Na železničnej stanici sme sa zišli v hojnom počte, dokonca po dlhšom čase sa k nám pridal aj psík, kríženec labradora a jazvečíka. Po prestupe v Považskej Bystrici sme sa ešte zviezli jednu zastávku do Považskej Teplej. Tam s nami vystúpila ďalšia skupina turistov a mne hneď prišlo na um, či celý deň pôjdeme pomedzi davy ľudí. Nič také sa však nekonalo a napriek excelentnému počasiu sme za celý deň takmer žiadnych výletníkov nestretali.

Manínska tiesňava

Na začiatku máme pred sebou dlhší asfaltový úsek. Najprv pomedzi domy Považskej Teplej, kde ma zaujala vila z 19. storočia s pamätnou tabuľou, pripomínajúcou pobyt Martina Kukučína. Na čistinke za obcou nás víta kemping s peknými drevenými chatkami a malou lúčkou na stanovanie. Kto pamätá schátrané budovy z nedávnej minulosti, bude isto príjemne prekvapený. Po chvíľke vchádzame do úzkej zalesnenej dolinky k Manínskemu potoku, ktorého ľavý breh lemuje zvislá vápencová stena. Na druhej strane za cestou je svah miernejší, po včerajšom daždi tu zostali mnohé bačorinky. V jednej z nich nachádzame veľkú žabu. Trvá dlho, než si nás všimne a len veľmi pomaly odskacká kúštik nabok. Necháme ju teda oddychovať a poberieme sa k blízkym tabuliam náučného chodníka. Dozvedáme sa, ako furmani prekonávali najužšie miesto tiesňavy, kde museli náklad vyložiť, voz rozobrať a po prenesení opäť poskladať a naložiť. Dnes vedie cez tiesňavu vozovka a jazdí linkový autobus.

V jednom úzkom mieste je cesta vedená po drevených trámoch nad potokom. Potom sa tiesňava trošku rozširuje, my odbočíme cez borovicový lesík na malý briežok a ocitneme sa na peknej lúčke pod skaliskom. Kúsok vyššie je na ceste ešte jedno úzke miesto s vyhliadkami na okolité strmé úbočia a skalné vežičky. Za ním vchádzame do plytkého lúčnatého údolia s prvými domami dedinky Záskalie.

Ponad Kostoleckú tiesňavu

V Záskalí nakrátko opustíme dolinu a začneme mierne stúpať, sprvu po úzkej asfaltke, neskôr poľnou cestou. Za nami sa otvárajú prekrásne výhľady na dedinku i úbočia Veľkého Manína nad ňou. Kráčame cez rozsiahle nepokosené lúky plné kvetov až do plytkého sedielka. Tu stojí malý drevený prístrešok, kde by sa dalo dobre ukryť pred dažďom. Pod sebou vidíme úhľadné stavby osady Kresánie (Kresania). Veľa ľudí je vonku, využívajú slnečný deň na prácu na svojich políčkach a záhradách. Obídeme osadu a popri menších skládkach dreva sa opäť vrátime k Manínskemu potoku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme hlavnou cestou nahor cez osadu Pastovník, keď sa znenazdajky za mnou zjaví traktor, tíško zvážajúci drevo z hory. Za osadou vojdeme opäť do lesa, pristavíme sa pri silnom prameni a po dlhšom čase konečne odbočíme z asfaltky na lesnú cestičku. Aj tu je náučný chodník, značený tradičným šikmým pásom, informačné tabule však nikde ďalej nezazrieme. Stúpame strmým úbočím Ostrenca, nejdeme však na jeho vrchol, ale zostávame na traverzujúcej cestičke. Keď sa po čase terén zmierni, nájde si náš štvornohý parťák riadne hlbokú mláku a s veľkým potešením sa v nej vyčvachtá.

Bosmany

Prírodná pamiatka Bosmany je územie s najvyšším, piatym stupňom ochrany. Zaujímavým javom na hrebeni je výrazne škrapový reliéf. Vyskytujú sa tu charakteristické rastlinné a živočíšne spoločenstvá vápencových skál. My by sme radi vystúpili na najvyšší vrch zvaný Skala, kam by podľa mapy mala viesť odbočka náučného chodníka. Keď však vyjdeme na lúčku pod strmou vrcholovou stráňou, nájdeme na okraji lesa iba oznam o prírodnej pamiatke a za ňou les bez známok chodníka. Pokúšame sa ešte nájsť značenú odbočku niekde obďaleč, avšak neúspešne.

Rozhodneme sa teda výstup na Skalu vynechať a usadíme sa na čerstvo pokosenej lúčke kúsok za ňou. Aj odtiaľto sú nádherné výhľady. Pred sebou máme takmer v jednej línii Kostoleckú i Manínsku tiesňavu a v diaľke za nimi rozsiahle lesy Javorníkov. Po obedňajšej prestávke zídeme nižšie a tu objavíme nenápadný chodníček. Ten vedie najprv po lúčke, potom zopár desiatok metrov nahor po skalkách až vyvedie na vodorovnú plošinku. Výhľad je podobný, akurát priamo pod nami vidíme Kostolec, ďalšiu z mnohých tunajších obcí.

Po návrate z vyhliadky schádzame prudko nadol po nepríjemnej, hrubým kamenivom vysypanej ceste k domu smútku a kaplnke v Kostolci. Prejdeme horným koncom obce a vykročíme na rozľahlé lúky. Za nami sa týčia Bosmany, napravo máme zalesnené úbočie Drieňovky a po ľavej strane veľkú časť Strážovských vrchov. Od miestnej obyvateľky sa dozvieme, že cestou prídeme do Podmanína a druhou zase do Praznova a že hostince sú tam aj tam. Poďakujeme teda za užitočné informácie a spokojní sa poberieme ďalej, neustále sa obzerajúc po čarovnom kraji.

Manínec

Za poslednými domami Kostolca odbočíme doprava po zakvitnutej lúke. Ani tu sa nekosí a hneď vedľa cesty je tráva po pás. Priamo pred nami je Kavčia, vrch nevšedne pravidelných tvarov, s jednou stranou oblou a s druhou puknutou. Pripadá mi to ako by sa tu rozbilo obrovské vajce.

Vchádzame opäť do hory, čo nám padne celkom vhod, nakoľko slnce značne pripeká. Klesáme čoraz viac až k rázcestiu, odkiaľ je možné zostúpiť do Podmanína. Tu podaktorí usúdia, že na kopec nepôjdu a odchádzajú za lahodnými nápojmi. Ostatní schádzame ešte kúsok nižšie, teraz po značenej cestičke a vzápätí odbočujeme prudko nahor. Ideme najprv borovicovým lesom, ktorý však po pár metroch končí a potom tiahlym stúpaním otvoreným terénom na Manínec. Výhľady sú čoraz krajšie, a tak máme zámienku zastavovať sa a vydýchať. Napokon sme však všetci na vrcholovej lúčke, kde vyberieme zásoby a hodnú chvíľu posedíme.

Severný obzor pred nami zakrýva úbočie Veľkého Manína, na juh je však pohľad úplne voľný. Pred sebou máme časť Malej Fatry s výrazným bralom Kľaku, Strážovské vrchy s charakteristickou siluetou najvyššieho Strážova i Biele Karpaty so zubatým hrebeňom Vršatca a medzi nimi desiatky ďalších vŕškov a vrchov i horské obce obklopené poľami a lúkami priamo pod nami. A vidíme tiež sídliská Považskej Bystrice, cieľa nášho výletu.

Tam to máme celkom blízo. Najprv zídeme z Manínca nadol, nie však strmým južným úbočím, ale príjemnejšou lesnou cestou, ktorá nás privedie opäť na značku. Povedľa záhradkárskej osady sa dostaneme na považskobystrickú kalváriu, ktorej výstavba začala v r. 1805. Celý areál je veľmi pekne upravený, objekty sú obnovené či postavené nanovo. Turistov potešia aj pekné výhľady na mesto i stráne Javorníkov nad ním. Pod krížovou cestou vchádzame do mesta. Láka nás zastaviť sa v hostinci, celou cestou na stanicu však žiadny nevidíme. Našťastie sú neďaleko otvorené potraviny, a tak si čakanie na vlak predsa len spríjemníme lahodnými nápojmi.

Záver

Parádny výlet s tradičnou Manínskou tiesňavou i netradičnými výhľadmi nad Kostolcom, pod Bosmanmi či z Manínca. Pravdaže, výhľadov bolo omnoho viac, veď veľká časť trasy viedla odlesnenou krajinou, cez úhľadné dediny i po zakvitnutých lúkach. Kratšie lesné úseky boli príjemným spestrením pomerne teplého dňa.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek