Ako neskúsený tunajších pomerov som čakal kalamitami a následnou necitlivou ťažbou zničenú krajinu na štýl nízkotatranskej Čertovice. Moje prekvapenie bolo však veľké, keď ma tam čakali pekné mladé lesy, ktoré, verme, nestihne osud ich starších súkmeňovcov.

Trasa

Levoča – Zbojnícka lúka – Brezová – Zbojnícka lúka – Pod Krížovým vrchom – Pamätník SNP – Hrby, poľov. chata – Torysky – Hrby, poľov. chata – Zákruty – Závada – Zákruty – Pod Krúžkom – Uloža – Pri Diablovom vrchu – Kúty – Druhá lúka – Mariánska hora – Levoča

Lúkami a lesmi predhoria

Auto odstavujem blízko TIM Levoča pri Košickej bráne a vyrážam najskôr ulicami mesta na severozápad. Postupne sa vynáram z mesta na rozľahlé pasienky, z ktorých je pekný výhľad na kráľovské mesto a baziliku na Mariánskej hore.

Okolo mňa veselo behajú traktory vykonávajúce prvú jarnú kosbu. O hodinku sa dostávam do zmiešaného lesa. Sklon je stále príjemný a podľa mapy vyzerá, že dnes aj celý deň bude. Po čase sa objavujem na malej polianke zvanej Zbojnícka lúka. Keďže mám dnes dosť času, vyrážam na krátku zachádzku k lúkam na Brezovej nad obcou Hradisko. Cestou plaším jelenicu, ktorá prebieha cez cestu a trochu splašene behá okolo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O pár minút sa vynáram na rozľahlých lúkach a vychutnávam si ďalšie pekné pohľady na pohoria. Terén je tu len jemne zvlnený, ako stvorený na bicykel. Na chvíľu si sadám na jednu z lúk nad spomínaným Hradiskom a krátko oddychujem. Vychutnávam si síce oparom zahmlené Tatry, ale cítim sa tu veľmi príjemne. V tieni je mi dokonca mierne chladno. „Nuž, sever je sever,“ hovorím si a odchádzam sa zohriať na slniečko.

Počas návratu na Zbojnícku lúku stretávam štíhleho pána, ktorý vidí, že mám v ruke telefón a v dobrom mi začína dohovárať, načo je v lese mobil. Hovorím, že v ňom mám mapy, fotím ním a je aj pre prípad bezpečnosti. Menšia výmena názorov na túto tému po pár vetách končí a keďže rozumiem aj jeho argumentom, rozchádzame sa v dobrom. Na záver mu ešte odpovedám, kam idem a on užasnutý pritakáva. Vraj niekedy behal dlhšie trasy.

Od Zbojníckej lúky sa napájam na červenú značku vedúcu hrebeňom pohoria. Pomerne hustým a nádherným lesom s bohatým papradím. V týchto miestach si pre istotu občas zapískam a na malom rúbanisku sa pokochám horami na sever odo mňa. Usudzujem, že to tam nevyzerá vôbec zle a výhľad sa mi pozdáva. Po pol hodinke som pri pod Krížovým vrchom, kam vedie asfaltová cesta, pravdepodobne z čias, keď tu bol rozľahlý vojenský obvod Javorina. Prekvapuje ma viacero áut a prechádzajúci sa ľudia po okolí. Je ale nedeľa poobede a zjavne je to obľúbené miesto výletníkov z okolia.

Príjemné prekvapenia na hrebeni

Po pár minútach niet na obzore nikoho a kochám sa peknými pohľadmi na rozľahlé lúky pod Krížovým vrchom v lokalite Tábor. Veľmi fotogenické pohľady si „zvečním“ a pomaly pokračujem ďalej v jemnom stúpaní.

Konštatujem, že zatiaľ som nevidel nič nepríjemné, čo by strpčovalo výzor Levočských vrchov. Ba práve naopak, veľmi sa mi tu páči a aj podnebie je veľmi vhodné na turistiku. Čoskoro opäť vchádzam do lesa a naberám si vodu z prameňa pod chatou Sklenár nad cestou. Voda chutí skvelo, preto dostatočne prepĺňam svoje útroby a napĺňam fľašu.

Akoby šmahom ruky sa dostávam na lesnú cestu, po ktorej stranách sú mladé 10- až 15-ročné stromčeky, prevažne smreky, smrekovce a občas breza, prípadne iný listnáč. Začínam rozumieť, že ide o novú generáciu stromov po kalamite spred 20 rokov. O pár minút ma v názore utvrdzuje informačná tabuľa pri ruine bývalej chaty Sklenár, ktorú doslova zhltnem. Je tu spomenutá zaujímavá história chaty a tiež fotografie z kalamity, ktorá postihla okrem všeobecne známych Tatier aj Levočské vrchy. Veľmi poučná tabuľa pre neznalých miestnych pomerov, akým som ja.

Ako postupujem ďalej lesnou rovinatou cestou, uznávam, že stromčekom sa tu darí a takto koncom jari vyzerajú v odtieňoch sviežej zelene veľmi pekne. K záveru mojich lesníckych úvah len dodávam, že snáď sa im bude dariť lepšie, keďže sú vysadené umelo a v dospelosti im bude hroziť rovnaký osud. „Krok vpred“ je však fakt, že nejde o čistú smrekovú monokultúru.

Pomaly sa blíži večer, míňam vrchol Gehule a obchádzam Vysoký vrch. Okolo mňa sa strieda starší les, ale vo väčšine ide stále o mladšiu výsadbu. S pribúdajúcou výškou sa otvárajú výhľady na juh a východ. Okolie podo mnou vyzerá podobne ako okolo mňa a takmer všade, kde mi oko padne, vidieť staršie alebo mladšie lesy.

O chvíľu míňam krásnu horskú polianku, na ktorej vyzerám večernú zver, ale nič nezbadám. Akurát sa mi zdá, že počujem hlasy, ktoré pravdepodobne pochádzajú z rozostavanej vyhliadkovej veže na vrchole Javoriny, ktorá je síce po trase ešte ďaleko, ale vzdušnou čiarou menej ako kilometer.

Úžasný večer a ráno na Javorine

Posledné stovky metrov pred pamätníkom si vychutnávam večerné slnečné lúče dopadajúce na lesy okolo. Príjemné pohľady ma povzbudzujú ďalej, nech stíham západ slnka. Pri pamätníku SNP si len minútku oddýchnem. „Však sa tadiaľto budem presúvať aj ráno, kedy si toto miesto pozriem lepšie,“ hovorím si. Pokračujem teda ďalej a vidím pred sebou auto. Pri ňom počuť hlasy idúce určite z rozhľadne vzdialenej len okolo 200 m.

Všímam si zaznačenú odbočku a vyrážam na krátky, ale strmý úsek k miestu. Po desiatich minútach vidím mohutnú rozhľadňu a pár ľudí na nej. Odkladám batoh, beriem sveter a stúpam po nedokončenom schodisku vyššie. Návštevníci sa poberajú dole v tom najlepšom, čo však vítam. Po pár minútach si momenty na rozhraní dňa a noci vychutnávam len sám. Akurát sa do mňa opiera svieži a poriadne chladný vetrík. Po druhýkrát dnes usudzujem, že "sever je sever".

Slnko ešte klesá slušných 15 minút a môžem sa tak pokochať večernou scenériou na všetky svetové strany. Okrem najlákavejšieho západného horizontu s Vysokými a Belianskymi Tatrami je veľmi zaujímavý aj severný a východný horizont s mohutnými lesmi v rôznom štádiu života.

Po polhodinke zliezam dole nachystať si nocľah. Rozhodnem sa, že nejdem spať v betónovej miestnosti pod rozhľadňou, kde je tvrdá, utlačená zem s makadamom a tiež menší stavebný bordel. Karimatku a spacák si rozkladám na mäkkom, machovom podklade vedľa, kde sa bude spať určite lepšie. Studený vietor neustáva ani v noci, ale menšie stromčeky okolo ho redukujú, a tak sa mi spí príjemne.

Ráno sa prebúdzam 20 minút pred piatou. Všímam si, že vrcholné trámy rozostavanej rozhľadne osvetľujú prvé lúče slnka. Neváham preto a vyrážam na vrcholové poschodie, kde sa začína ranné „divadlo“. Vysoké a Belianske Tatry sú najmä v spodnej časti obalené v jemnej hmle a viditeľnosť na tento smer nie je najlepšia. Každopádne je rannými lúčmi osvetlené ostrie našich veľhôr dobre rozoznateľné a na pohľad lákavé. Vrcholové partie štítov sa menia vplyvom svetla do ružovkasta. Dobre vidieť snehové polia, ktoré stále zotrvávajú v lavinóznych žľaboch.

Veľmi sa mi však páčia, rovnako ako včera pohľady na sever, východ a juhozápad. Na severe sa črtajú jemné krivky Levočského hrebeňa s majestátnou Čiernou horou a Ihlou. Podobne sa javia pohľady na východ až po susedné horstvo – Branisko, ktoré som spoznával na jeseň. Jasne rozoznávam známu Smrekovicu, priesmyk a južnejšie položené Rajtopíky a Sľubicu.

Na juhu až juhovýchode vidieť menej výraznejšie vrcholy Slovenského raja a Volovských vrchov. Výraznejšou je jedine nezameniteľná Kráľova hoľa. Okolo 5.30 h končím výhľadové hody a začínam sa baliť a lúčim sa s krásnym miestom.

Dedinkami Torysky, Závada a Uloža

Popri pamätníku SNP, pri ktorom sa krátko zastavím, mierne klesám asfaltovou cestou k lúčkam Brinky, ktoré z mapy pôsobia lákavo. Opäť sú okolo mňa, síce redšie a menšie stromčeky, ale vyzerá to tu do budúcnosti celkom nádejne a na staré kolená tu snáď zažijem ešte pekný les.

V jednom momentne, keď sa nepozerám pred seba, ale obzerám sa kade-tade, niečo mohutné prebehne cez cestu. Zachytávam len veľký, tmavý fľak, ale čo to bolo, vôbec netuším. Najskôr jeleň, ale mohol to byť aj medveď. V hustej júnovej tráve však nevidieť stopy a tak stret zostane navždy záhadou.

Následne dávam o sebe vedieť a čoskoro sa vynáram na skutočné nádherných lúkach Brinky. Zastavujem a len pomaly si hľadám miesta na pár spomienkových fotiek. Podo mnou vidieť podhorie Levočských vrchov a rozoznávam dedinku Závada, ku ktorej sa chystám o pár hodín zájsť. Vidieť, že leží dosť vysoko. Postupne sa vnáram do poriadneho lesa a o necelú hodinku sa vynáram pri chate Hrby.

Od nej mením smer a smerujem kúsok lesom a následne popri lúkach k dedine Torysky, za ktorou pramení významná slovenská rieka Torysa. Na nižšie položených miestach teplota začína poriadne stúpať. Vytrvalo klesám k malej dedinke v úzkej dolinke. V centre ma zaujme pár pekných pôvodných domčekov.

V obchode si dávam Šariš (ako inak) a nasávam kúsok tunajšej atmosféry na stole pred obchodom. Všímam si vtipne upravený nápis na zastávke oproti: „ZÁKAZ LEPIŤ PLAGÁTY“, z ktorého zostalo len ZÁKAZ PIŤ.

Po vrátení fľašky stúpam opäť k chate Hrby. Tu znovu zamieňam smer a vydávam sa k ďalším cieľom dňa – horským dedinkám Závada a Uloža. Lesný úsek je za mnou a vynáram sa na ďalších oku lahodiacich lúkach blízko prvej z dediniek. Stretávam tu starší manželský pár a na chvíľu sa dávame do reči. Krátko na to klesám k Závade. Tu mi padá pohľad na spustnutú chatku pri lyžiarskom areáli, ktorý pre zmenu vyzerá funkčný.

Viac ma však zaujmú dve krásne zrekonštruované dreveničky na „hornom konci“ dedinky. Krátka návšteva končí a čochvíľa sa ocitám opäť v malom sedielku Zákruty. Od neho pokračujem opäť lesom a lúkami smerom k druhej z dedín. Prechádzam buldozérmi upravenou širokou plochou, o ktorej sa o nejaký čas dozviem, že ide o súčasť bežkárskeho areálu umiestneného v lokalite Pod Krúžkom, pomenovanej podľa blízkeho kopca. V mne zvláštne znejúcej Uloži je tiež pár sympatických stavieb. Páči sa mi aj pohľad z centra s dreveničkou, kaplnkou a Tatrami v pozadí.

Diablov vrch a Mariánska hora

Zo zaujímavej Ulože opäť krátko stúpam k vrchu Zimná hôrka. Počas toho si fotím okolie dediny s Kráľovou hoľou v diaľke. Čakajú ma len nenáročné záverečné kilometre cez dve až biblicky znejúce miesta – Diablov vrch a Mariánska hora. Popod prvý z menovaných sa krásnou lúčnatou lúkou blížim ku kóte Kúty. Tu sa zastavujem pri smerovníku a hľadám správny smer. Je dobre, že som to urobil, lebo by som pravdepodobne vyrazil iným smerom.

Dostávam sa na asfaltovú cestu, ktorá ma povedie na známe pútnické miesto s dominantou – bazilikou Navštívenia Panny Márie na Mariánskej hore. Ako sa blížim, víta ma dvojica pánov, ktorí sú síce v civile, ale jeden z nich pôsobí ako farár. Oslovujú ma pozdravom: „Vítame pútnika.“ Úctivo poďakujem a nasledujem ich dnu na krátku návštevu. Uznávam, že je to krásna stavba zvnútra aj zvonku. Počas odchodu si všímam budúci mladomanželský pár, fotiaci sa pri múroch baziliky.

Potom sa púšťam dolu asfaltovou cestou, schovanou v aleji listnáčov k mestu, kde po polhodinke končím výlet.

Záver

Musím uznať, že ma južná časť Levočských vrchov veľmi pozitívne prekvapila svojou krásou a fotogenickosťou. Nádherné lúky, tajomné lesné zákutia, stále vzácnejšie paprade, prasličky a v neposlednom rade po rokoch sa vzmáhajúce stromčeky, zmenili akúsi moju predošlú obavu sem vyraziť. Čarovné chvíle večernej a rannej horskej pohody na odľahlej Javorine boli silným zážitkom vrcholu tohtoročnej jari.

Odteraz budem Levočské vrchy určite vrelo odporúčať turistom, cykloturistom a bežkárom. Teším sa, keď do tohto kúta Slovenska opäť zavítam v inom ročnom období.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek