Prvý deň

Parkovisko nad obcou Tragöß – Grϋner See – Pfarreralm – Stockerwandsteig – Pribitz – Sonnschienhϋtte – Sackweisensee – Häuselalm – Bodenbauer

Grϋner See – Pribitz

Auto nechávame na poslednom parkovisku nad obcou. Do automatu hádžem 12,- €, lístok nechávam za sklom a vyrážame. Janík nadšený a vzrušený z výletu, aký sme doteraz neabsolvovali. Všetko, čo na dva dni potrebujeme, si nesieme vo svojich batohoch a večer sa nevraciame k autu, ale spíme niekoľko hodín od neho.

K jazeru Grϋner See je to podľa informačnej tabule hodina. Aby sme sa vyhli vozidlám, ktoré idú až k Pfarreralm alebo do Jassingu, odbočujeme z hlavnej cesty doľava. Tu na úvod si vychutnávame pokojné zelené jazierko Kreuzteich. Neponáhľame sa, vieme, že do hostinca Bodenbauer musíme prísť jednoducho len za svetla (alebo do 22.00). Janino sa teší zo zelenej farby jazera a pstruhov, ktoré pozoruje vo vode takej priezračnej, že máte pocit, akoby ste hľadeli do zrkadla.

Pri hostinci Seehof sa na chvíľu pripájame k hlavnej ceste, ale opäť z nej zliezame dole – ku Grϋner See. Je polovica júna, podľa dostupných informácií by mala byť hladina najvyššie, no podľa naplavenín na brehoch vidíme, že začala klesať. Neprekáža, aj napriek tomu si užívame prechádzku po brehu a pod sebou vo vode pozorujeme nižšie položený zaplavený okružný chodník. Najzápadnejší cíp horského unikátu nás prekvapuje veľkým množstvom pritekajúcich prameňov takpovediac odnikiaľ.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vraciame sa na štrkovú cestu, po ktorej chvíľu vedie značka, aby sme po pár minútach opäť odbočili a vošli do lesa. Po pravej strane Pribitz a obaja tipujeme, kadiaľ asi vedie Stockerwandsteig, ktorým chceme ísť hore. Pri Pfarrerlacke sa červená značka opäť pripája k ceste. Onedlho sme pri ďalšom parkovisku. Hľadám chatky označené ako Pfarreralm a keď ich vidím napravo od nás, viem, že sme správne. Navigácia nás vedie priamo pomedzi dve drevené stavby (toho času zatvorené) a odrazu stojíme pred kadibúdkou. Janino sa začne smiať a ja mám pred očami skriňu, ktorou sa vchádzalo do Narnie.

My vstupujeme do lesa, nie do kadibúdky, a pred nami je viacero vychodených úzkych chodníčkov. Spočiatku nevieme, ktorým sa vydať, no po pár metroch zisťujeme, že to dole bolo pravdepodobne jedno, lebo v jednom mieste sa spájajú. Pokračujeme lesom a miernym stúpaním a v podstate sa vraciame smerom ku Grϋner See. Suťové skalné políčko nás na minútku z lesa vyvádza, na chvíľu sa doňho znova vraciame a pred nami je ďalšie kamenné pole. Obomi je dobre prešliapaný chodník a z oboch je krásny výhľad na Heuschlagmauer (1553 m) a Gfehlterberg (1748 m) na bočnom výbežku pohoria Trenchtling.

Nasleduje krátky úsek skalnými schodmi, istený oceľovým lanom, za ním opäť chodník a ďalšie skaly istené oceľovým lanom. Janino sa spestreniu veľmi teší, no je sklamaný, keď mu poviem, že viac istených úsekov po ceste asi nemáme. Možno keby sme išli hore cez Mehlofensteig – ale k tomu sa mi pred výletom podarilo nájsť minimum informácií a všetky sa zhodli v tom, že je menej bezpečný a dobrodružnejší než Stockerwandsteig.

Stúpame raz strmšie, inokedy miernejšie zalesneným žľabom a že naberáme výškové metre, si uvedomujeme najmä pri pohľade na štrkovú cestu vedúcu do Jassingu, ktorá je hlboko pod nami. Nie že by nás neboleli nohy a nedávali najavo, koľko prešli, ale Janino má z výletu zábavu, a tak neostáva čas zamýšľať sa nad tým, či vládzem(e) alebo nie.

Takmer vo výške 1200 m sa dostávame na hranu skalných zrázov, ktoré sme videli od jazera aj od parkoviska. Prišiel čas zvýšiť pozornosť a správne odbočiť. Priamo nad nás popri skalnej stene vedie na Pribitz Mehlofensteig. Držíme sa vľavo a pokračujeme po Stockerwandsteigu. Ten nás pár minút necháva odpočívať, pretože sa hadí po vrstevnici. Vzápätí náš z pohodového terénu vytrháva a stúpanie sa stáva prudším. Aj keď ideme lesom, okolo nás sú nádherné krasové skalné útvary a podchvíľou sa nám otvárajú výhľady na Heuschlagmauer (1553 m), ktorý sa nám nezdá taký vysoký.

Je 13.30, keď sme konečne hore na planine. Najhorší úsek cesty, aspoň čo do stúpania, máme za sebou. Doprava vedie lesom úzka cestička k vrcholovému krížiku Pribitz a k vyhliadke na smaragdovo zelené jazero, pri ktorom naše víkendové dobrodružstvo začalo. Šliapeme od deviatej a prvýkrát z úst môjho syna počujem frflanie. Aj keď je stúpanie naozaj mierne a ide sa pohodlne, zasypáva ma ponosovaním a nechce sa mu. Myslel si, že odbočíme doľava rovno na chatu Sonnschienhϋtte. Pripomínam mu, že náročnejšiu cestu si vybral sám, keď som mu spomínala Stockerwandsteig. Až ku krížu vedieme debatu o tom, ako je dôležité počúvať druhých ľudí, ak nám niečo hovoria alebo vysvetľujú, pretože potom prichádzajú situácie ako je táto. Janino očakával priamy pochod k chate, ja som mala naplánovanú odbočku k vrcholu. Pri kríži sme za slabých 20 minút, Janino sa posilňuje buchtami, lepšie sa oblieka a kým fotím, oddychuje.

Pribitz – Sonnschienhϋtte

Nazad ku koncu Stockerwandsteigu nám to trvá len pár minút. V ruke mám od tohto miesta takmer stále mobil a sledujem našu polohu cez maps.me. Nechce sa nám zbytočne klesať k Pribitzalm a potom znova naberať výškové metre pokiaľ to nie je nutné. Šetríme sily, máme pred sebou niekoľko hodín pochodu, kým zostúpime k penziónu Bodenbauer. Údolie obchádzame vrchom a asi po pol hodine sa pripájame k širokej lesnej ceste, ktorá kľučkuje planinou tak, aby človek nemusel chodiť hore-dole.

Naše nohy oddychujú a Janino má tempo hodné dospelého človeka. Obávala som sa, že bude pokračovať v sťažovaní a frflaní, ale odkedy sme zostúpili z Pribitzu, nepočula som od neho žiaden negativizmus. Užíva si prírodu, kosodrevinu, kvety, čmeliakov. A božský kľud. Faktom je, že odkedy sme ráno pri Pfarreralm odbočili z frekventovaného červeného chodníka dolinou, stretli sme len jednu slečnu idúcu dolu z Pribitzu a na vrchole sedel párik so psom.

Približne v polovici cesty k chate, na ktorej si plánujeme dať väčšiu prestávku (a na ktorej sme pôvodne plánovali mať obed), opäť stúpame. Otvárajú sa nám nádherné výhľady na Hochturm (2081 m) a Lamingegg (1959 m) na Trenchtlingu, do sedla Lamingsattel (1677 m) a TAC- Spitze (2019 m) s Griesmauerkoglom (2034 m). Keď sa lepšie zahľadím do diaľky, cez sedlo Lamingsattel vidím vysielač alebo niečo jemu podobné na kopci Polster (1910 m), ktorý sme mali ako na dlani pred niekoľkými týždňami pri neúspešnom pokuse zdolať Reichenstein (2165 m). Až k nemu však cez oblačnosť vidieť nie je.

Za Pribitztӧrl (1582 m) stúpanie končí. Prepletáme sa kosodrevinou, pasienkami a zvlnenou krajinou a pohorie Hochschwab nám začína pomaličky odhaľovať svoje krásy. Naľavo od nás vidím Ebenstein (2123 m) a viem, že chata nie je ďaleko. Čoraz viac k nám doliehajú kravské zvonce.

Sú presne štyri, keď vchádzame do chaty. Vonku fúka studený vietor a Ebenstein je v oblakoch. Vnútri si sadáme k stolu pri okne a od deviatej rána nás konečne čaká poriadny oddych. Objednávam si teplú polievku, veľký toast so syrom a vajcom a niečo na pitie. Naše zásoby vody sa zmenšili. Chlapca, ktorý nám vydáva jedlo, sa pýtam, ako dlho je to dole do Bodenbauer. Netuší. Odhadujem to na minimálne dve hodiny a v hlave kalkulujem. Z chaty by sme mali vyraziť najneskôr o piatej, do penziónu nám naozaj stačí jednoducho prísť po svetle. Keď som objednávala ubytovanie, písala som im, akú trasu máme v pláne a viem, že by som sa mala pokúsiť dať im vedieť, že prídeme neskôr večer, no nemám signál.

Sonnschienhϋtte – Bodenbauer

O 16.45 velím pobaliť sa a vyraziť. Na kolenách bandáže, voda doplnená, ponožky vymenené. Priamo od chaty vedie cesta č. 805 spočiatku pasienkami, aby sa neskôr ponorila do rozprávkového zeleného lesa popretkávaného závrtmi a prepadliskami. Úzky, no dobre prešliapaný a dobre značený chodník vedie aj skalnatým terénom a na niektorých miestach smerom dole radšej popoliezame. Nohy máme nielen unavené, ale aj stuhnuté po väčšej prestávke.

Keď som si zisťovala podrobnosti o trase a miestach, na ktoré sa cez víkend pozrieme, našla som na internete krásnu fotku jazera Sackwiesensee zo skalného okna. V piatok som približne trafila svah, v ktorom by okno mohlo byť a povedala som si, že toto by som si nemala nechať ujsť. Realita je nakoniec taká, že z lesa na južnom brehu jazera úplne presne vidíme jaskyňu, v ktorej stál fotograf, no ani jeden z nás nie je ochotný robiť si zachádzku. Definitívne sa dostavila únava a chceme byť čo najskôr v pohodlí penziónu.

Od jazera ideme lesom smerom hore a preklínam toho, kto nám „kopček“ postavil do cesty. V nohách máme okolo 20 km, výškové metre radšej ani nepočítam. Nadávať prestávam vo chvíli, ako sa pod nami objaví Sackweisenalm a vidím, že stúpanie nebude posledné. Janino sa zmôže len na „maminaaaaaa“. Chápem ho, tiež toho mám dosť.

Keď si odmyslím pokročilú hodinu a celkovú únavu, musím uznať, že Sackweisenalm je malebné miesto. Ihličnaté lesy a skaly ustupujú zeleným lúkam, na ktorých sa pasú kravy, a na úbočí pod Allakogelom je usadená chatka s maštaľou. Na opačnej strane údolia sa široká cesta kľukatí smerom hore a čo sme si naklesali od jazera k hospodárstvu, musíme znova dostať do nôh.

O šiestej stojíme pri Häuselalm (1526 m) a Janino mi s radosťou oznamuje, že vidí cieľ našej cesty – Bodenbauer. Značka ma informuje, že až dole k penziónu nám to zaberie 1,5 h. „Blbosť, to stihneme rýchlejšie,“ hovorím si v duchu a Janina nechávam ísť prvého. Klesanie je prudké a nepríjemné a moje zlaté dieťa, ktoré doteraz dávalo všetko „na pána“, začína mrnčať a ide pomalšie ako slimák. Darmo sa snažím poháňať ho, darmo ho prosím, aby šiel rýchlejšie, on sa vlečie z nohy na nohu. Keď desať minút pred siedmou pozerám do aplikácie v mobile a zisťujem, že nie sme ani len v polovici, predbieham ho, beriem mu ruksak a nedávam mu na výber. Jeho tempom by sme do Bodenbauer dorazili za tmy. Ani mne sa neklesá dobre, ako bonus ma kolená bolia aj napriek bandážam. Slnko sa prehuplo za kopce a v lese začína byť šero. Našťastie, nesenie detského batoha prináša želaný účinok – synátor naberá druhý dych a dolu kopcom skoro beží.

Bodenbauer je malý rodinný penziónik. Cítiť to ihneď po príchode. Je takmer osem, staršia pani si ma chvíľu obzerá, potom uhne pohľadom k Janinovi a usmeje sa. „Vy ste Martina,“ osloví ma anglicky a hneď mi dáva kľúče od izby. Zatiaľ vypínam meranie vzdialenosti na kompass.de a s úžasom zisťujem, že sme prešli viac ako 24 km. Pani nás odprevadí do izby, všetko vysvetlí a dodá, že dúfa, že nás po sprche a krátkom oddychu uvidí dole. Pochybovačne pokývem hlavou, ale keď po sprche zisťujem, že nemám ani mobilný signál, dávam dieťaťu do ruky tablet a mierime na prízemie. Mladé dievča nám dáva jablkový džús, nealko pivo a koláčik, a mne do mobilu ťuká heslo na wi-fi. Pred pol deviatou sa hlásim domov manželovi, ktorý síce mohol sledovať moju polohu, ale poslednú viac ako hodinu som bola mimo akéhokoľvek signálu. Spokojný, že sme v sobotnom cieli, nám praje dobrú noc. Dopijeme, dojeme a odpadávame do postele.

Druhý deň

Bodenbauer – Hainzleralm – Klamm – parkovisko

Po výdatných raňajkách a dvoch kávach balím veci, platím za ubytovanie a vydávam sa so svojím malým osobným kamzíkom na návratovú cestu k autu. Mala by nám trvať tri hodiny, ale po sobote dodržaniu času nedávam veľkú šancu. Že moje odhady budú správne, potvrdzuje Janík, ktorý sa najskôr hrá so studňou pri múzeu a potom obieha lúku so soškami. Zatiaľ sedím na širokej lavici a kochám sa ničím nerušenými výhľadmi na Zinken (1926 m) a Groβer Beilstein (2015 m). Dokázala by som tam presedieť celý deň, ale v pondelok treba ísť do práce.

Keď dieťa ukončí prieskum a oznámi mi, že sem sa musíme vrátiť, prechádzame úzkym pásom lesa a na parkovisku za ním odbočujeme doprava. Nedeľa nemá byť žiadnym veľkým dobrodružstvom po menej známych a redšie značených cestičkách ako sobota. Nedeľa má byť takmer celá v znamení červenej značky 839 a potom 837.

Širokou štrkovou cestou, po ktorej obvykle jazdia len miestni z vyššie položených malých hospodárstiev, pomaličky stúpame. Na rozdiel od soboty je krásny slnečný deň, čo cítiť na teplote. Nad križovatkou lesnej cesty a červenej značky brodíme uzučký potôčik a pomedzi divú mätu a papradie sa dostávame na malú pastvinu. Kadiaľ pokračovať, viem v tejto chvíli len podľa priechodu medzi elektrickým oplotením, ktoré má kravám brániť túlať sa tam, kde nemajú čo robiť. Znova sa vraciame na cestu a sme takmer v sedle pod kopčekom Scheideck (1215 m).

Za sedlom vchádzame do hustého lesa, kde na nás slniečko toľko nepraží. V tieni stromov sa klesá pohodlne a Janino si vyspevuje. Chodník je spočiatku široký, no ako sa klesanie mení na čoraz prudšie, zužuje sa, a kým na začiatku sme šli žľabom v doline, teraz traverzujeme svah. V druhej polovici kopca nás čaká prekvapenie. Priamo po cestičke tečie potôčik a úsek je istený oceľovým lanom. Brodíme sa popadaným lístím a blatom, pridŕžame sa pritom lana a syn mi starostlivo ukazuje cestu, ktorou mám podľa neho ísť. Pod nami vidieť údolie a cestu vedúcu cez Klammboden na planinu a k chate Sonnschienhϋtte.

Vychádzame z tieňa lesa a vstupujeme do malej bezmennej roklinky. Janík márne v koryte potoka hľadá vodu, no keď stíchne a započúva sa do zvukov prírody, vníma jej hučanie. Uteká dolu cestou a o chvíľu mi kričí, že ju našiel. Voda do koryta steká z nenápadných prameňov na úbočiach.

Kým v sobotu sme okrem pár jedincov kráčali sami až ku Sonnschienhϋtte, tu stretávame čoraz viac turistov. Chodník cez Klammboden je očividne obľúbený. Stále sa držíme červenej značky, no sledujem aj odbočky z nej, pretože nechceme skončiť uprostred dediny, odkiaľ by sme sa museli vracať na parkovisko.

Je presne jedna popoludní, keď vyťahujem z batoha kľúče a odomykám nášho nebesky modrého tátoša. Synátor si okamžite otvára kufor, sadá dnu a vyzúva sa. Volám domov, aby som tatíkovi ohlásila úspešné ukončenie dvojdňového putovania.

Poznámky na záver

Cena parkovania na deň je 6,- € a parkovacie automaty berú len mince. Ak nemáte drobné, na menšom parkovisku je automat, ktorý vám rozmení bankovky. Ak idete na viac dní, nahádžte do automatu 6 x počet dní. Parkovací lístok nechajte na viditeľnom mieste za predným sklom auta.

Na trase sa mi najlepšie osvedčila na sledovanie polohy a ďalšiu navigáciu maps.me. Sú na nej značené všetky chodníky a trasy vrátane menej používaných. Funguje perfektne aj bez akéhokoľvek mobilného či internetového signálu.

Od Pfarreralm po Sonnschienthϋtte je nevyhnutný zmysel pre orientáciu v teréne a schopnosť dobre čítať mapy. O tom, že potrebujete pevný krok a nemali by ste mať strach z výšok, ani nehovorím. Stockerwandsteig je riedko značený zelenou značkou nastriekanou na skalách alebo na stromoch, no na pláni značky nie sú.

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek