkostlivo a zavše počuť lomoz okolo. Nuž, čerstvá správa o napadnutí fotografov medvedicou na Poľane robí svoje. Strach však prekonávam a postupujem ďalej. Nachádzam historický chotárny kameň na trojmedzí chotárov Vyhne, Banská Štiavnica a Dolné Hámre.

Čoskoro stúpanie ustáva, les redne a ocitám sa na pekných lúčkach v blízkosti Kerlingu. Hneď na prvý pohľad je to sympatické miesto. Prekvapuje ma rozľahlosť lúk od Malého Kerlingu po Banský vrch. Zastavujem pri malej kaplnke a rozhliadam sa. Po krátkom oddychu smerujem k prístrešku Bar – Kerling, kde mám v pláne prespať. Tu sa prezliekam do suchého, večeriam a po polhodinke sa vydávam na prieskum peknému miesta. Vyše hodiny si pomaly prechádzam celú oblasť od Malého Kerlingu po Banský vrch, na ktorom plaším mladého srnca. Fotím si okolie s dominantným Sitnom.

Tiché večerné chvíle prerušuje len jeden cykloturista na elektrobicykli. Inak tu niet ani ducha a s príchodom tmy sa ukladám do spacáka pod strechu prístrešku. O pár minút začína slabo mrholiť a presúvam sa o meter viac dovnútra.

Čarovnými štiavnickými lúkami v chladné ráno

Ráno už pred 4. hodinou začína bohatý vtáčí koncert. Niektoré zvuky sú pre mňa nové a skutočne neviem, čo by to mohlo byť. Počuť aj srnčí brechot. Pomaly sa balím a po hodinke vyrážam smerom k lúkam Kešnerovská a Rumplovská. Ráno je mimoriadne studené a môže byť len okolo 3 až 5 stupňov. Musím uznať, že by som zniesol aj rukavice, ktoré však nemám. Pohybom sa však za chvíľu zohrievam. V skorom rannom lese si občas zapískam a nasilu zakašlem.

Vychádzajúce slnko mení les do krásnych ranných farieb a čoskoro sa vynáram na prvej zo spomínaných lúk. Pekné zvlnené krivky so sviežou májovou trávou. Z kroku na krok si pomaly vychutnávam pohľadné miesta. Kochám sa okolitými výhľadmi a pomaly sa presúvam k lokalite Rumplovská.

Vôbec nezaostáva za predošlou a scenár sa opakuje. Veľmi sa mi tu páči a len chladný vietor ma poháňa ďalej. V malom altánku si všímam podozrivo veľkú bielu stavbu v diaľke oproti. Zisťujem, že ide o kontroverznú repliku hradu Marcus.

Zvlneným terénom sa dostávam k samote Hadová, ktorou som prechádzal pred rokom v lete. Spomínam si na horúci letný deň a aj na miesto. Upravené domčeky na sviežej lúčke si odfotím a čaká ma krátky asfaltový úsek do sedla Červená studňa, kadiaľ som vtedy tiež prechádzal. Navštívenú lokalitu využívam na doplnenie tekutín z blízkeho prameňa sv. Jána Nepomuckého pod tajchom.

Mením farbu značky a postupujem po červenej značke cez lokalitu Matulka a k sedlu pod Studeným vrchom. Opäť si v pamäti pripomínam lúky spred roka. Hodnotím, že je tu prekrásne aj takto z jari, ba povedal by som, aj krajšie. Vtedy som tu míňal stádo presúvajúcich sa jalovíc na ceste za pašou. Teraz je tu pusto a končiny si môžem dokonale vychutnať v kľude začínajúceho sa dňa.

Veľmi sa mi zapáči lúka pod spomínaným vrchom a tiež spätný pohľad z lúk Humenajky na trasu, ktorou som od rána prechádzal. Vidieť Štiavnické jazero, alebo inak tajch Rozgrund, ktorého tmavomodrá vodná plocha vkusne dopĺňa mnohé odtiene okolitej zelene. Uznávam, že sú to fantastické pohľady a že sem ešte niekedy zavítam.

Bartkov majer a výhľadový Zlatý vrch

Z pekných lúk sa dostávam na pár minút opäť do lesa. Vychádzam v blízkosti Bartkovho majera pod Zlatým vrchom, na ktorý pokukujem od rána. Všímam si pasúce sa ovce a teliatka. Čoskoro ma zaregistrujú pastierske psíky. Sú však malé, a preto im nevenujem nejakú pozornosť. O pár sekúnd sa ozve nepríjemný krik pastierky zabalenej v ružovej mikine, ktorá reve na psy akoby ju z kože drali. Kričí, že si mám dať pozor. Psíky sa ku mne blížia a obkolesujú ma. Neodvážia sa na nič iné a pastierke hovorím, že také malé snáď neurobia nič. Hovorí, že by si nebola taká istá a mám si dať pozor. Nič zlé sa však nedeje a začínam stúpať k Zlatému vrchu (Goldberg).

Psí brechot ustáva a o 15 minút som na vrchole. Je odtiaľto krásny pohľad na blízky Bartkov majer podo mnou a plejádu vrcholov a pohorí naokolo. Okrem okolitých Štiavnických vrchov pekne vidieť Vtáčnik, Kremnické vrchy nad mestom Žiar nad Hronom. Rozoznávam ešte Poľanu, západný nízkotatranský hrebeň, Veľký Inovec a Vojšín ako vrchy Pohronského Inovca. Ostatné pohoria, ktoré je možné odtiaľto vidieť, sú schované v opare jarného dňa.

Po polhodinovom oddychu sa vydávam dolu lúkou povedľa cesty, aby som sa vyhol štekaniu psov. Po lesnom úseku stretávam traktor s chlapmi, ktorí idú asi po drevo. O pár minút moju pozornosť strháva spomínaná replika hradu Marcus. Z diaľky vyzerá príjemne, ale ako sa človek blíži, vidieť, že stavba nie je najvkusnejšie zasadená do okolia. Pre deti to však musí byť zážitok, vidieť takto z ničoho nič hrad uprostred lesov.

Za plotom ma zaregistrovali strážne psy, ktoré po troch minútach stíchnu. Asi ich niekto odvolal, hovorím si. Tu sa na pár metrov vydám zlým smerom, čo však rýchlo mením a volím správny smer.

Lesmi naspäť do Bzenice

Od hradu sa dostávam nad obec Repište, odkiaľ ma zaujme pár pekných pohľadov do okolia. Pomaly vchádzam do lesov, ktorými budem putovať až do Bzenice, ktorá je ešte pekne ďaleko. Nachádzam prvý tohtoročný modrák, ale keďže je len jeden, nechávam ho „na sušenie“ na mieste.

Míňam lokality s vtipnými názvami Priehon a Chrústov. Od samoty Chrústov ma potešia nádherné pohľady na juhozápad a vrchy nad Vyhnianskou dolinou. Sadám si na vhodne umiestnenú oddychovú lavičku pod stromom a chvíľu sa zamýšľam nad názvom lokality, keďže tento rok je veľmi bohatý na chrústy.

Po oddychu vchádzam do hlbokých lesov k Janovskému sedlu, cez ktoré som prechádzal počas skorej jarnej túlačky okolím Lehôtky pod Brehmi. Miesta ma veľmi nenadchnú a zrýchleným teplom šliapem zmiešanými lesmi k Bzenici. Cestu mi oživí pár stúpaní na vrchy Palca a Hlinícku horu. Lesy sa postupne menia na pre mňa menej tradičné dubové.

Za hodinku si všímam, že som nad Bzenicou, kde prichádza záverečné prekvapenie a to strmé, reťazové stúpanie na vyhliadkové bralo nad dedinou. Unavený po dlhom dni sa veru zapotím, avšak síce obmedzený, ale pekný výhľad na Vyhniansku dolinu je vhodnou bodkou za túrou jej širším okolím.

Záver

Túra v Štiavnických vrchoch s prvým prespaním v pohorí ma lákala už niečo vyše roka. Konečne sa mi ju podarilo zrealizovať, a to v západnom kúte horstva, v širšom okolí známych Vyhní. Sympatické samoty v nad dedinou, rozľahlý, tichý Kerling a fantasticky krásne zvlnené lúky Kešnerovská, Rumplovská, Hadová a tiež lúky pod Studeným vrchom, to všetko doplnilo mozaiku krás Štiavnických vrchov, ktorými som sa prešiel.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek