Trasa

Zázrivá, zastávka Ráztoky-Mlynár – penzión Zázrifka – osada Sihla – Jamy – sedlo pod Pupovčekom – osada Ráztoky – zastávka Ráztoky-Mlynár

Cestou autom si pred Terchovou všímame na ceste najrýchlejších bežcov behu od Košíc po Bratislavu, ďalších stretávame práve pred Zázrivou v smere od Párnice. Keďže sa opravuje cesta od Terchovej do Zázrivej, bežci vchádzajú do Doliny, ako aj my. Potom odbočujeme doprava a auto parkujeme v časti Zázrivá, Ráztoky–Mlynár pri autobusovej zastávke. Je tu širšia cesta, a tak tu stojace auto nebude zavadzať. Oproti cez cestu je prevádzka Syrex, v areáli si všímam pekné vyrezávané drevené sochy.

Našou trasou nevedie turistická značka, ale začíname na cyklotrase č. 5435. Po pravej strane je kríž, ktorý vidím aj na mape. Tešíme sa na dobrodružstvo a na objavovanie nových miest. Po ľavej strane míňame horský penzión Zázrifka, o ktorom som veľa počula. Práve sa vyrojili z neho turisti, je tu veselo. Idú opačným smerom ako my, takže aj naďalej kráčame cestičkou sami. Od začiatku si obzeráme miestne chalúpky. Jedna je vskutku čarovná - pod serpentínou. Nad serpentínou narážame na pravý protiklad – studený kamenný múr, za ktorým je isto veľká hacienda. Ako to už pri stavbách tohto typu býva, čo je za vysokým múrom, to od cesty nevidieť. Aký je to protiklad s okolím pôvodných chalúpok, ktoré častokrát vôbec neobkolesuje plot a ich dvory sú otvorené okoloidúcim. Prečo asi?

Nadmorská výška okolo 750 metrov nad morom nám umožňuje vidieť široko-ďaleko. Šťavnaté zelené farby kraľujú lúkam, pohľady na oba Rozsutce a Osnicu sú úžasné, doprava sa ukazuje hlavný malofatranský hrebeň. Pekne vidieť, aká je výstupová trasa pod Malý Rozsutec v smere od Príslopu nad Bielou strmá. Vľavo sa ukazuje sčasti lúčna, sčasti zalesnená Pálenica – tými lúčnymi miestami sa kráča, keď sa ide pešo zo Zázrivej po zelenej značke. Všímam si, že na okraji Pálenice vyrástol nový komplex dreveníc – tak sa atmosféra miesta rapídne zmenila. Nie som si istá, či k lepšiemu. Vidieť lúčne svahy nad Demkovskou, aj tadiaľto bežia pretekári.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na najbližšej križovatke odbočuje cyklotrasa doprava, my ideme vľavo a pokračujeme k osade Sihla. Prejdeme okolo prvých domčekov, ale potom si všímame kamennú cestu, ktorá odbočuje dohora popri stekajúcemu potôčiku. Rozhodujeme sa ju preskúmať – podľa mapy by mala byť povyše ešte jedna usadlosť. Vľavo sú krásne lúky plné žltého iskerníka (mimochodom, je jedovatý), tak sa zastavujem a fotím. Rozmýšľam, že kravy asi vedia, že ho nemajú žrať, asi to majú v sebe nejak zakódované.

Predpokladali sme, že aj povyše budú ešte lúky, ale nie je to celkom tak, svahy sú pokryté stromami, sem-tam sú borievky. Fotím si usadlosť. Čím ideme vyššie, tým sú svahy zarastené viac a viac. Ešte vyššie je hustý les, ktorý pokračuje až k Javorinke, s ktorou susedia po oboch stranách vrcholky s totožným názvom - Okrúhlica. Nemá zmysel pokračovať ďalej, pretože chceme zostať na výhľadových lúkach. Traverzujeme svah, až sa napájame na druhú cestičku, ktorá prichádza z hrebeňa a schádza dolu naspäť k osade. Na lúkach sa objavujú biele margarétky či ružovo-fialové orchidey – vstavač mužský, je to pastva pre oči.

Na miestny chodník sa napájame pri krásne zrekonštruovanej chalúpke, pri nej sa pasú kravy. Zopár ich vylihuje na lúke, z vysokej trávy im trčia iba hlavy, je to pohľad, ktorý ma rozosmeje. Za zákrutou krása zakvitnutých lúk pokračuje, je to tu doslova ako v rozprávke, sme tu v správnom čase, všetko je tu v plnom rozpuku. Prechádzame okolo políčka zemiakov, povyše sa kosí a hrabe. Pri kríkoch s blahodarným tieňom stojí akýsi drevený prístrešok, možno konštrukcia na presušenie sena. Zopár menších kôp sena stojí na lúke. Cupitáme ďalej, až kým sa po pravej strane neukazujú ďalšie chalúpky. Sme trochu prekvapení, keď zbadáme cez náš chodník rampu s upozornením na súkromný pozemok. Zákaz vstupu samozrejme rešpektujeme – počuť kosačky, tak sú majitelia veru nablízku. Vychádzam ku krajným horným chalúpkam, ku ktorým je voľný prístup. Na jazyku mám pripravené vysvetlenie, keby som tu niekoho stretla. Ale nie je tu nikto.

Rozmýšľam nad tým, kde sa asi filmovali Želary, bolo by zaujímavé toto miesto nájsť. Chalúpky majú priedomie, malé drevené okienka, presklená veranda. Dokonalá architektúra. Práve tu kvitne tmavofialový orgován. Vraciam sa dolu, od rampy schádza chodníček. Zamávame špičke Veľkého Rozsutca predtým, ako sa definitívne schová pred naším zrakom za bližšie zdvíhajúce sa svahy. Poniže si vpravo vo svahu všímame nenápadnú drevenú strechu, a tak pobádam manžela, aby sme to išli preskúmať.

Prekračujeme stekajúcu vodu. Najprv objavujeme rozostavanú drevenicu a nad ňou asi najkrajšiu chalúpku na celej prejdenej trase – pôvodnú, so šindľovou strechou a malými drevenými okienkami, patriacu k osade Ráztoka. Sme v časti Jamy. Po vykosenom chodníčku vychádzame ku chalúpke. Nechýba tu miesto na opekanie a posedenie. Úplná balada. A to nie je všetko - kúsok povyše objavujeme malú drevenú zvoničku. Funguje, malý zvon v nej nechýba, ale lanko poťahujeme iba slabo, lebo nechceme byť objavení. Sme tu zašití ako chalúpky. Pri rozostavanej drevenici steká pramienok vody, a tak sa občerstvujeme, sú tu aj hrnčeky na naberanie vody.

Manžel si všíma, že smerom dohora je prechodený chodníček k časti Pod Rohom. Pozeráme do mapy, podľa ktorej by mali byť popri chodníku ďalšie domčeky, a tak sa púšťame po chodníčku mierne dohora. Chvíľu ideme lesom, podľa stôp vidím, že tadiaľto chodia aj cyklisti. Po vyjdení z úzkeho pásu lesa sa z lúk v celej svojej krásne ukazujú miesta, kadiaľ sme išli, a tak si svahy pod Javorinkou a Okrúhlicou môžeme obzrieť podrobnejšie, aj ďalekohľadom. Fascinuje ma, ako sú niektoré dreveničky v členitom teréne dokonale zašité. Skúmame možnosti, ako sa inými chodníkmi dostať nad Grúne na lúky pod Javorinku. Z FB viem, že niekde na skalkách nad Grúňmi pribudol na výhľadovom mieste malý kríž, ale veru neviem, kde presne. Možno sa nám ho podarí niekedy nabudúce objaviť.

Okrem chotára Zázrivej sa ukazuje masív vzdialenejšieho Minčola a Kubínskej hole. Sú to nádherné pohľady. Teším sa, že les na hrebeni Okrúhlice a Javorinky je súvislý a dúfam, že to tak aj zostane, nevidím, žiadne výruby. Pod nami sú červené strechy ďalšej skupinky domčekov. Chodníček mierne stúpa juhozápadným smerom do lúčneho sedielka. Míňame pár domčekov, z malej drevenej búdy cítime zvedavé pohľady schovaných oviec. V sedielku vidíme siluetu kríža, stromu a náučnej tabule. Keď sem vyjdeme, zisťujeme, že sme na zelenej cyklistickej trase č. 5477 s názvom Okruh Terchovským chotárom. V smere na juh je za našimi chrbtami Pupovček. Lúky v sedielku sú doslova žlté, dokonca mám pocit, že žltá prevláda nad zelenou. Na náučnej tabuli sú popísané a zobrazené jednotlivé osady v zázrivskom chotári. Z druhej strany sú zobrazené cyklistické trasy. Túto stranu tabule fotí manžel na mobil a až doma si všímam, že sú tu zobrazené filmové klapky, ktoré naznačujú miesta, kde sa natáčali filmy – Želary, Perinbaba. A tak, úplne nečakane, dostávam odpovede na svoje otázky.

V ďalšom sedielku opodiaľ sa spája trasa 5477 so žltou cyklistickou trasou, ktorá sem stúpa z terchovskej osady Balátovci cez vyššie položenú osadu Rogoňovci. Žltá cyklotrasa v sedle končí, zelená pokračuje na Kýčerku za západ od Okrúhlice a ešte vzdialenejšiu Kováčku, odkiaľ schádza z hrebeňa cez osadu Marunovci s malebnou drevenou zvoničkou. Manžel nahlas rozmýšľa a kuje plány, že sa do pekného výhľadového sedielka niekedy vydá na horskom bicykli. Obzeráme si výhľady, miesto je veľmi pekné a prekvapuje ma, že som o ňom ešte nepočula a ani som nevidela žiadne fotky – asi tadiaľto veľa peších ľudí nechodí.

Zo sedielka traverzujeme svah a smerujeme k neprehliadnuteľnému solitérnemu smreku, ktorý sme si všimli na lúčke skôr. Cestička je mäkučká. Potom schádzame na krátkom úseku trocha prudšie cez časť zvanú Hore Galiou, až schádzame ku ďalším dreveničkám. Jedna je rozostavaná. Druhá má plechovú strechu a vyzerá byť dosť stará, ďalšie dve vyzerajú byť pomerne novo postavené na chalupárčenie. Podídem k jednej z nich, a tu sa nečakane objavuje majiteľ. Pýta sa nás, z akej turistiky sa vraciame, a tak sa dávame do reči. Vravím mu, že zo žiadnej veľkej turistiky nejdeme a že sme chodili iba chodníčkami medzi zázrivskými osadami a že sa nám tu veľmi páči. Nedá mi nepovedať názor, že sme veru v krásnom kúte. Pán ma ochotne pozýva ďalej a napokon mi ukazuje interiér starej chalúpky – má viac ako 150 rokov, zvnútra má hlinené steny a jednoduchú drevenú dlážku. Na klade zvonka je vyrytý rok, kedy bola postavená. Ešte si trhám zopár margarét, ktoré dám do vázy doma na stôl. Pán mi do kytice prináša biele súkvetie, ktoré veľmi pekne vonia. Nie som botanička, a tak názov neviem. Po riadne dlhej chvíľke sa po slovách vďaky lúčime a schádzame údolím k autu, kde sa náš okruh uzatvára.

Záver

Putovanie zázrivskými osadami nebolo o prejdených kilometroch ani o prevýšení, ale o oddychu, vyčistení hlavy, objavovaní histórie a pôvodných dreveničiek, ktorých stavitelia boli veru riadni majstri, a to určite nie iba jedného remesla. Aby dokázali prežiť v ťažkých podmienkach, remesiel bolo určite viac. Zázrivá a jej okolie majú svoje genius loci a prenádhernú prírodu – a výletík mi to znova potvrdil. Prevýšenie je nenáročné, a tak sa pokúsime po prejdených chodníčkoch previesť nielen naše deti, ale možno aj staršiu rodinnú generáciu. V týchto miestach sa ešte podarilo zachovať vzácny kľud a pokoj, kde si človek naozaj oddýchne a naberie pozitívnu energiu.

Do skorého videnia, Zázrivá, a prajem, nech tu ešte dlho vydrží pokoj, úžasná príroda a úžasní domáci, ktorých prítomnosť a rozprávanie dávajú potulkám jedinečný ľudský rozmer...

Fotogaléria k článku

+41 ďalších fotiek