Lesná cesta je kamenistá, miestami vymytá vodou, fiatka je krehká, žena veľmi tehotná a za tebou sa v kúdoloch prachu vynára valiaca sa Tatra 148. V stúpaní ťa dobieha, nemáš kam ujsť, fiatka nadskakuje na hrbatej ceste, Tatra tiež, hučí, dymí, práši. Tehotná sa vystrašene obzerá a informuje ťa, že nákladiak je už veľmi blízko. Nemôžeš zastať, prešla by ťa Tatra. Aj s rodinou. Budúcou. Dávaš to, pristávaš pred chalúpkou U Dorotkov, Tatra mizne v kúdoloch prachu, v ústrety západu slnka.

A potom je sranda, opekáš a piješ kvantum rôznych nápojov. Všetci pijú kvantum rôznych nápojov, okrem tehotnej, a všetci sa výborne bavia na tom, že ak začne rodiť, bude si musieť sama odšoférovať cestu do špitála.

A v niektorú inú noc sedíš pri ohni, hostiteľ manipuluje s kazetami. Progres musí byť. Aj Gýmeš. Dookola, vôbec ti to nevadí. Spievaš po česky a ak treba aj po maďarsky. Lebo máš takých kamarátov. A zrazu prší a Duško pristavuje k ohňu bordový favorit a sedíš v ňom. Šaňo opäť manipuluje s kazetami a ide džizuskrajstsuperstar. A keď dávaš so svojimi kamošmi vrcholné chóry, sediac pri ohni v bordovom favorite, počas prudkého dažďa, v noci, vrcholné chóry, v najdôležitejšej scéne, vybieha z chalupy žena a prerušuje spev ráznym zákrokom. A potom iba ticho sedíš v bordovom favorite, akoby sa nič nestalo, pofajčievaš, popíjaš, dážď cupká, oheň dohorieva, si ticho, je hlboká noc. Aj so svojimi kamarátmi.

A keď je v inej noci búrka a studený vietor ti ježí chlpy, Šaňo vybehne na povalu a prinesie všetkým teplé oblečenie. Bundy a kabáty, krásna zbierka, od šesťdesiatych rokov až po deväťdesiate. Dostávate aj klobúky a čiapky všetkých tvarov. Vždy. A ten, čo je narvaný v hnedej vetrovke s veľkými gombíkmi s korytnačím vzorom, je najlepší. Je pod tlakom, brucho sa mu pchá cez medzery medzi gombíkmi von, ruky mu odstávajú od tela. Stojíš v plechovej vani pod odkvapom, po kolená v čerstvej teplej dažďovej vode, nočná obloha blýska v rýchlych taktoch, hromy sa ozývajú až po Veľkú Javorinu, leje. Slamený klobúk, lyžiarska čiapka, modrý kabát, hnedý kabát, stopercentný kotton. Strašne sa rehoceš. Ale strašne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A posledný deň je ti naprd, takmer vždy, bolí ťa hlava a nevieš, ako budeš šoférovať. A Šaňo ťa donúti zbierať slivky – belice. Lebo vždy sa niečo musí spraviť. Aspoň pozbierať slivky. A tak sa zohýbaš, dolu k zemi, krv ti búši v hlave ako kladivo, dávaš belice do kýbla, okolo bzučia osy. Vzdycháš, nadávaš. A o rok z nich piješ pálenku. Vieš, z tých belíc, čo sme vtedy zbierali, jak nás boleli tie hlavy. Viem.

Alebo o šiestej ráno lozíš po strome, v sedáku, ťaháš za sebou lano a motorovú pílu. Vzduch je svieži, studený a pomáha ti existovať. Zatiaľ máš len dve promile, musíš to stihnúť, kým nebudeš mať tri. Tie výškové práce. A potom píliš, kričíš „teraz ťahajte!“ a oni ťahajú, Šaňo, Duško, Fero. Oni na zemi, ty hore, na strome. Drevo praská, strom padá presne tam, kde má, všetci sa tešia, lievajú, len Duško sa trocha bál, aspoň on má rozum. A cez kuchynské okienko sa podáva whisky, veľakrát, rehoceš sa, slnko už je vysoko, strom popílený, všetko porobené. Šaňo manipuluje s kazetami: Progres, Gýmeš, Daněk, JúTú.

Aj na bicykloch jazdíš, Šaňo pozná trať, až na Moravu a potom nazad na uherskú stranu, v každej krčme si dáš pivo. Duško má dva defekty, to si ešte nezažil. Do Dorotkov večer, hore kopcom len tak-tak. A v noci žúrka, akoby ani žiadny zajtrajšok už nemal byť. Progres, Gýmeš, džizuskrajst. Zjavujú sa ľudia, odchádzajú ľudia, niekto ti opisuje, ako v mladosti vyskočil z okna. A ráno zase nevieš, ako budeš šoférovať, Duško to skúša, ale po chvíli ti oznamuje, že ak chceš ísť domov, musíš ho vystriedať. Tak ideš, ako postrieľaný jeleň, bicykle sa kymácajú na streche, aj ty by si sa kymácal, keby si nesedel za volantom.

Niekedy ťa dajú spať na veľký molitanový matrac vonku, pod lipou. Je zima, spíš oblečený, iba si vyzuješ boty. Vedľa teba sú tvoji kamaráti, tiež si iba vyzuli boty, poobliekaní v zbierke chalupových kabátov a vetroviek, Šaňo, Duško, Rasťo. Pridlávení paplónmi, strašne sa rehocete, ešte kapurkáče, ešte do poslednej nohy. Ženy ťa zahádžu všetkými paplónmi, ťažkými ako olovo. Ležíš na chrbte, prikovaný o mäkký molitan, ruky pri tele, nohy vystreté, nevieš sa ani pohnúť. Všetky hviezdy vidíš pomedzi šuchotajúce lipové listy. Kamaráti chrápu a prdia, možno aj ty. Nevieš.

A sedíš na plastovej zelenej stoličke, za plastovým zeleným stolom, pod orechom, všetci tam sedia, okrem detí, tie pohltil les. Dostaneš víno, pivko, pečenú rybu, melón utopený vo fernete, samé dobré veci. A ráno kávu, do najväčšieho gloviňáka. Zopakuješ si všetky prúpovídky, aj že "hentí ludé, čo tak strašne pijú, kávu nezeberú do huby". A môže byť aj pedagogická porada, šak každý je tam učiteľ alebo niečo podobné. Dobre ti tam je, všetkým je tam dobre, ináč by tam nechodili.

A kamaráti hovoria: "Je tady krásně. Tady jo. Tady jo".