Na presun do východiska sme chceli využiť auto a pohľad do mapy hneď naznačil, že sa dá absolvovať okruh z Vyšného Kubína tak, aby sme sa nemuseli vracať rovnakou trasou. Už bolo treba len zladiť naše kalendáre s počasím.

Trasa

Vyšný Kubín – Zásadce – Drapáč – Veľký Choč – Stredná poľana – Drapáč – Jasenová – Vyšný Kubín

Keďže túra nie je dlhá, neunúvame sa skorým vstávaním a parkujeme vo Vyšnom Kubíne pri parčíku pod kostolom niečo po pol deviatej. Kým sa parťák prezúva, vybehnem preskúmať, či sa na priľahlom cintoríne nedá nabrať voda (teraz máme nabranú, ale informácia sa niekedy môže zísť). Žiaden viditeľný zdroj však nenachádzam. Od miestneho obyvateľa sa tiež dozvedám, že veru obyčajnú krčmu tu nemajú, jedine kaštieľ s reštauráciou - ale to je dosť "nóbl". Tak si na záver túry ani nerobíme chúťky. Zhora po značke zbieha športovo odetý postarší muž. Kolega sa dozvedá, že trénuje na tradičný beh na Veľký Choč.

My nebežíme, zato rezko vykročíme po zelenej do kopca popri rozpadajúcom sa plote okrajom akéhosi zarasteného sadu. Popod vedenie VN a krajom lesa obchádzame kótu Siatiská a stúpanie sa zmierňuje. Zo zvážnice vedúcej ponad pasienky sa otvára pekný pohľad na protiľahlý svah s Tupou a Ostrou skalou. Na obzore vyniká hrebeň Kubínskej hole a vľavo spoza lesa vykúka Veľký Rozsutec. Ani po vnorení do lesa sa stúpanie príliš nezväčšuje, ba po zákrute doprava chodník traverzjúci spodok rozsiahleho rúbaniska dokonca mierne klesá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Idyla však netrvá dlho, pri smerovníku Zásadce vchádzame do starej smrečiny a chodník nekompromisne stúpa skalnatým rebrom kolmo na vrstevnice. Obieha nás ďalší bežec (po trase ich hore-dolu ešte stretneme viac). Chodník spraví malé "esíčko" a po chvíli sa sklon trochu zmierňuje. Na poľanu so smerovníkom Drapáč prichádzame na pohodu. Pôvodný plán bol pokračovať zelenou až na vrchol. Operatívne ho meníme a vydávame sa nahor po červenej.

V prudšom stúpaní obiehame dvojicu, chlapík riadne fučí - veru, okrem batoha má čo niesť. Sklon sa opäť zmierňuje a chodník prechádza malebným terénom striedajúc nižšiu smrečinu s lúčkami. Pri vyústení zimnej spojky zo Strednej poľany si dávame kratší oddych. Dvojica nás predbieha, ale vzápätí sadajú na zvalený kmeň a vyťahujú poživeň. Na ďalšom úseku stretávame viacero zostupujúcich. Zo skalnatého svahu sa otvára výhľad na sever a za lúčkou vchádzame do kosodreviny. Tu je jediný zaistený úsek, hlavne pri zostupe sa reťaze na pridržanie zídu.

Zľava odspodu sa pripája zeleno značená letná trasa a o chvíľu sme pri smerovníku pod vrcholovým bralom. Príjemné počasie vylákalo ľudí von a vrchol aj plošinky poniže sú obsypané oddychujúcimi, fotiacimi či len tak obdivujúcimi výhľady. Často počuť poľštinu, je tu tiež dosť detí, občas sa mihne štvornohý doprovod. Príliš sa nezdržiavame. Vetru, ktorý silno fúka od rána, tu nič nebráni v rozlete.

Schádzame po zelenej. Terén je tu viac otvorený, ale oproti severáku sme viac v závetrí. V zime sa chodí iba červeno značenou trasou kvôli lavinóznemu terénu. Zo Strednej poľany je vyznačená spojka pre tých, čo prichádzajú modrou od Ružomberka alebo z Valaskej Dubovej. Na lúke kúsok nad "hotelom" Choč si dávame dlhšiu obedovú pauzu. Po preskúmaní drevenice (je v štandardnom stave) sa poberáme na návrat.

Tu nastal malý zádrheľ. Pozreli sme na šípky na smerovníku a vybrali sme sa za skupinkou po výrazne vyšliapanom chodníku. V družnej debate dosť výrazne klesáme, keď prehodím: "Tá zelená na Drapáč mala ísť takmer po vrstevnici..." Pozrieme na najbližší strom - sme na modrej, ktorá schádza do Valaskej Dubovej. Neradi, ale otáčame sa a naberáme stratené výškové metre späť na poľanu. Naozaj, zelená vedie sotva znateľným chodníčkom vo vysokej tráve. Potom ide všetko podľa plánu a o necelú polhodinku sme na Drapáči.

Meníme farbu značky za červenú a zostupujeme Chodníkom Martina Kukučína (rodáka z Jasenovej, kam chodník smeruje). Miernejšie a prudké úseky klesania sa striedajú, ale na tejto trase je to tak - najprv v kuse vyše kilometra nahor a potom súvislo nadol. V lúčnom sedielku pod Bralom chvíľu mudrujeme nad pokračovaním, ale šípka smerovníka ukazuje správne. Treba ísť priamo cez nepokosenú lúku k okraju lesa, kde je na smreku vyblednutá "volavka". Potom je postup lesnou cestou jasný a dostávame sa na okraj pasienkov nad obcou.

Všade v remízkach sa belejú husto zakvitnuté kríky bazy čiernej. Neodoláme a trháme voňavé okolíky na čaj. Po chvíli sme na okraji Jasenovej pri autobusovej zastávke na hlavnej ceste. Značka ešte pokračuje do centra k areálu Martina Kukučína, my sa však vydávame okrajom asfaltky do Vyšného Kubína, kde sme ráno začínali. Po pätnástich minútach sme pri aute a ostáva len cesta domov.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek